Juhozápad USA

Cesta v apríli 2004 Hlavná stránka Národný park Bryce Canyon, UT Národný park Zion Canyon, UT Sedona, Montezuma Castle a Arcosanti v Arizone Antelope Canyon, AZ Lake Havasu, Parker a rieka Colorado, AZ Najosamelejšia cesta USA Fotoalbum

Cesta v marci 2002 Mestečko Hope (Nádej), NM Národný park Biele piesky, NM Malé mestá južnej Arizony Paláce filmu a snov Fotoalbum

Cesta v marci 2001 Las Vegas, NV Grand Canyon, AZ

Linky: rezervácie ubytovanie, autá ai. Lonely Planet Guide - USA Alamo Rent a Car Národné parky - USA

foto a text: Vlado Branko URL:  www.vlado.branko.eu e-mail:

domov

Loneliest road in America
Najosamelejšia cesta USA

Národný park Bryce Canyon, Utah

Nevadu zo západu na východ pretínaju dve hlavné cesty - diaľnica I-80 a cesta č. 50. Cestu č. 50 pomenovali ako atrakciu pre turistov "Najosamelešia cesta USA".
My sme v Utahu objavili vlastnú "najosamelejšiu cestu USA" a to bez akéhokoľvek upozornenia.
Po fascinujúcej návšteve NP Bryce Canyon a 3-hodinovej prechádzke medzi jeho úžasnými útvarmi, sme už len potrebovali z juhozápadného rohu štátu Utah prekonať nejaké kilometre na západ do Nevady.
 

Mestečko Panguitch, UT

Obed a návšteva kvalitného obchodu z indiánskymi artefaktami v rázovitom mestečku Panguitch a odtiaľ sme sa cez úrodné údolie s malými mestečkami dostali na cestu č. 21. Prešli sme pár malých dediniek, medzi ktorými boli uprostred neúrodnej skalnatej pustatiny zavlažované polia so zeleninou. Erika driemala vedľa, unavená zážitkami z Bryce Canyonu, dobrého obedu i horúceho slnka, ktoré nám pálilo cez predné sklo. Za jednou malou dedinkou som si všimol nenápadnú tabuľu. "Next services 86 Mi."

Road 21, Utah

Až po nejakých míľach mi jej význam vošiel do hlavy. "Najbližšia benzínka 86 míľ (138 kilometrov). Po prejdení ďalších kilometrov som si dal dohromady, že mi ukazovateľ benzínu indikuje niečo pod pol nádrže - no, v najhoršom to bude malé dobrodružstvo, keď si na nejakej farme budeme pýtať trochu benzínu. Betónka sa rovno škriabala do hrebeňa pohoria pred nami, okolo nás bola nehostinná púšť. Keď sme sa prehupli cez sedlo, bola pred nami dlhá priamka cesty - klesala do slnkom vyprahnutej a úplne pustej doliny. Priamka cesty prekrižovala dolinu a vo vzdialenosti asi 10 míľ liezla na ďalší hrebeň. Dedina s poslednou benzínkou bola za nami asi 30 kilometrov.
 

Bezútešná pustatina pozdĺž cesty 21

Nebudem robiť zo seba blázna a vracať sa, benzín musí vydržať! Erika spala. Po štvrťhodine sme boli na ďalšom hrebeni, pred nami sa objavilo ďalšie pusté údolie, pretnuté priamkou betónky, ktorá sa na jeho brehu škriabala na ďalší hrebeň. Od poslednej dedinky som nevidel žiaden dom, plot, či inú stavbu, žiadne zviera, ani vtáčika ani žiadne auto. Vypol som aircondition, dolu kopcom som automatickú prevodovku dal na neutrál, lebo aj to berie benzín. Keby to bolo moje auto, tak viem, koľko je v ňom benzínu, ale auto z požičovne môže mať odchýľku ukazovateľa benzínu. Ani neviem, čo by bolo horšie: Keby sme v tej púšti zomreli hladom, alebo keby sme prežili, a Erika by mi to do konca života pripomínala. Tá naďalej driemala a vôbec sa o mojich starostiach nedozvedela.
 

Záchrana - benzínka v dedinke Baker (50 obyvateľov)

Po ďalšom hrebeni sa objavilo ďalšie pusté údolie a takto sa to opakovalo dve hodiny. Za celých 138 kilometrov sme stretli 3 autá a videli 4 kravy. Ináč ani dom, ani elektrické vedenie, nič. V dedinke Baker (50 obyvateľov), už v Nevade, bola hneď na kraji benzínka. On to bol len stĺp s počítadlom benzínu, hadicou a automatom na kreditné karty. Erika medzitým obzerala neďaleko stojaci automat na chladené nápoje - v priehradke ležala zaplatená, ale nevyzdvihnutá plechovka Coca-Coly - teplá.

Jedinú známku života pár zaparkovanými autami vo vyľudnenej dedinke Baker javila miestna reštaurácia a bar. Prešli sme opustenou reštauráciou do baru. Nad vchodom do neho hlásal nápis "Mládeži do 18 rokov vstup zakázaný". V bare sedelo pozdĺž pultu asi päť chlapov, v televízore bežal CNN a miestnosti dominoval biliardový stôl. Pri jednom zo stolíkov sedel asi 5-ročný chlapec. Aby som prelomil to ticho, ktoré sa proti nám zdvihlo, hovorím, žartovne, chlapcovi "A čo, ty už si dávaš pivo?, lebo na stolíku pred ním stála fľaša niečoho, čo mi podľa nálepky pivo pripomínalo. Vypili sme kávu, zaplatili, použili ich čistučké záchody. V aute Erika povedala: Ten 5-ročný štuplík prišiel za ňou, kým som bol preč, šibalsky sa usmial a povedal: "Teta, nepovedzte nikomu, ale to je pivo, čo pijem." Razilo z neho ako zo starého pivára.
Asi po hodine šoférovania sme už za tmy prišli do mestečka Ely a ubytovali sa v prvom slušnom moteli.