|
|
Krajanské stretnutie v kaviarni Asylet
8. marca od 19. hod.
|
Poradenské služby
Daňové priznanie, prídavky na deti, styk s nórskymi úradmi, pracovné zmluvy, ai. kliknite
|
Krajania na Facebook-u
|
|
MiniBudzogáň - archív 1997 - 2001
Obsah
-
Výstava o prisťahovalcoch do Nórska od roku 1945 - 6/2001
-
Nedávno bola v Oslo otvorená výstava "Jeg er her!" ktorá prezentuje
históriu nórskeho prisťahovalectva od roku 1945.
napísal Vlado Branko
-
Vysoké Tatry ako ich nepoznáte - 5/2001
-
S priateľom sme za 4 dni prešli turisticky
celou dĺžkou hrebeňa od Ždiaru na východe po Popradské pleso na západe. Oproti
Tatrám s davmi ľudí,
plnými parkoviskami, obchodmi so suvenýrmi, neónovými reklamami a hlukom
sme zažili Tatry, kde bol človek hodiny sám, s krúžiacim orlom vysoko na
oblohe a vypiskujúcim svišťom.
napísal Vlado Branko
-
Pevkyňa temnoty v slovenčine - 4/2001
-
V polovici júna 2001 vyšiel pod názvom
Smútok príde včas
výber z poézie Gunvor Hofmo (1921-1995) v slovenskom preklade.
-
Ambasáda informuje: Zákon o zahraničných Slovákoch - 3/2001
-
Národná rada SR schválila zákon č. 70 zo dňa 14.II.1997 o zahraničných
Slovákoch. Podľa citovaného zákona môže byť priznané postavenie zahraničného
Slováka osobe, ktorá splní zákonom
stanovené podmienky, z čoho vyplývajú určité práva a výhody.
-
Najhoršia z epidémií - 3/2001
-
Epidémia elektronická, alebo môj boj s počítačmi - fikcia
napísal Ivan Čičmanec
-
Slovenské prírastky u Deichmana - 1/2001
-
napísal Ivan Čičmanec
-
Slovenskí Rómovia v Nórsku - 10/2000
-
Informácie a štatistika o Rómoch žiadajúcich politický azyl v rokoch 1999 - 2000
napísal Andrej Sokolík, veľvyslanec SR v Nórskom kráľovstve
-
Slovensko ako príklad - 10/2000
-
Špeciálny vzťah k Slovensku vo filozofickej úvahe popredného nórskeho
spisovateľa
Stiga Sæterbakkena.
spracoval Ivan Čičmanec
-
Z nášho života - 8/2000
-
Pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky usporiadalo
Veľvyslanectvo Slovenskej republiky koncert slovenských interpretov a krajanská
zábavu. Návšteva Slovákov z Budapešti...
napísal Ivan Čičmanec
-
Dvakrát o slovenskom filme - 8/1999
-
Výročná správa Nórsko-slovenského spolku - 4/1999
-
napísala Eleonóra Koleničová - predsedníčka Nórsko-slovenského spolku
-
Zviditeľňovanie Slovenska - 3/1999
-
Ponuka Slovenskej republiky možnosti vysokoškolského štúdia na Slovensku a
kurzu slovenského jazyka pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Odozva krajanov -
žiadna !!!
napísal Vlado Branko
-
Nebáť sa zdravého sebavedomia - 1-2/1997
-
Hovoríme s rozhlasovým režisérom Ľubom Mauerom z Nórska
napísal Ivan Čičmanec
Výstava o prisťahovalcoch do Nórska od roku 1945 - 6/2001
Nedávno bola v Oslo otvorená výstava "Jeg er her!" ktorá prezentuje
históriu nórskeho prisťahovalectva od roku 1945.
V jednu nedeľu sme sa vybrali do Múzea a Centra medzinárodnej kultúry
(Internasjonalt Kultursenter og Museum) na Tøyenbekken 5 v Oslo. Samotná
výstava pôsobivo ilustrovala históriu prisťahovalectva do Nórska cez osudy
jednotlivcov, reprezentujúcich rozličné národnostné a etnické skupiny.
Slovensko, či Československo bolo reprezentované Slovákom, nepoviem kým,
choďte sa pozrieť. Z bývalých komunistických štátov v Európe, sme tam okrem
Rusov boli reprezentovaní iba my.
Tvorcovia výstavy sugestívne evokovali problémy či frustráciu prisťahovalcov
pri prvých stykoch s novou krajinou a novými ľuďmi. Bol tam daný priestor
pozitívnym, ale i kritickým a konfliktným názorom na reakciu domácej krajiny
a obyvateľstva na nových krajanov. Zaujímavé boli prvé reakcie a zážitky
dávnych prisťahovalcov 60-tych a začiatkov 70-tych rokov. Jednotlivci,
ktorých očami sa na históriu a súčasnosť prisťahovalectva pozeráme, boli
vybraní úspešní a spoločensky aktívni predstavitelia rôznych etnických
skupín.
Po opustení Centra medzinárodnej kultúry, ktoré na Grønnlande leží
uprostred gheta prisťahovalcov, hlavne z tretieho sveta, sme sa ocitli
medzi mladými prisťahovalcami druhej generácie, ktorí sa svojím chovaním,
záujmami a ideálmi veľmi odlišujú od prisťahovalcov, o ktorých práve rozprávala
výstava.
Asi tak isto je vzdialená proklamovaná politika nórskej spoločnosti
voči prisťahovalcom od skutočnosti.
Návštevu výstavy doporučujeme.
Na výstave sa mi do ruky dostal letáčik veľkosťou A4 vydaný v roku 2001
Úradom pre cudzincov (Utlendingsdirektoratet), ktorý ma veľmi zaujal.
Letáčik hovorí o pravidlách pre žiadosť o podporu na prevádzku prisťahovaleckých
spolkov.
V dávnosti som sa tiež podieľal na náročnom podujatí žiadosti o finančnú
podporu prevádzky nášho spolku a bola to cesta útrap a vynaloženého úsilia
možno v nepomere k výške udelenej podpory, ktorú sme navyše museli použiť
nelogickým spôsobom, vychádzajúc nie z potrieb spolku a členov, ale z umelých
a pokrútených kritérií, určovaných byrokratmi Úradu pre utečencov a
prisťahovalcov.
Teraz túto podporu administrujú Krajské úrady (fylkeskommuner) a napriek
tomu, že Nórsko-slovenský spolok je už 8 rokov fungujúca organizácia združujúca
krajanov z legitimného štátu, s pravidelnými stretávaniami a spolkovou
činnosťou, nemáme nárok na podporu - ani len najnižšiu, vo veľkosti 3.000
korún ročne.
Ako je to možné? Náš spolok totiž nespĺňa požiadavku o minimálnom
počte členov. My, z asi stovky Slovákov v Nórsku, máme vyše 60 platiacich
členov. To je predsa slušné. Avšak na najnižšiu podporu na prevádzku je
v Oslo podmienka minimálne 100 členov, bývajúcich v Oslo. Pre iné kraje
by stačilo 25 platiacich členov, ale museli by byť z jedného kraja. V roku
2000 sme mali 29 platiacich členov v Oslo a 32 mimo Osla, roztrúsených
po celom Nórsku.
Tento istý dokument mi ponúkol ďalšie zaujímavé názory:
Verili by ste, že podľa letáčiku nie sú osoby nastálo usadené v Nórsku,
narodené napríklad v Nemecku, Španielsku, Grécku, alebo Kanade prisťahovalci?!
Čo teda taký Grék, alebo Kanaďan, ktorý sa trvale usadí v Nórsku, je?!
Je Nór, alebo Škandinávec, alebo čo?!
Letáčik totiž definuje prisťahovalcov takto: "Med innvandrerbefolkning
menes: utenlandsfødte personer som er fast bosatt i Norge og som er
født
utenfor EØS-området, USA, Canada, Australia og New Zealand, samt deres
barn."
Takže osoba narodená pakistánskym rodičom v Kanade usadená v Nórsku
nie je prisťahovalec. Ako sa sem dostal, keď sa neprisťahoval? Alebo je
prisťahovalec pejoratívne označenie menejcennej osoby, ktoré neprislúcha
"prisťahovalcom" z dobre situovaných štátov, ako je Nemecko, USA, či Veľká
Británia?
Toľko otázok na tak málo riadkoch!
Ale aspoň mi to je potvrdené
z najoficiálnejších zdrojov, že medzi dobrými Nórmi a zlými prisťahovalcami
je ešte jedna trieda, ktorá nie je až tak zlá.
Vlado Branko
P.S.
