|
|
Január – najdaždivejší mesiac na Seychellách
Počasie – každý deň sme mali 30-32 stupňov a bola to sila. Poviete, čo už
to je, v Bratislave bolo minulý rok 36 stupňov. V Bratislave však nebola
80% vlhkosť vzduchu. Nič sa tam nesušilo, iba ak na priamom slnku. Erika
si večer umyla hlavu a vlasy zostali mokré – hodinu za hodinou. Človek si
večer vyvesil plavky, plážový uterák na šnúru a ráno to bolo mokrejšie, než
večer.
Január je najdaždivejší mesiac na Seychellách,
niekde som sa dočítal, že má 22 daždivých dní. Aby som sa vyhol sklamaniu,
pripravoval som sa duševne na dovolenku pod dáždnikom.
Za celých 15 dní sme si však (našťastie) dažďa neužili. Raz sme pred
večerou
sedeli na balkóne a zrazu nám do nosa udrela vôňa poliatej pôdy. Hádali sme
sa s Erikou, pozerajúc z balkóna, či prší, alebo nie. Chodník pod nami sa
mi zdal tmavší, tá krásna vôňa zeminy prijímajúcej vlhkosť, a niekde nad
nami snáď bol na modrej oblohe tmavší mrak. Nikdy sme sa nedohodli, či pršalo.
Keď sme išli na večeru, už nepršalo.
Raz, o polnoci, ma zobudil čľapot vody pred dverami bungalovu. Pozrel som
von, nepršalo, ale lialo. Asi pol hodiny som bol na balkóne a vnímal som
divadlo prírody. Nad morom ostro svietil mesiac, lejak hučal na listoch
vegetácie
a podo mnou na cestičke rýchlo nehlučne prešiel bicyklista – domáci. Keď
som to ráno rozprával Erike, ľutovala, že som ju nezobudil.
Jedno ráno sme sa na ostrove Praslin zobudili do dažďa zo šedivej oblohy.
Chodievali sme na raňajky do vedľajšieho hotela, Acajou, tak sme tých dvesto
metrov absolvovali v teplom daždíku. Náš známy, Jonathan tam už čakal, v
pršiplášti aj s požičanými dáždníkmi, lebo sme po raňajkách mali ísť do
prírodnej
rezervácie Valeé de Mai. Než sme doraňajkovali, dážď prestal a my sme dáždníky
vrátili. Potom už nepršalo, ale až do poobedia bolo zamračené. Ľahká oblačnosť
bola ešte jeden deň, keď sme si urobili celodenný výlet do Národného parku
St. Anne súostrovia (pozri foto hore). Takto sme my prežili 15 dní
najdaždivejšieho mesiaca
na Seychellách.
Sám som sa divil, ako bolo možné nafotografovať tie obrovské opustené pláže
do reklamných publikácií. Veď, kde sú tí turisti. Prázdná, kilometrová pláž
v skutočnosti nie je až taká prázdná a opustená. Môže tam byť tak 15-20
návštevníkov,
ale nikoho by nenapadlo vycapiť sa na piesok pod pečúce slnko. Takže sú schovaní
v tieni stromov, hoci najžiadanejší bol tieň pod skalami. Tiež sa nedá utáboriť
pod akýmkoľvek stromom. Ľudia sa pýtajú na žraloky, zatiaľ sa nestal prípad
usmrtenia žralokom, ale každý rok je pár ľudí zabitých kokosovými orechami.
Potápanie – do tohoto podmorského raja som si doniesol
vlastné potápačské okuliare a šnorchel, ale zážitky spod hladiny ma neohromili.
Z viacerých zdrojov som mal potvrdené, že môj dojem odumretých koráloch bol
správny. Zo šnorchlovania v Červenom mori som si pamätal pestré korále hýriace
všetkými farbami, tu som zažil len svetlošedú farbu mŕtvych korálov. Rýb
tam boli kopy, tie farbami hýrili, ale na vizuálny zážitok by to ešte chcelo
tú farebnú záhradu korálov. Jeden študent morskej biológie mi povedal – "Mnohé
korály odumreli, vďaka klimatickému otepleniu pod vlivom Niňo vetra pred
pár rokmi.. Korál neznesie tepelné odchýľky. Niňo vietor zdecimoval korály
aj na Maledivách, v Červenom mori a Veľkom bariérovom útese pozdĺž Austrálie.
Pomaly sa korály začínajú zviechavať," hovorí, "choď tam, uvidíš tam pár trsov."
Vlastne v Ste. Anna marine NP to bolo celkom dobré. Rýb vidno všade kopy.
Viditeľnosť nikde nebola príliš dobrá.
V Červenom mori, v Egypte, sme však šnorchlovali z lode, hodinu, dve od
pobrežia,
takže sa možno tieto dve veci nedajú zrovnávať.
Upravené v marci 2003
copyright 2000-2011 © Vlado Branko
|
