|
Dokážete si objednať raňajky po americky?
|
Viete, čo je najväčší jazykový oriešok v USA? Objednať si raňajky v americkom
dineri. Keď chcete obed, večeru, alebo hamburger, stačí povedať názov
z jedálneho lístku. Objednať si raňajky je však dlhý rýchly dialóg, až
vypočúvanie,
ktoré cudzinec nezvyknutý na jazyk a na suroviny/zložky raňajok nemôže zvládnuť
bez chyby. Na jedálnom lístku ste možno našli vajíčka so šunkou. Čašníčka
so zápisníkom v ruke na vás vychrlí guľometnú paľbu otázok: Ako chcete mať
šunku?, zamiešanú vo vajíčku, alebo vedľa? opečenú do chrumkava? Ako chcete
vajíčka?, volské oko s kolieskom žĺtka v strede, alebo opečené z oboch strán,
praženicu, aký chlieb k tomu?, biely, ražný, pšeničný?, chleba ako toast?,
zohriaty na peci?, napitý roztopeným maslom? a ďalšie otázky týkajúce sa
veľkosti porcie, počtu vajíčok, chleba, šunky. A človek to dostane presne
tak, ako to chce, ak to dokáže povedať.
Objednať si v New Yorku natretú žemľu (bagel) čo len so syrom je rovnaké
umenie. Okrem otázok, ako tie zložky majú byť upravené/opečené, padnú otázky
ako to má byť zabalené. Občas som sa uchýlil k podvodu, lebo som povedal,
že chcem to isté, čo mal ten predo mnou. Normálne som odpisoval.
V Charlottesville sme deň strávili návštevou Monticello, sídla prezidenta
Thomasa Jeffersona a neďalekého sídla prezidenta Jamesa Monroea. Raňajky
sme mali v Dome palaciniek, sieť ktorých sa nachádza po celom USA. Predovšetkým
si vyhoďte z hlavy, že si v Dome palaciniek doprajete palacinky s džemom,
šľahačkou, či orechmi. V Dome palaciniek dostanete palacinky so šunkou a
vajciami, s opekaným mäsom a mnohorakými bežnými reštauračnými jedlami. Stoly
boli so sedadlami rovno pri dlhom pulte do U-čka, vnútri ktorého bola kuchyňa
s kuchármi a kmitali tam čašníčky. Bola sobota ráno a reštaurácia bola do
posledného miesta naplnená hlavne rodinami s deťmi. Bolo tam pomerne živo
a dosť hluk. Fascinovali nás čašníčky – po vypočúvaní hosťa o tom, čo si
objednáva a presne ako to chce mať, to rovno z toho miesta hlasne recitovali
do hluku miestnosti. Ani len sa ku kuchárom neotočili a pohľadom nekontrolovali,
či ich vôbec niekto počúva. Toto sa stále opakovalo a akýmsi zázrakom hostia
dostávali presne to, čo si objednali.
V New Yorku sme jedávali v akýchsi bufetoch, ktoré zároveň slúžili ako Take
Away. Človek si do krabice nakladal teplé i studené jedlo z desiatok (50
– 60) tácní a mís a zaplatil pri pokladni podľa jednotnej ceny za váhu. Cena
bola okolo 5 – 6 dolárov za libru ( 450 g). Bolo úplne jedno, čo do tej krabice
naložil. Mohol si krabicu naložiť výlučne mäsom, morskými špecialitami, alebo
len zemiakmi – cena bola rovnaká. Nič sa neumývalo, krabice a príbory boli
z umelej hmoty a všetko sa hádzalo do košov.
Upravené v januári 2004
copyright 2000-2011 © Vlado Branko
|