Štatistický centrálny úrad rozlišuje vestlige innvandrere a ikke-vestlige
innvandrere.
|
Vysoké Tatry ako ich nepoznáte - 5/2001
|
|
Vo Vysokých Tatrách bola už
väčšina z vás. Bývali ste v hoteloch v Starom Smokovci, či Tatranskej Lomnici
a obdivovali mohutnú panorámu našich najvyšších hôr. Vyviezli ste sa pozemnou
lanovkou na Hrebienok a prešli po chodníku Tatranskej magistrály na Skalnaté
Pleso. Odtiaľ ste sa buď peši alebo lanovkou dostali do Tatranskej Lomnice
a naspäť do hotela. Po sprche nasledovala večera v reštaurácii s ukončením
v nočnom podniku. V zime ste výlet na Hrebienok či Solisko vymenili za
lyžovanie na jednej zo zjazdoviek.
V septembri sa mi podarilo objaviť
úplne iné, čarokrásne Tatry. S priateľom sme za 4 dni prešli turisticky
celou dĺžkou hrebeňa od Ždiaru na východe po Popradské pleso na západe.
Podmienkou takéhoto prechodu bola možnosť rezervácie ubytovania na jednotlivých
chatách. Toto sme mali vybavené na Chate pri Zelenom plese, Téryho chate,
Sliezskom dome a chate pri Popradskom plese.
Oproti Tatrám s davmi ľudí,
plnými parkoviskami, obchodmi so suvenýrmi, neónovými reklamami a hlukom
sme zažili Tatry, kde bol človek hodiny sám, s krúžiacim orlom vysoko na
oblohe a vypiskujúcim svišťom. Jediným znakom civilizácie bola chata, skoro
neviditeľná v diaľke v údolí pod nami. Dala sa v teréne nájsť len preto,
lebo z komína sa vinul úzky prúžok dymu. Keď vietor na chvíľu ustal, bolo
počuť hlasy. Pochádzali od troch bodiek, pospájaných pavučinami horolezeckých
lán uprostred kolmej horskej steny. Najviditeľnejšie boli ich lesklé helmy.
V noci dážď hrmotal na strechu, Téryho chata vibrovala v nápore vetra.
Ráno už iba vietor naháňal po oblohe, ale i z doliny k nám hore, oblaky.
Medzi nimi sa predierali slnečné lúče.
Raňajky s čajom a do ôsmej bola
väčšina z nás na chodníku, ktorý stúpal ku kolmej stene, kde už po reťaziach
liezli tí, čo vyrazili pred nami. Z najvyššieho bodu v Priečnom sedle bolo
z oblakov prikrývajúcich Slovensko vidieť tri pohoria - Tatra, Fatra a
Matra.
Keď sme sa unavení blížili podvečer
k ďalšej chate, boli už "turisti z údolia" preč. Tiež sa blížili k hotelom
a penziónom dolu v údolí. Po akom-takom umytí nás čakala odmena -
horúci čaj a obligátna slivovica. Stretli sme tam zaujímavú spoločnosť,
tak ako rybári v krčme sa vychvaľujú svojimi úlovkami, tak bola konverzácia
na chatách pretkaná názvami ako Ťan-Šan, Cho-Oyo, Annapurna a Pik Lenina.
Každý večer sme stretli dvojicu Giuseppe "alpinisto" z Dolomitov a Oldu
z Popradu (a Pamíru). Čím viac slivovice pretieklo, tým lepšie hovoril
Olda po taliansky a Giuseppe po slovensky. Aj chatári a personál mali často
za sebou nejaké veľhory. Tiež sa rozprávalo o vynášaní na chaty. Viete,
že priemerný náklad nosiča na niektorú z tatranských chát váži okolo 60-70
kíl? Rekord drží vraj chatár Skalnatej chaty, ktory vyniesol vyše 120 kíl.
Za vynášku na Zbojnícku chatu sa donedávna platilo 10 Sk za kilo. Naše
ruksaky vážili po 13 kilo, a vedel som, že ho na chrbte mám. Takto sme
po chutnej večeri pri svetle petrolejky a rundách slivovíc rozprávali,
než bol čas ísť spať. To nebolo príliš neskoro, veď raňajky na Téryhom
chate sa podávali do(!) siedmej.
Keď sme po štyroch dňoch zliezli
na Štrbské pleso, mali sme trochu smiešny pocit: Aha auto, pozri prechod
pre chodcov, asfalt.
Nórsko je raj pre turistov a
milovníkov hôr. Pešia túra v Tatrách, ktorú sme absolvovali, je rovnako
silný zážitok, ako túra v nórskom Fjellheime. Možno ju doporučiť nórskym
návštevníkom Slovenska, určite nebudú sklamaní.
Mali sme dosť ťažkostí vybaviť
si rezervácie, ale bolo to hlavne preto, lebo sme nevedeli ako na to. V
skutočnosti to je jednoduchá záležitosť. Na každú chatu si treba zavolať
osobitne a poväčšine majú voľné. Po návrate do Nórska som našiel veľmi
dobrú internetovú stránku www.vysoke-tatry.sk, kde sa dá nájsť more potrebných
informácií.
www.vysoke-tatry.sk
Vlado Branko
|
|
Pevkyňa temnoty v slovenčine - 4/2001
Nórsku poetku Gunvor Hofmo (1921-1995) nazval zasvätený znalec
jej diela Jan Erik Vold pevkyňou temnoty, no takisto by sme ju mohli nazvať
poetkou vášnivého duchovného hľadania, tichej náboženskej extázy alebo
neotrasiteľnej vernosti osobným ideálom. V polovici júna 2001 vyšiel pod
názvom
Smútok príde včas
výber z poézie tejto veľkej nórskej autorky v
slovenskom preklade. Knižku vydalo Občianske združenie Studňa v Bratislave
a ilustrovala ju Viera Gergeľová. Výber zostavil, preložil a doslovom opatril
Ivan Čičmanec.
Uverejňujeme tu jednu z Hofmovej básní v nórskom originále i
v slovenskom pretlmočení.
Gunvor Hofmo:
STJERNENE OG BARNDOMMEN
Jeg kjenner sjømannens lange nattevakter
Hans ensomme hjerte spiser av stjernelyset
Kan en bli mett av evigheten?
Jeg var et barn i et trangt værelse
men med vinduer på alle kanter
ut mot løkker og haver
og over disse, himlen med stjerner
De lyste evige gjennom min barndom
De lyste gjennom billedbøker og dukketeater
og gjennom mange og rare korridorer
som gjennomskar hele gården
og var forbundet med hverandre
Gikk årene fort? Det haster ikke, sa stjernene
Sorgen kommer tidsnok. Og det gjorde den
|
HVIEZDY A DETSTVO
Poznám ja dlhé noci námorníka
z hviezdneho svetla hryzie jeho biedne srdce
či môže človek nasýtiť sa večnosťou?
Pritesná mi bola izba môjho detstva
mala však okná na všetky strany sveta
hľadiace na pažite a záhrady
a ponad ne na oblohu i hviezdy
Tie vždy svietili nad mojím detstvom
Osvetľovali mi obrázkové knižky
i javisko bábkového divadla
svietili cez rady dlhých chodieb
čo, tajomne medzi sebou pospájané,
vinuli sa naším činžiakom
Či prirýchlo mi prešli roky?
Netreba sa náhliť, vraveli mi hviezdy
Smútok príde včas. A veru prišiel
|
|
Ambasáda informuje: Zákon o zahraničných Slovákoch - 3/2001
Národná rada SR schválila zákon č. 70 zo dňa 14.II.1997 o zahraničných
Slovákoch, ktorý nadobudol účinnosť dňa 5.VII.1997. Podľa citovaného zákona
môže byť priznané postavenie zahraničného Slováka osobe, ktorá splní zákonom
stanovené podmienky. Postavenie zahraničného Slováka možno priznať žiadateľovi
vo veku nad l5 rokov, ktorý nie je štátnym občanom SR, preukáže svoju slovenskú
národnosť alebo slovenský etnický pôvod a slovenské kultúrno-jazykové povedomie.
Rozhodnutím o priznaní postavenia zahraničného Slováka, teda vydaním
preukazu, získava jeho držiteľ určité výhody. Preukaz je platný len na
území SR a len spolu s platným dokladom o totožnosti osoby alebo spolu
s platným cestovným dokladom. Na základe tohto preukazu je žiadateľ oprávnený
uplatniť si nárok na zákonom vymedzené zvýhodnenia na vecne príslušnom
úrade, na ministerstve alebo na príslušnej inštitúcii na území SR.
Preukaz je vydaný na dobu neurčitú. Vyznačujú sa v ňom všetky zmeny údajov
uvedené v preukaze, a preto je jeho držiteľ povinný tieto zmeny oznámiť
MZV SR, osobne alebo prostredníctvom ZÚ SR, za účelom vydania nového preukazu.
Preukaz sa nevydáva osobe, ktorá je štátnym občanom SR.
