|
|
Prvé stretnutie...
Po 10 hodinovom lete z Paríža sme ráno o ôsmej pristáli na Seychellách. Vonku
krásne modrá obloha s dekoratívnymi obláčkami, more hralo všetkými farbami
modrej a zelenej, a kopce dvíhajúce sa rovno od mora boli pokryté hustou,
exotickou vegetáciou.
Pristáli sme, po celonočnom lete,
na hlavnom ostrove Mahé, odtiaľ sme sa potrebovali dostať na ďalší ostrov
Praslin, a odtiaľ ešte na ďalší ostrov La Digue, kde sme bývali prvých 5
nocí. Pri plánovaní pobytu na rôznych troch ostrovoch som si neuvedomil, že som
mohol zvoliť aj ľahšie poradie pobytu na jednotlivých ostrovoch.
Už
na schodíkoch lietadla nás ovalila horúčava, na to že bolo 8 hodín ráno,
tam bolo snáď 29°C. Na ten ďalší ostrov, Praslin, vzdialený iba 45
kilometrov
sme sa rozhodli preletieť. Malé 9 – 15 miestne lietadielká sa vzniesli do
vzduchu, keď sa naplnili. Bolo zaujímavé, že v tomto lietajúcom traktore,
s otvorenými oknami, sa Erika nebála. Asi únava otupila jej strach. Sledovala
cez okno more pod nami, s ostrovčekmi obklopenými korálovými útesmi. Po 15-tich
minútach letu sme pristáli na runwayi v palmovom hájiku, na konci ktorej
bola malá budova letiska. Vitajte na Praslin. Taxíkom sme prešli naprieč
ostrovom do prístavišťa lodí smer La Digue. Tam sme asi hodinu čakali na
loď.
Loď nás asi za hodinu dopravila na La Digue, najmenší a turistickým ruchom
najmenej "postihnutý" ostrov. Preháňal som unavenú Eriku po lodi, aby som
ju mal v zábere, pretože bolo úžasné počasie. Hlavne ma fascinovali obláčky,
ktoré sa fotogenicky premávali po čisto modrej oblohe. Erika nakoniec
štrajkovala,
vraj je okrem únavy aj hladná. Vedel som, že hotel je od prístavišťa vzdialený
asi 6 kilometrov, dúfal som, že nájdeme nejakú reštauráciu rovno v prístavišti.
Reštaurácia bola hneď na konci móla, prešli sme tam, ťahajúc kufre na kolečkách.
Ja som si tam dal vyprážanú rybu s hranolkami, Erika iba šalát a kradla mi
z taniera rybu i hranolky. Hovorím reštaurácia, ale toto, ako i väčšina
ostatných
reštaurácií, bola len na všetky strany otvorená terasa so strechou.
Ostrov je maličký, snáď 5 km dlhý. Podľa knihy má 3 taxíky, pár dodáviek
a ťažké, veľké káry, ťahané volmi. Než nám robili jedlo, bol som sa pozrieť
von, či tam nebude nejaký taxík. Kdeže, veď loď prišla dávnejšie, ľudia sú
odvezení. Do reštaurácie priviezol maličký náklaďak plynovú bombu. Spýtal
som sa šoféra, či by nás neodviezol. Vraj samozrejme. Ja som bol s batožinou
na korbe, Erika v kabínke. Šofér si vypýtal to isté, čo by nás stál taxík.
Boli sme na konci našej cesty a bola iba jedna hodina poobede.
Budova recepcie a reštaurácie/terasy nad ňou sa opierala o skalu, strechou
recepcie bola podlaha reštaurácie a spredu to bolo otvorené na more. Hneď
nám doniesli pohárik s džúsom a nejakým alkoholom na privítanie. Na okraji
pohárika bol naaranžovaný červený kvet, hibištek. Recepčná nás zobrala
do bungalowu, našu batožinu už niekto z cesty dopravil do izby. Recepčná
nám vysvetľoval ako funguje Air condition, ale čo nás potom, keď pod oknom
lákalo more neuveriteľnými farbami a bielou plážou. Treba ísť hneď, veď zajtra
môže začať týždňový dážď.
Na neveľkej pláži bolo asi 12 ľudí. Ako prvý jazyk sme počuli ruštinu. Moja
predtucha sa splnila. Akýže to raj! Ale boli to tri ruské páry, mladšie od
nás a správali sa veľmi decentne. Hodil som sa do mora a hneď som si v príboji
odrel kotník o ostré kamene, či odumreté korály. (Odvtedy uplynul mesiac
a stále mám stopy na kotníku – odery o korál sa veľmi dlho hoja, a pri 30-32
stupňových teplotách a 80% vlhkosti už vôbec nie.)
Plávať som v ten deň vôbec nebol. Prebojovať sa cez silný príboj do mora
nebola hračka, ale osviežiť v mori sa samozrejme dalo. Bola to rozprávka.
Večera s rozličnými rybími špecialitami ponúkanými formou švédskeho stola
bola tiež rozprávka. Neznáme, exotické, ale pritom lahodné chute robili z
každého chodu zážitok. O siedmej bola tma. Za ďalekým ostrovom začalo žiariť
silné biele svetlo a za chvíľu sa ponad vyhupol obrovský mesiac, ktorý sa
odzrkadloval v hladine mora a svietil nám do tanierov. Erika ma presvedčovala,
že svieti našim smerom, lebo dlhý odraz na hladine smeroval rovno k nám.
O deviatej sme sa ledva, napapkaní a unavení
dlhým cestovaním a prvým dňom, vyteperili hore 15-timi schodami do nášho
bungalovu. Mesiac nám
teraz svietil na balkón a pod ním hučalo more. To je fantázia, budeme spať
pri otvorených balkónových dverách, uspávaní tisícročným hukotom mora. Asi
o hodinu som romantiku zrušil. More bilo o breh veľkou silou a robilo to
nevydržateľný hukot. Zapol som air-condition.
Ráno nás zobudilo slnko žiariace z modrej oblohy, ozdobenej štandardnými
mráčkami. Vyšiel som na balkón a ovalila ma horúčava. V izbe bolo, vďaka
air-condition, oveľa chladnejšie.
Upravené v marci 2003
copyright 2000-2011 © Vlado Branko
|
