|
|
Je to raj na zemi?
Po návrate domov sa nás ľudia pýtali, aká bola dovolenka. Nuž, pre mňa to
nebola dovolenka, ale životný zážitok. Dovolenka pri mori je veľký hotel
šumiaci mnohými jazykmi, bohato osídlené pláže s bojom o najlepšie miesta,
bufetmi, reštauráciami, detskými ihriskami, vodnými športami, kde sa vedie
spoločenský život so susedmi, nadväzujú sa vzťahy. K večeru je to korzovanie
po obchodíkoch so suvenýrmi, prípadne občerstvenie na terase kaviarničky
pred večerou. Po večeri zase možnosť ísť do baru, prejsť sa po uličkách
letoviska.
Stále sú okolo nás ľudia, na ktorých sa dá pozerať a možno byť videný.
Dovolenka, hlavne pri mori, je spojená s masovosťou, stálym nátlakom domácich,
niečo turistom predať a najradšej ich ešte ošmeknúť. Dovolenkár sa má takto
skoro celý deň na pozore.
V katalógoch cestovných kancelárií nás lákali bielymi plážami, lemovanými
palmami, žulovými, vetrom i vodou formovanými bralami a tropickým morom.
To sa dá nafotografovať. Nedá sa nafotografovať priateľskosť, pohoda,
prirodzenosť
a úsmev Seycheloanov. Berú návštevníkov ako hostí, priateľov, a nie ako hordu
turistov, ktorých tu musíme trpieť, lebo do krajiny prinášajú peniaze. Je
to dané i nemasovosťou turistického ruchu Seychellov. Ubytovacia kapacita
celej krajiny je 2.200 izieb a ročne Seychelly navštívi 140.000 turistov.
Pritom hotel znamená väčšinou 10 – 30 izieb, najčastejšie vo forme víl a
bungalovov. Len jeden hotel na Seychellách porušil tradíciu nestavať vyššie
než je výška paliem. Všetky tieto faktory hovoria, že nikde nedominujú
návštevníci.
Seychelly sú drahé, ale zjednávanie ceny je veľmi
neobvyklé, takže odpadá táto, nám nie moc blízka, starosť. Aj sprepitné je
málo zaužívané, dokonca taxíky majú vládou stanovené ceny na jednotlivé úseky.
Zažil som taxikára, ktorý dohonil ponáhľajúcich sa turistov na loď, aby im
vrátil 10 rupií.
|
|
Keď sme boli prvý deň na pláži, bolo nás tam asi 8 ľudí, prišiel domorodec
s trsom kokosových orechov, zručne odsekol vrch orecha a každému doniesol
jeden na vypitie. Už som videl, ako nás teraz ošmekne, ale mladík sa usmieval,
zakýval nám a odišiel. Možno ho poslali z hotela, hoci na pláž mohol prísť
hocikto.
Behom pobytu na Seychellách som sa stále prichytil, že sa bezdôvodne usmievam.
Ja som morózny typ človek, je mi bližšie byť naštvaný, trápiť sa, či chytím
električku, na koľko ma vyjde oprava auta, či bude na zajtrajší výlet pekné
počasie a tisíc iných starostí/blbostí. Samozrejme sa viem smiať na
humoristickej
knihe, vtipe, dobrej komédii. Ale aby som sa bezstarostne usmieval, lebo
mi je proste dobre, to bolo pre mňa nové. Ani domáci obyvatelia úsmevom a
smiechom nešetrili. V prvom momente to to bolo skoro nepríjemné: Čo! Smejú
sa na mne?! Nevidel som na smiech dôvod.
Zažili sme v reštaurácii servírku, ktorá sa nedokázala prestať smiať. Keď
sa jej ako-tak podarilo prestať, pozrela sa na hostí, ktorí ju pobavene
sledovali
a vybuchla do smiechu. Na jej úsilí prestať sa smiať, sa začali smiať hostia,
takže opätovne vybuchla smiechom a nakoniec odbehla do kuchyne a v ten večer
sme ju nevideli. Rozosmiala celú reštauráciu.
Aj keď sme zavolali do predchádzajúceho hotela, na inom ostrove, že sme si
tam niečo zabudli, dievčina na druhej strane linky sa najprv zachichotala.
Veci nám dodali o dva dni až do bungalovu.
Duša naplnená pokojom a šťastím, lebo mohla zažiť biblický deň na opustenom
ostrove, prázdnej pláži, bez akejkoľvek známky civilizácie. Ostrov bol možno
2-3 kilometre dlhý, okrem nás tam boli desiatky korytnačiek a strážca Národného
parku.
Skutočne sme nevedeli, aký je dátum, či koľko je hodín. Vedeli sme, že keď
sa zotmie, bude večera.
Po nejakých šiestich dňoch ma napadla kacírska myšlienka – som pripravený
ísť domov(!). Bol som vyvolený, zažil som raj a nemusím tu byť dlhšie.
|
Upravené v marci 2003
copyright 2000-2011 © Vlado Branko
|