Držiteľ preukazu zahraničného Slováka má napríklad právo požiadať o
prijatie na štúdium ktorejkoľvek škole v SR počas jeho pobytu v SR, nezakladá
to však právo na štúdium za rovnakých podmienok, ako štátni občania SR.
Na súkromných či štátnych vvysokých a stredných školách môže študovať na
vlastné náklady na základe dohody o výške poplatkov za štúdium, ubytovanie
a stravovanie. Výška týchto poplatkov je vecou vzájomnej dohody medzi školy
a zahraničného Slováka.
Postavenie zahraničného Slováka umožňuje uchádzať sa o zamestnanie
bez povolenia na pobyt v SR alebo povolenia na zamestnanie, tak ako sa
tieto vyžadujú pri zamestnávaní cudzincov v SR.
Zdravotné poistenie si môže riešiť zahraničný Slovák - sampoplatca
prostredníctvom ním zvolenej zdravotnej pisťovne v SR a poplatky si hradí
vo vlastnej réžii.
Pokiaľ ide o nadobúdanie štátneho občianstva SR, priznanie postavenia
zahraničného Slováka je iba ďalším z dôvodov osobitného zreteľa, na základe
ktorého možno žiadateľovi udeliť štátne občianstvo SR, avšak nezakladá
právny nárok na jeho získanie ani iné zvýhodnenie.
Ak cudzinec pracujúci v SR splní všetky podmienky nároku na výplatu
dávky dôchodkového zabezpečenia ustanoveného zákonom č.100/1988 Zb. o sociálnom
zabezpečení v znení neskorších predpisov, dávka sa mu prizná a vypláca
sa do cudziny len v prípade, že je uzatvorená dojstranná zmluva so štátom,
v ktorom má trvalý pobyt. Touto právnou úpravou umožňuje zahraničnému Slovákovi,
ktorí splní podmienky nároku na dávky dôchodkového zabezpečenia, požiadať
o výnimku.
Zahraničný Slovák má právo na území SR vlastniť a nadobúdať nehnuteľnosti
za podmienok uvedených v § 19 devízového zákona č. 202/1995 Z.z., a to
týmito spôsobmi: dedením, pre diplomatické zastúpenie cudzieho štátu za
podmienky vzájomnosti, ak ide o nehnuteľnosť, nadobúdanú bez podielového
spoluvlastníctva manželov, z ktorých je iba jeden cudzozemec, alebo ak
má cudzozemec nadobudnúť nehnuteľnosť od manžela, súrodencov, rodičov alebo
prarodičov, výmenou tuzemskej nehnuteľnosti apod.
Milí krajania, bližšie informácie o nadobúdaní postavenia zahraničného
Slováka získate na našom veľvyslanectve.
|
Najhoršia z epidémií - 3/2001
Žijeme v apokalyptických časoch, valí sa na nás jedna epidémia za druhou.
Po AIDS prišlo šialenstvo kráv, po ňom slintačka a krívačka a čo ja viem,
čo ešte. Týmto ľudským a zvieracím chorobám sa však pri troche opatrnosti
predsa len dá vyhnúť. A azda sa raz proti nim nájde aj účinný liek. Najhoršou
nákazou, tou ozajstnou cholerou dnešných čias, je podľa mňa choroba
elektronická.
Tá predstavuje pre mňa, človeka, ktorý neoplýva vrodeným technickým nadaním,
tú najnebezpečnejšiu zo všetkých epidémií.
Ešte tak pred desiatimi rokmi som veril, že sa mi podarí pokojne
dožiť svoj život bez toho, aby som musel čo len siahnuť na počítac, harddisk,
printer a podobne. Veselo som si písal svoju korešpondenciu, články i preklady
na starom, hrkotavom, manuálnom písacom stroji, ktorý pre mňa predstavoval
jeden z vrcholov ľudskej technickej vynachádzavosti. Až mi od istého času
začali z redakcií a vydavateľstiev naznačovať, že na týchto strojom písaných
stranách je priveľa preklepov, že sa im to dosť zle rediguje. Či
by som si vraj nemohol radšej zadovážiť počítač.
Nuž som si teda zadovážil počítač a začal posielať príspevky
pekne vytlačené a už viac-menej zredigované. Preklepy sa tam prakticky
nevyskytovali. Bol to z mojej strany značný ústupok supermodernej technike,
ktorý ma stál veľa potu a strateného času. Kto to neskúsil, neuverí, koľko
síl a nervov stojí technicky nenadaného človeka naučiť sa aspoň tie
najzákladnejšie
finesy písania a archívovania počítačového textu. Postupne som sa to však
naučil a tak som si - teraz viem, že veľmi naivne - myslel, že som učinil
supermoderným požiadavkam zadosť a že mi už ľudia dajú v tomto smere pokoj.
Samozrejme, že nedali. Odrazu im nestačili pekne, bezchybne vytlačené
stránky, oni chceli texty na diskete. Dosť dlho som sa tomu bránil, no
nakoniec som aj v tomto ustúpil. Zase som sa musel naučiť novým, pre mňa
nesmierne zložitým operáciám. A keby len to. Čoskoro sa ukázalo, že na
svete jestvuje asi milión rozličných spôsobov ukladania textu na
disketu, pričom niektoré systémy navzájom spolu komunikujú, kým iné ani
za svet. Mal som tú smolu, že systém, ktorý ma naučili, nekomunikuje už
takmer s nijakým iným. Na aparátoch iných ľudí sa namiesto niektorých písmen
v mojom texte vytlačia čierne políčka, šípky a všelijaké iné hieroglyfické
znaky. Niektorí machri mi vravia, že môj systém je už zastaraný. Ja však
iný systém nepoznám a, pravdupovediac, ani nechcem poznať. Táto problematika
nie je - slušne povedané - v centre môjho záujmu.
Niektoré redakcie si vraj pomocou svojich poradcov nakoniec dokázali
transformovať aj môj hieroglyfický text do čitateľnej podoby. Tak
som si zase raz vydýchol, aj keď zakaždým, keď som počul slovo disketa,
sa mi mimovoľne zatínali päste.
A tu zrazu, ako keby sa všetci proti mne spikli: "Nám už nestačí
disketa," kričali jeden cez druhého, "odteraz nám musíš posielať texty
priamo elektronickou poštou! My ináč s nikým nekomunikujeme." Na Slovensku
to volajú ""mejlovať". Tam si už tuším ani milenci v najintím-nejších chvílach
nešepkajú do uška, iba si spolu "mejlujú". Reku, ja nemám nijaký "mejl".
"Čo, ty nemáš mejl? Ty, čo bývaš na Západe? To si musíš okamžite obstarať.
Ináč sa s tebou nebavíme."
Tak som si teda obstaral "mejl". Z praktických dôvodov sme si
ho dali napojiť na počítač mojej ženy, v naivnej viere, že bude hračkou
previesť pomocou diskety text z môjho prístroja na jej a z neho potom k
adresátom na Slovensku. Samozrejme, že zase je všetko naopak. Zo Slovenska
dostávam odpovede, že texty, čo im posielam, sú plné nečitateľných hieroglyfov
a že si s nimi nevedia poradiť ani ich najzručnejší technici. A navyše:
moja žena dokáže aj na svojom nórskom programe prijímať texty zo Slovenska
s háčikmi a dĺžňami, keď si však ja potom ten istý text z diskety premietnem
na svojom česko-slovenskom programe, mám obrazovku plnú hieroglyfov. Pochop
to, kto môžeš. Navyše sa mi tam objavia akési dobre mienené rady a povely,
ktoré sú síce písané po česky, no pre mňa predstavujú nezrozumiteľnú hatlaninu,
akej sú schopní iba počítačoví technici. Rozumiem síce každému jednotlivému
slovu, spolu mi to však nedáva nijaký zmysel.
Spomenul som tu iba malý zlomok problémov, s ktorými sa ako používateľ
elektronických zázrakov stretávam. Moja skúsenosť je, že každý nový pokrok
v tomto smere uľahčí jednu vec, no zároveň skomplikuje najmenej desať nových.
Pri každej takejto nervy drásajúcej komplikácii mám nutkanie zniesť si
z povaly svoj starý písací stroj a zapocúvať sa do jeho hrkotania ako do
tej najsladšej hudby zo zlatého veku ľudstva.
Jasné mi je jedine to, že nie je disketa ako disketa, ani E-mail
ako E-mail. Všetko si to vyžaduje také nervové a časové nasadenie, že -
aspoň pre technických analfabetov - sa z technologickej revolúcie stáva
nevyliečiteľná choroba. Pritom - tým som si istý - toto nie je ani zďaleka
koniec. Požiadavky zo strany redakcií, vydavateľstiev, ale určite aj bánk,
poisťovní, škôl, obchodov a nemocníc budú rásť tak rýchlo, že čoskoro budú
z nás zákazníkov (neplatení) úradníci na plný úväzok. Nepochybujem, že
už o pár rokov sa bude aj pochovávať elektronicky. Prinajmenšom si človek
bude sám musieť cez Internet vopred objednať u pohrebnej služby truhlu,
hrob i prevoz mŕtvoly a sám si napísať pohrebnú reč. Ináč ho - prinajlepšom
- zahrabú len tak, kdesi na smetisku za mestom. Na všetko toto bude treba
mať kurz, ako aj obrovské množstvo príručiek a prístrojov. A v neposlednom
rade si to vyžiada kopu drahocenného času. Inak sa s vami nikto nebude
baviť.
Blahoslavení sú tí, čo nepotrebovali počítačovú techniku, lebo
už na zemi zažili kráľovstvo nebeské. Myslím to celkom doslova. Nám, ktorí
sme už raz vyliezli na chrbát elektronického tigra, už zrejme niet pomoci.
Niet takého lekára, ani lieku, čo by nás tejto nákazy zbavil.
Ivan Čičmanec
|
Slovenské prírastky u Deichmana - 1/2001
Cudzojazyčné oddelenie (Det flerspråklige
Biblioteket) Deichmanovej knižnice (Deichmanske Biblioteket) zaznamenalo
v poslednom čase ďalšie knižné prírastky zo Slovenska. Ako sme už oznámili,
táto knižnica má o.i. aj niekoľko exemplárov Biblie v slovenskom preklade
a teraz jej do zbierky pribudlo okolo štyridsať nových titulov zväčša súčasnej
slovenskej literatúry v pôvodnom jazyku.
Obsahové rozpätie novozískanej literatúry
je pomerne široké. Je medzi nimi niekoľko starších i novších diel azda
najvýznamnejšieho súčasného slovenského prozaika Jána Johanidesa. V 60.
rokoch bol tento autor jedným z prvých, čo dôsledne odmietal písať v duchu
oficiálne proklamovaného „socialistického realizmu" a sústreďoval sa na
vnútorný život ľudského jedinca v modernom svete. Taká je napríklad jeho
kedysi veľmi čítaná zbierka poviedok
Súkromie
(1963), ktorá nedávno
vyšla v novom vydaní. Z Johanidesových novších kníh odporúčame zbierku
noviel
Dedičný červotoč
(1998), ktorej témou je o.i. odhaľovanie
zločinov, páchaných u nás komunistickým režimom a jeho prisluhovačmi.
Priateľom humoru odporúčame kompletné
dielo živých klasikov tohto žánru M. Lasicu a J. Satinského, ktoré vyšlo
v dvoch zväzkoch pod názvom „
L&S".
Ak by si niekto chcel prečítať náročnejšie
knižky, ktoré originálne i pravdivo zobrazujú život na súčasnom Slovensku,
môže si požičať zbierku poviedok
Sekerou a nožom, ktorej autormi
sú Peter Pišťanek a Dušan Taragel, ďalej poviedky Edmunda Hlatkého
Jesenný opar, novelu Ivana Koleniča
Jeden úsmev stačí, alebo čerstvé
romány mladých autoriek Kataríny Chajdákovej (Pasca na mesiac), resp. Danky Zavadovej (Tretí deň nedeľa).
Zaujímavé sú tiež poviedky
Etely Farkašovej Hodina zapadajúceho slnka
a krátky román Rút Lichnerovej
Slepá rybka.
Kto dáva prednosť oddychovej literatúre,
môžu mu dobre padnúť sčasti autobiografické romány Petra Holku
Sen o sne
a
Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice, alebo tiež detektívne
poviedky Ľuboša Juríka
Posledné kriminálne prípady reportéra AZ.
Priateľom dobrej poézie sa ponuka
knižnice rozšírila o zbierky popredných slovenských básnikov ako Ján Buzássy
(Prechádzky jeseňou), Mily Haugovej (Krídlatá žena), Viery
Prokešovej (Pleť) alebo Dany Podrackej (Meno). Odporúčame
tiež antológiu slovenskej poézie a prózy o holocauste, ktorú pod názvom
Božia ulička
zostavil bývalý slovenský chargé d'affaires v Nórsku
Milan Richter.
Záujemcov o slovenský folklór môže
potešiť publikácia Zuzany Beňuškovej
Tradičná kultúra regiónov Slovenska.
Zasvätený pohľad na novší vývoj slovenského jazyka podáva publikácia Jána
Kačalu
Slovenčina v 20. storočí. Kto sa chce poučiť o novších dejinách
Slovenska, môže si požičať knihu
Slovensko v 20. storočí
od jedného
z našich najuznávanejších súčasných historikov, Ľubomíra Liptáka. Záujemcom
o menej známu súčasť našich dejín vrelo odporúčame knihu významného slovenského
politika a politológa Milana Hodžu (1878 - 1944)
Federácia v strednej Európe. Autor, ktorý bol v r. 1935-38 československým premiérom, vydal
pôvodne túto prácu po anglicky v exile počas 2. svetovej vojny. Jasnozrivo
sa tu prihovára za úzku politickú spoluprácu menších stredoeurópskych národov,
ktorá je podľa neho nevyhnutná, ak tieto národy chcú čeliť tlakom mocnejších
susedov z východu i západu.
Pre najmenších čitateľov získala Deichmanova knižnica tituly
Osmijanko rozpráva
od Kristy Bendovej
a
Lampášik
od Jána Milčáka.
Slabinou slovenských zbierok Deichmanovej
knižnice je stále primálo diel staršej slovenskej literatúry. Problém však
nie je v tom, že by knižnica našu klasiku nechcela, ale v tom, že ju na
dnešnom Slovensku prakticky vôbec nevydávajú. Je to smutné, ale je to tak.
Slušný, aj keď ani zďaleka nie uspokojivý výber slovenskej klasiky možno
nájsť v nórskej Univerzitnej knižnici.
V súčasnosti je to však predovšetkým
Deichmanova knižnica, ktorá cieľavedome nakupuje pôvodnú slovenskú literatúru.
Sme presvedčení, že postupne bude v Nórsku narastať záujem o Slovensko
a slovenský jazyk - a potom budú mať tieto zbierky pre nórskych slovakistov
veľkú hodnotu. Zatiaľ by bolo želateľné, keby sme si tieto knihy požičiavali
aspoň my, Slováci, čo tu žijeme. Pracovníci knižnice otvorene hovoria,
že intenzita ďalšieho nákupu slovenských kníh bude závisieť od toho, aký
bude o ne záujem z radov čitateľstva. Preto si dovoľujem apelovať na tunajších
krajanov, aby aspoň občas zašli do najbližšej knižničnej filiálky a nejakú
slovenskú knihu si požičali. Je možné, že niektoré z najnovších titulov
nie sú ešte skatalogizované, no Deichman už má aj zo starších čias zaujímavú
zbierku slovenských kníh, nuž stačí iba vypýtať si ich zoznam a vyberať.
A ešte jedno. Ak by ste sa nedajbože
chceli zbaviť slovenských (alebo aj českých), či už pôvodných alebo preložených
kníh, prosíme vás, aby ste ich neodhadzovali do smetí, ale darovali Deichmanovej
knižnici. Napríklad zbierka českých kníh bola už viackrát významne obohatená
práve vďaka takýmto darcom.
Ivan Čičmanec
|
Slovenskí Rómovia v Nórsku - 10/2000
Všetci ste určite sledovali a sledujete situáciu súvisiacu s príchodmi rómskych
spoluobčanov do Nórska a ich žiadosťami o poskytnutie politického azylu. Pre
informáciu uvádzame rekapituláciu vývoja situácie, ktorá aj mnohým z Vás, či
Vašim príbuzným a priateľom skomplikovala život, najmä po zavedení vízovej
povinnosti pre našich občanov, v decembri 1999.
Podľa ostatnej štatistiky prišlo do Nórska
v prvej vlne
(do 08. 12. 1999, kedy Nórsko zaviedlo pre občanov SR vízovú povinnosť) 233
žiadateľov. Siedmi z nich doteraz obdržali povolenie k pobytu z humanitárnych
dôvodov. 196 žiadateľov opustilo Nórsko buď z vlastného rozhodnutia alebo po
obdržaní negatívneho stanoviska na ich žiadosť o udelenie azylu. 37 žiadateľov
je stále umiestnených v prijímacom stredisku na severe Nórska a v súčasnosti
prebieha preverovanie ich žiadostí.
V druhej vlne
(príchod po 16. 08. 2000, kedy opäť vstúpila do platnosti dohoda o bezvízovom
styku medzi Nórskom a Slovenskom) prišlo 441 žiadateľov. 41 bolo poslaných do
krajín z ktorých prišli, väčšinou z Nemecka resp. Českej republiky, majúcich
štatút bezpečnej krajiny a boli vrátení okamžite po zistení tejto skutočnosti.
Títo Rómovia neprileteli linkou ČSA: Košice – Praha – Oslo. 286 žiadateľov už
bolo do dnešného dňa z Nórska odoslaných naspäť na Slovensko. Naposledy
odcestovalo 77 osôb 25. novembra, špeciálnym letom ČSA z Oslo do Košíc. 155
žiadateľov je ešte stále umiestnených v prijímacom stredisku pri letisku
Gardermoen alebo na severe Nórska. Podľa informácie nórskych úradov by
zbývajúci Rómovia mali opustiť Nórsko do Vianoc 2000.
Radi konštatujeme, že opatrenia nórskej vlády, v rámci platných zákonov, ku
ktorým sme nórske úrady vyzývali a vysvetľovali dôvody príchodu našich
spoluobčanov, po celú dobu od vzniku tejto nepríjemnej situácie, sa dosiaľ
ukázali byť účinné. Od doby zavedenia urýchlenej procedúry pri posudzovaní
žiadostí slovenských Rómov a ich priebežnom posielaní späť na Slovensko,
nepricestovala do Nórska, za ostatných niekoľko týždňov, žiadna väčšia skupina
žiadateľov o azyl.
Andrej Sokolík, veľvyslanec SR v Nórskom kráľovstve
|
Slovensko ako príklad - 10/2000
Nie, nejde tu o Slovensko ako príklad nasledovaniahodný, ani ako príklad
odstrašujúci, predsa však vari možno hovoriť o zaujímavej zmienke o Slovensku z
pera nórskeho autora. Našli sme ju v literárnom štvrťročníku Vagant, č. 1/2000,
vo filozofickej úvahe popredného nórskeho spisovateľa
Stiga Sæterbakkena, ktorý o.i. do nórčiny spolupreložil už tri knižné výbery slovenskej poézie
plus rad slovenských básní pre nórske časopisy a verejné čítania. Na jar r.
1997 bol na desaťdňovom pobyte na Slovensku a zúčastnil sa tam viacerých
literárnych podujatí.
V spomínanej úvahe vo Vagante Stig Sæterbakken o.i.
vyznáva, že má k Slovensku špeciálny vzťah. Hlavnou myšlienkou jeho úvahy je
však téza, že to, čo my ľudia nazývame etikou a morálkou, je iba účelovou
konštrukciou, založenou na našich emóciách. Podľa Sæterbakkena ľudia
najprv pociťujú a až dodatočne hľadajú mravné argumenty na zdôvodnenie svojich
pocitov. „Det er din kroatiske tante eller dine serbiske svigerforeldre,"
čítame v jeho úvahe, „som avgjør ditt syn på krigen i Bosnia, ikke
lord Owen, Erik Solheim eller NTB." A ďalej čítame:
"Om Slovakia, for eksempel, i en overskuelig mørk fremtid skulle
bli kastet ut i en blodig og opprivende konflikt som vi har sett på
Balkan, hvilket som sant skal sies ikke er denne verdens aller mest
usannsynlige scenarier, ville jeg selvfølgelig – med hele mitt hjerte,
som det så treffende heter – holde med Slovakia, uansett hvorledes jeg
med min lille, men dugelig nok rasjon fornuft i ethvert noenlunde klart privat
såvel som offentlig øyeblikk ville analysere og evaluere
konflikten, med en dertil hørende fordeling av skyld, ansvar og moralsk
detaljrytteri, ene og alene fordi jeg har venner i Slovakia og fordi jeg over
flere år nå har arbeidet sammen med Ivan om gjendiktninger av et
fint knippe halvgale slovakiske poeter; om så Slovakia ut fra ren
forulempethet, eller fornærmethet, eller stormannsgalskap for den saks
skyld, på mest brutale vis kastet seg over en intetanende nabostat, og
jeg straks rykket ut og på det sterkeste tok avstand fra denslags
uspiselige konsekvenser av totalt forkastelig nasjonalisme og bedervede
anakronistiske lebensraum-nykker, vil denne min nennsomt artikulerte
humanistisk korrekte tale allikevel ikke ha klart å overdøve
stemmen fra dypet av mitt indre som skrek HURRA! og HEIA! og KNUS DEM! KNUS
DEM! Akkurat som jeg aldri ville klare å mislike en kvinne som spiller
cello."
Čiže Slovensko ako filozofický príklad v argumentácii (i cítení) uznávaného
nórskeho spisovateľa. Nemusíme s ním absolútne vo všetkom súhlasiť, treba však
priznať, že našincovi sa takéto riadky čítajú celkom príjemne…
Spracoval I.Č.
|
Z nášho života - 8/2000
Koniec augusta a začiatok septembra priniesli pre Slovákov v Nórsku viacero
zaujímavých udalostí. Najprv to boli dve podujatia usporiadané Veľvyslanectvom
Slovenskej republiky v Oslo pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej
republiky (1. september - Deň ústavy). Vo štvrtok 31. augusta vystúpil v malej
sále Konserthusu v Oslo známy slovenský barytonista Martin Babjak, ktorý
zaspieval rad árií z talianskej, rakúskej, francúzskej, ruskej a českej opernej
tvorby, ako aj dve slovenské ľudové piesne v úprave nášho Jána Cikkera. Jedna z
nich bola "Kopala studienku, pozerala do nej", ktorej nápev je hudobným
základom slovenskej štátnej hymny "Nad Tatrou sa blýska". Martina Babjaka
sprevádzali Dana a Radoslav Šašinovci (klavír + kontrabas). Všetci traja
interpreti pripravili pre nás veľmi pekný umelecký zážitok, škoda len, že si
tento koncert nevšimla aj nórska tlač.
V deň samotného štátneho sviatku usporiadalo Slovenské velvyslanectvo vo
svojich reprezentačných priestoroch recepciu pre krajanov, diplomatov a iných
hostí. Pisateľ týchto riadkov sa tohto podujatia nemohol zúčastniť, dozvedel sa
však, že návšteva na ňom bola hojná a nálada príjemná.
Bolo iba zhodou okolností, že už deň na to, teda 2. septembra, zavítala k nám
skupina Slovákov z Budapešti, ktorí tu ostali necelý týždeň. Hlavným poslaním
ich cesty bolo vzdať hold nórskemu zástancovi Slovákov, spisovateľovi
Björnstjerne Björnsonovi. Je preto iba prirodzené, že jedným z hlavných bodov
ich programu bolo položiť veniec na Björnsonov hrob na cintoríne Var Frelsers
Gravlund. Inak si naši spolurodáci z Maďarska pozreli pamätihodnosti Osla i
Bergenu, ako aj kus krásnej nórskej krajiny. Ubytovaní boli v dome nadácie
Solglött v Storsande. Aj touto cestou ako hostitelia ďakujeme vedeniu nadácie
za to, že im túto možnosť poskytlo.
Súčasťou návštevy Slovákov z Maďarska bolo aj stretnutie so slovenskou
krajanskou obcou v Nórsku. Vysoko si ceníme, že Veľvyslanectvo SR poskytlo na
toto stretnutie svoje reprezentačné priestory, ako aj to, že pracovníci
veľvyslanectva aj pri svojej veľkej zaneprázdnenosti v tých dňoch prišli medzi
nás a ostali s nami až do neskorých večerných hodín. Na druhej strane nám je
ľúto, že tunajších Slovákov prišlo podstatne menej ako by sa na takúto
príležitosť patrilo. Nálada však bola dobrá, naši hostia nám podrobne a pútavo
porozprávali o svojom živote v Maďarsku a spolu s nami ochutnali z nórskych
špecialít a slovenského vína. Na záver sme si všetci spolu zaspievali rad
známych slovenských ľudových piesní.
Bola to pre nás milá príležitosť zoznámiť sa s ľuďmi, ktorí sa hlásia k nám a
rozprávajú naším jazykom, ktorí však do značnej miery žijú s inými problémami
ako my. Ostali nám po nich pekné spomienky, niekoľko vizitiek s adresami, a v
neposlednom rade darčeky, ktorými nás poctili. Dostali sme od nich viaceré
publikácie dokumentujúce ich život a kultúru a niekoľko čísiel ich zaujímavého
časopisu Budapeštiansky Slovák. Všetko toto je vítaným obohatením našej
spolkovej knižnice.
Ivan Čičmanec
|
Dvakrát o slovenskom filme - 8/1999
kazety s filmami zo Zlatého fondu slovenskej kinematografie
Ivan Čičmanec
Pred niekoľkými mesiacmi dostal Nórsko-slovenský spolok kazety s filmami zo
Zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Nie je našou úlohou rozoberať umelecké kvality filmov. Žiada sa nám však v
tejto súvislosti zamyslieť sa nad niektorými stránkami medzinárodnej
prezentácie slovenskej kinematografie, resp. slovenskej kultúry vôbec.
Keď sme si v súkromí pozreli kazety so slovenskými filmami, v prvej chvíli nás
potešilo, že sú opatrené anglickými titulkami. Príma, povedali sme si, aspoň sa
nimi budeme môcť pochváliť aj nórskym priateľom. Bohužiaľ, keď sme sa na tie
titulky pozreli zbližšia, bolo nám všelijako. Nejde ani tak o úroveň
angličtiny, ktorá aj keď nie je bezchybná, je vcelku zrozumiteľná. Na pomerne
mnohých miestach sú však titulky technicky chybné, napr. sú umiestnené tak
nízko, že sa jednoducho nezmestia na obrazovku. Navyše sú mnohé dialógy
preložené nedbanlivo a zjednodušene, takže niektoré ich dôležité významové
odtiene sa strácajú. Vieme, že toto je niekedy nevyhnutné, myslíme si však, že
v tomto prípade si autori titulkov vec zjednodušili podstatne viac ako bolo
treba. (Ako príklad ďaleko svedomitejšej a profesionálnejšej práce by sme radi
poukázali na nórske titulky Ľuba Mauera pri občasnom vysielaní slovenských a
českých filmov v televízii.)
V prípade spomenutých anglických titulkov na kazetách zo Slovenska nás najviac
zarmútil spôsob, akým sa tu pretlmočili niektoré írečité slovenské reálie. Ak
sa v dialógu spomenie mesto, obec, či iný miestny názov, tak ich titulky vo
veľkej väčšine prípadov jednoducho vynechajú. Pomerov neznalý divák tak môže
nadobudnúť dojem, že Slovensko nie je krajina, ale iba akási veľká dedina, v
ktorej menšie zemepisné jednotky ani nejestvujú. Ešte viac nás ohromilo, že
autori titulkov v mnohých prípadoch
preložili
slovenské krstné mená do angličtiny! Z Vilka sa tak stal Bill, z Jakuba James,
zo Zuzky Sue a pod. Tam, kde sa meno nedalo preložiť, obliekli ho aspoň do
anglosaského pravopisu - tak sa napr. z Bohuša stal Bohush. Takýto postup sa
prieči všetkým medzinárodným zvyklostiam, nikto na Slovensku predsa nepíše meno
amerického prezidenta ako "Vilo Klinton". Nuž a vrcholom všetkého je, keď sa
hrdina jedného Jakubiskovho filmu zmieni o Jánošíkovi. Starostlivý titulkár to
preloží na - Robin Hood! Slováci sú takto pripravení aj o svojho
najslávnejšieho ľudového hrdinu. (Ešte dobre, že zo Štefánika neurobili
nejakého Stephensona...) Výsledný dojem z pozerania týchto filmov je, že na
Slovensku sa síce ešte rozpráva po slovensky, inak je však už táto krajina
celkom poangličtená, či poameričtená. O dákych domácich kultúrnych tradíciách
tu zrejme niet už ani stopy... Zdá sa, že tu zase raz zaúradovala až príliš
typická slovenská zakomplexovanosť, tendencia úzkostlivo si ukrývať svoje
kultúrne osobitosti (akoby to bolo niečo, za čo sa treba hanbiť) a s prehnanou
úslužnosťou "ochraňovať" neslovenského záujemcu pred "príliš exotickými"
stránkami slovenskej skutočnosti.
|
Týždeň slovenského filmu v Oslo
Ivan Čičmanec
Celkom nedávno, v dňoch 25.9. - 2.10.1999, bol v Oslo týždeň slovenského filmu,
na ktorom sme si mohli pozrieť filmy troch súčasných špičkových slovenských
režisérov, Martina Šulíka, Dušana Hanáka a Juraja Jakubiska. Takto sme si teda
aj my, čo už dlhší čas žijeme mimo Slovenska, mohli urobiť aký-taký obraz o
tom, čo sa v posledných desaťročiach na Slovensku nakrútilo.
Medzi slovenskými návštevníkmi kina Cinemateket, kde toto podujatie prebehlo,
padli pošepky aj kritické poznámky. Mnohým sa zdal čas premietania (16.30)
priskorý vzhľadom na ich pracovnú dobu. Niekomu chýbali v programe veselohry
(hoci na Šulíkových i Jakubiskových filmoch sa dalo aj zasmiať), iní si
mysleli, že za sedem dní bolo treba predstaviť viacerých ako troch režisérov
(pravda, ak zarátame aj krátkometrážne predfilmy, bolo tých režisérov viac),
ďalším zase chýbala podrobnejšia prezentácia filmov a režisérov v programovom
buletíne. Pisateľ týchto riadkov bol s výberom filmov i režisérov vcelku
spokojný, čo pravda neznamená, že sa to nedalo urobiť aj trochu inak. Všetkým
sa však nikdy nedá vyhovieť. Faktom ostáva, že slovenská kinematografia sa tu
prezentovala filmami vysokej umeleckej úrovne (nakoniec, viaceré z nich získali
rad medzinárodných ocenení), ktoré napospol charakterizovala moderná, resp.
postmoderná filmová poetika i osobitý štýl jednotlivých tvorcov. Tak to podľa
nás treba robiť, Slovensko už dávno nie je (iba) krajina dedinského folklóru,
je to moderná, mnohotvárna krajina - a tak ju treba aj navonok predstavovať.
Chyba krásy týždňa slovenského filmu bola v inom. V nórskych novinách sa o
tomto podujatí neobjavil prakticky nijaký oznam, zmienku o ňom sme márne
hľadali aj v bežnej rubrike programov osloských kín. A tak sa, prirodzene,
neobjavili ani nijaké recenzie, hoci premietnuté filmy by si ich určite boli
zaslúžili. Potom je iba prirodzené, že na väčšine filmov sa "tiesnila" iba
hŕstka divákov, z čoho vyše 90% boli slovenskí krajania a ich príbuzní. Týždeň
slovenského filmu teda sotva splnil poslanie zoznámiť nórske publikum so
súčasnou slovenskou kinematografiou. Z tohto hľadiska tu možno hovoriť o
premárnenej šanci.
Bohužiaľ, nie je to prvý prípad, keď sa nórske masmédiá zachovali k slovenskému
kultúrnemu podujatiu macošsky. Pred niekoľkými rokmi (vari r. 1995) bola na
osloskej radnici prekrásna výstava súčasného slovenského sklárskeho umenia.
Dostalo sa jej pozitívnej recenzie vo večernom vydaní Aftenpostenu (vtedy tam
bol ešte kultúrnym redaktorom Per Egil Hegge, ktorý má k Slovensku pozitívny
vzťah), to bolo však všetko. Iné osloské noviny boli na výstavu z viacerých
strán upozornené, nepovažovali ju však za hodnú toho, aby kvôli nej ich vzácni
kritici strácali čas. Nuž a keď vari o tri roky nato tri osloské galérie naraz
poriadali reprezentatívne výstavy slovenskej grafiky, kresby a fotografie,
nórske denníky reagovali už celkom dôsledným mlčaním.
Všetko toto iba potvrdzuje našu skúsenosť, že v Nórsku (aj keď sotva iba tu) na
prebudenie záujmu vôbec nestačí skutočnosť, že sa verejnosti predstavuje niečo
pre ňu celkom nové, neznáme. Napodiv skôr opak je pravdou: zaujímavé je iba to,
o čom sa už kdesi počulo, podľa možnosti cez Ameriku, Nemecko alebo Francúzsko.
Slovenská kultúra je pre absolútnu väčšinu Nórov stále ešte čímsi celkom
neznámym, preto by sa vari aj zo slovenskej strany pri podobných podujatiach
žiadal ofenzívnejší prístup ako doteraz.
|
Výročná správa Nórsko-slovenského spolku - 4/1999
Milí priatelia!
Naša malá organizácia Slovákov a priateľov Slovenska v Nórsku môže zase
pripočítať jeden rok k obdobiu svojej existencie.
V uplynulom roku sme s primeraným úspechom pokračovali v usporadúvaní našich,
možno povedať už tradičných mesačných stretnutí, všeobecne známych pod menom
knižničné večery. Tieto pravidelné schôdzky vytvárajú svojím charakterom
spoločenskú i sociálnu platformu pre našich krajanov v Nórsku a zároveň
symbolizujú určitú kontinuitu nášho spolkového života. Môžeme s istým
uspokojením konštatovať, že návštevnosť večerov preukazuje stúpavú tendenciu.
Predovšetkým príslušníci mladej generácie tunajších usadlíkov, slovenskí
študenti v Nórsku, ako aj au-pair dievčatá, ktoré sa tešia obľube v nórskych
rodinách, začínajú nachádzať cestu k nám. Spolu so spoľahlivým jadrom
predstaviteľov starších ročníkov slovenskej komunity i častých hostí, sa
zasluhujú o dobrú náladu a príjemnú atmosféru stretnutí.
Naše permanentné schôdzky sa môžu uskutočňovať tiež na základe spolupráce s
naším zastupiteľským úradom, ktorý nám k tomuto cieľu poskytuje potrebné
priestory. Za túto privilegovanú možnosť i za rozmanitú pomoc vyslovujeme týmto
spôsobom všetkým členom Slovenského veľvyslanectva našu vďaku.
O "zviditeľňovanie" spolku sa pričiňuje aj redakcia nášho "Budzogáňa", ktorá v
posledných číslach nezabúda referovať zo zaujímavostí priebehu krajanských
večerov. Náš malý vestník vychádza s malými obmenami skoro každý mesiac. Svojim
obsahom aktualizuje spolkovú problematiku a píše mimo iného o konkrétnych
podujatiach, týkajúcich sa celej organizácie alebo jej jednotlivých aktívnych
členov.
V septembri 1998 sa náš spolok spolu s jedenástimi krajanskými organizáciami
stal členom Európskej rady Svetového kongresu Slovákov (ER SKS), ktorá bola
založená vo februári tohto roku v Mníchove. "ER SKS sa jednoznačne hlási k
dejinnému vývoju slovenského národa a považuje Slovenskú republiku za domovinu
všetkých Slovákov. Rada má za východiskovú úlohu zastupovať a združovať
slovenské organizácie z európskeho zahraničia pri zohľadňovaní ich špecifického
postavenia v rámci SKS, reprezentovať a chrániť záujmy Slovákov, žijúcich v
európskych krajinách." (Z návrhu stanov ER SKS.)
Konštitučné generálne zhromaždenie, na ktorom sa zúčastnia aj reprezentanti
nášho spolku, sa bude konať začiatkom júla v Bratislave.
Veríme, že vzájomná informovanosť, výmena názorov a skúseností s druhými
slovenskými organizáciami nám v budúcnosti kladne prispeje k našej práci,
týkajúcej sa nielen interných záležitostí spolku, ale aj nadradených ideí
vytvárania priaznivého postavenia a dobrého mena Slovenska v zahraničí.
Spolok sa stal vlastníkom 13-tich slovenských videofilmov. Filmy boli zakúpené
cez "Národné centrum pre audiovizuálne umenie" v Bratislave a predstavujú
reprezentatívny výber "Zlatého fondu slovenskej kinematografie". Nákupom filmov
sme okrem obsažnej knižnice obohatení aj o malú videotéku. Videofilmy su
primárne určené na spestrenie programu našich štvrtkových či knižničných
večerov. Keďže sú však opatrené anglickými titulkami, naskytá sa príležitosť
prezentovať filmy aj potenciálnym inštitúciam (nórskym školám) za účelom
propagácie slovenskej kinematografie a kultúry vôbec.
I keď naša výročná správa vyznieva celkove optimisticky, neznamená to, že
nezápasime s dosť značnými ťažkosťami. Sme nútení prispôsobovať činnosť spolku
našim obmedzeným vlastným finančným prostriedkom a byrokracii príslušných
orgánov, od ktorých by sme mohli očakávať určitú ekonomickú pomoc. I v tomto
roku sme požiadali Sekretariát pre prisťahovalcov o finančný príspevok na
plánované spolkové aktivity; zostáva nám iba čakať na výsledok našej žiadosti.
Ale i napriek sparťanskej ekonómii by sme mohli vykonať viac, keby nám v tom
pomohla iniciatíva našich členov. Výbor, ktorý úmerne veľkosti organizácie
pozostáva iba z niekoľkých jednotlivcov, nestačí byť vždy aj organizačným aj
výkonným činiteľom. Inými slovami - potrebujeme každého z Vás. Prihláste sa, s
radosťou Vás uvítame!
Eleonóra Koleničová
predsedníčka Nórsko-slovenského spolku
V Osle, 8. apríla 1999
|
Zviditeľňovanie Slovenska - 3/1999
Vladimír Branko
Z Veľvyslanectva Slovenskej republiky dostala väčšina z nás informáciu o
možnostiach vysokoškolského štúdia na Slovensku (pre Nórsko jedno miesto v
rámci vládneho štipendia) a o kurze slovenského jazyka pre Slovákov žijúcich v
zahraničí. Odozva krajanov na tieto ponuky - žiadna !!!
Dovoľte mi také malé povzdych od srdca (ponórčená slovenčina). Myslím si, že je
to veľká škoda, že sa medzi nami nenašiel nikto, kto by si uvedomil možnosti a
veľkorysosť tejto ponuky. Sťažujeme sa, že sa vo vlastnom okolí i v ostatnej
verejnosti / médiách stretávame s ignoranciou všetkého, čo sa týka Slovenska.
Hovoríme: Tí by mali urobiť toto, reagovať na tamto... Na Slovensku sa tento
proces nazýva zviditeľňovanie Slovenska a boli nato vydelené nemalé finančné
čiastky. Podobné zviditeľňovanie Slovenska robíme aj my v kontakte s nórskymi
priateľmi, kolegami na pracovisku. Prebieha v rámci tej istej generácie. Ako
však zviditeľňujeme Slovensko v styku s mladšou generáciou, a predovšetkým s
našimi deťmi? Skúsme sa bez ružových okuliarov podívať na to, ako oni vidia a
posudzujú krajinu svojich rodičov. V procese vyrastania a hľadania seba samého
stretáva mládež silný tlak neodlišovať sa, byť časťou skupiny. Preto je pre ňu
ľahšie v prípadoch, keď sa hovorí o Slovensku, zaradiť sa do prúdu ignorantov,
pre ktorých leží Slovensko niekde na ruskej stepi, dávajú tam seno do kopiek a
hladujúce deti sa hrajú v blate. Práve im tam zavádzajú elektriku.
Zviditeľňujeme my vlastným deťom Slovensko tak, aby (niekedy) cítili potrebu
postaviť sa proti takýmto názorom? Kto z nás ponuku stráviť 3 letné týždne na
kurze slovenčiny v Bratislave naozaj prezentoval vlastnej mládeži doma?!!
Odhliadnuc od toho, že celý trojtýždenný pobyt veľkoryso hradí slovenská
strana, sa jedná o ponuku stráviť tri týždne plné zážitkov v hlavnom meste
Slovenska, medzi zaujímavými rovesníkmi z celého sveta. Doobeda zdokonaľovanie
jazyka modernou formou a oboznamovanie sa so slovenskými otázkami, poobede
zaujímavé výlety a exkurzie. úplne tá istá náplň, ako jazykové zájazdy pre
mládež napr. do Anglicka, kde však treba hlboko siahnuť do vrecka.
To isté sa dá povedať o ponuke vysokoškolského štúdia na Slovensku. Pre tých z
našej mládeže, ktorá končí gymnázium a stojí pred voľbou ďalšej cesty je to
veľmi atraktívna ponuka. Ak chcú pokračovať vysokoškolským štúdiom, majú tri
voľby. Tu v Nórsku, kde po ukončení štúdia majú nazbieraný dlh zo študentskej
pôžičky vo výške viacerých státisícov korún. V cudzine: Tatíček má možno
potrebné financie a potom doporučujem renomované univerzity v Anglicku alebo
Spojených štátoch amerických. Potomkovi sa dostane naozaj špičkového vzdelania
(za špičkové peniaze). Ale čo tak študovať na Slovensku? Študovať v cudzine je
oproti štúdiu doma nesporne prínosom. Mládež sa stretne s inými názormi, ďalej
od domova, a navyše v cudzine sa naučí samostatnosti na vyššej úrovni. Nórske
vysoké školy nepatria medzi najlepšie a najuznávanejšie na svete. Dovoľujem si
tvrdiť, že slovenské vysoké školy, ako celok, nie sú na nižšej úrovni než školy
nórske. Určite existujú niektoré štúdiá, ktoré sú pre nórske pomery
nepoužiteľné, povedzme právo. Ale napríklad medicína,
stavebníctvo/architektúra, umelecké školy a mnohé iné, sú určite zaujímavé.
Dovoľte mi zafantazírovať si o tom, čo ponuka vládneho štipendia znamená.
Zafantazírovať preto, lebo svoje dohady nemám doložené overenými informáciami z
úradných zdrojov.
Slovák robí prijímacie skúšky a aj keď ich urobí, podľa atraktívnosti školy
miesto dostane, alebo nedostane. O internáte v Bratislave môže iba snívať.
Cudzinec, tzv. samoplatca, si zaplatí za ročník pár tisíc dolárov, a ak urobí
prijímacie skúšky miesto dostane. Dostane aj internát. Ten, kto dostane vládne
štipendium a urobí prijímacie skúšky, dostane miesto a takisto internát. V
rámci štipendia dostane dokonca finančný príspevok, ktorý pokryje ubytovanie,
stravu a hromadnú dopravu. Veľmi v zátvorke by som povedal, že možnože aj pri
skúškach sa niekedy privrie oko. Šťastlivec, ktorý si najprv veľkorysosť tejto
ponuky uvedomí a po nej siahne, a potom štúdium po piatich, šiestich rokoch
ukončí, dostáva diplom a jeho finančné aktívum nie je polmiliónový dlh.
Viac sa mi na túto tému písať nechce. Ak som hádzal hrach na stenu, i tak
dobre, ak sa to niekoho z Vás týkalo - stačí kontaktovať Veľvyslanectvo
Slovenskej republiky, telefón 22 55 55 90.
Vlak je pripravený na odchod, ale ešte neodišiel. (opäť ponórčená slovenčina)
|
Nebáť sa zdravého sebavedomia - 1-2/1997
Hovoríme s rozhlasovým režisérom Ľubom Mauerom z Nórska
Ivan Čičmanec
Ľubo Mauer sa narodil roku 1940 v Ratkovskej Zdychave pri Revúcej. Roku 1950 sa
s rodičmi presťahoval do Nemeckej spolkovej republiky a o päť rokov neskôr sa
natrvalo usadil v Nórsku. V Oslo študoval dejiny umenia, dejiny literatúry a
klasickú archeológiu, v rokoch 1968-1974 absolvoval štúdium filmovej réžie na
pražskej FAMU. Po návrate do Nórska pracoval ako dramaturgický poradca Nórskej
televízie, prekladateľ a tiež ako filmový, divadelný, no predovšetkým
rozhlasový režisér. Dosiaľ vytvoril vyše 30 rozhlasových inscenácií. Vo
februári 1996 mu udelili cenu Nórskeho rozhlasu za mimoriadny prínos v oblasti
filmovej réžie.
Ivan Čičmanec: Najprv ste študovali dejiny umenia, literatúru a archeológiu.
Ako ste sa od týchto záujmov dostali k režisérskej práci?
Ľubo Mauer: To je dosť dlhá história. Mojím prvým vážnym cieľom bolo stať sa
dobrým kunsthistorikom. Pri štúdiách tohto odboru som mal šťastie na
všestranných, tvorivých kolegov - študentov, s ktorými sme sa o.i. pokúšali
robiť ambiciózne študentské divadlo. Roku 1964 som sa v Nemecku zúčastnil na
študentskom divadelnom festivale, kde sa mi pošťastilo zoznámiť sa so
študentami bratislavskej VŠMU a pražskej DAMU. Bol to vlastne môj prvý
"dospelý" kontakt so Slovenskom a s českou kultúrou. Najmä bratislavskí mladí
divadelníci ma ako ľudia aj ako umelci priam očarili. Spomínam si napríklad na
Božidaru Turzonovú, Petra Mikulíka, Emíliu Vašáryovú... Veľmi ľahko som s nimi
našiel spoločnú reč. Už vtedy mi začal v hlave vŕtať divadelný chrobák, no po
návrate do Oslo som sa ešte pár rokov venoval dejinám umenia a chystal sa na
napísanie magisterskej práce. Tá mala - dosť príznačne - byť o scénografickej
činnosti dvoch nórskych maliarov, Pera a Guy Kroghovcov.
I. Čičmanec: Po Slovensku, po Nórsku aj inde po svete chodí určite veľa ľudí,
ktorí by radi skúsili šťastie ako rozhlasoví dramatici. Akých chýb by ste im
ako skúsený rozhlasový režisér radil vyvarovať sa?
Ľ. Mauer: Predovšetkým by som im radil, aby neplytvali slovami. Skúsenosť mi
vraví, že teraz ani ostrieľaní dramatici nevedia odhadnúť, koľko toho treba
povedať a koľko sa dá vyjadriť hercovým prejavom, rytmom inscenácie alebo
zvukovou technikou. Vo veľkej väčšine dramatických textov, čo do rozhlasu
dostávame, musíme toho pomerne veľa vyškrtať. A to sa týka v rovnakej miere
nórskych autorov ako autorov z iných krajín. Ekonomické narábanie so slovami je
nevyhnutné. S tým súvisí aj skutočnosť, že neslobodno podceňovať poslucháča,
netreba mu všetko podávať po lopate. Skôr mu dovoliť, aby si sám dotvoril obsah
autorových či režisérových náznakov.
I. Čičmanec: Pri preberaní ceny Nórskeho rozhlasu ste povedali, že rozhlasový
režisér nič neznamená bez svojich spolupracovníkov. Mysleli ste tento výrok
doslovne? A keď už rozprávame o zvukových efektoch, nuž ruku na srdce: vedeli
by ste si ich vytvoriť aj sám, alebo ste v tomto ohľade celkom závislý od
technikov zvuku?
Ľ. Mauer: Nuž neviem, či je to dôsledok môjho školenia na pražskej FAMU, no ja
naozaj považujem rozhlasovú inscenáciu práve tak ako film za kolektívne dielo.
Veľmi rád sa miešam svojim spolupracovníkom do ich špecializácie. Ak mám pri
sebe majstra zvuku, nechávam vždy na neho, nech rozhodne, akým spôsobom
ten-ktorý zvukový efekt dosiahne, nenástojím na tom, aby to robil určitým
spôsobom. Mojou úlohou je klásť ľuďom okolo seba správne otázky a vysvetliť im,
čo od nich očakávam. Chcem však, aby sa k jadru veci, k samotnému nápadu
dopracovali sami. Preto tiež napríklad nikdy hercom nepredhrávam, ale
prenechávam tvorivosť hereckého prejavu výlučne na nich. Hoci niekedy by bolo
azda aj jednoduchšie predviesť im to a viac-menej im vnútiť svoju predstavu...
I. Čičmanec: Prejdime do trochu inej oblasti. Ste rodom Slovák, väčšinu života
ste prežili v Nórsku, niekoľko rokov ste žili v Nemecku aj v čechách.
Pociťujete toto svoje svetobežníctvo, túto kultúrnu viacdomovosť ako výhodu, či
skôr ako istý handicap?
Ľ. Mauer: Položili ste mi veľmi ťažkú otázku. Isteže, ak je človek
svetobežníkom, má možnosť nadobudnúť viac skúseností a azda aj väčšie
predpoklady porozumieť podstate ľudských túžob a ľudského konania. Pomáha to
človeku nadobudnúť istý nadhľad... Musím sa však priznať, že som vo svojom
tuláckom živote často sníval o tom, aby som bol niekde doma, aby som dôverne
poznal svoju dedinku a všetkých ľudí naokolo. Keby tomu však naozaj tak bolo,
asi by som sníval o veľkých cestách a o objavovaní nových krajín. človek zrejme
vždy túži po tom, čo nemá.
I. Čičmanec: Mimochodom, ako sa mohlo stať, že vám v komentároch k získaniu
ceny Nórskeho rozhlasu nórske masmédiá, vrátane samotného rozhlasu, pririekli
český pôvod?
Ľ. Mauer: V nórskej verejnosti stále panuje predstava, že všetko, čo pochádza z
bývalého česko-Slovenska, je české. Oni tým asi nemyslia nič zlého, je však
zrejmé, že neprikladajú týmto veciam taký význam ako my. Ja som v rozhlasovom
rozhovore o deň neskoršie uviedol veci na správnu mieru, povedal som, že som
pôvodom Slovák. Viem tiež, že po tom, čo Nórsko-slovenský spolok napísal v
tejto veci do rozhlasu sťažnosť, vzbudilo to tam značný rozruch a vedenie
pripomenulo redaktorom, aby si v budúcnosti dávali na tieto súvislosti pozor.
Dokonca túto časť listu Nórsko-slovenského spolku uverejnili v rozhlasovom
závodnom časopise.
I. Čičmanec: Pred pár rokmi ste jednej nórskej galérii sprostredkovali výstavu
skupiny špičkových slovenských grafikov (D. Kállay, K. Štanvelová, V. Gažovič,
R. Jančovič). čo vás viedlo k tejto iniciatíve? Ako by ste ako umenovedne
vzdelaný človek hodnotili súčasnú slovenskú grafiku?
Ľ. Mauer: Celkom jednoznačne: Viedla ma k tomu moja fascinácia súčasnou
slovenskou grafikou, ktorá má podľa mňa svetovú úroveň. Je v nej vysoké
technické majstrovstvo, fantázia aj invenčnosť. Myslím si, že táto tvorba si
zaslúži, aby sa svet s jej kvalitami v čo najväčšej miere zoznamoval. V dnešnej
slovenskej grafike je široké výrazové spektrum, sú v nej tradicionalisti aj
experimentátori, no u všetkých špičkových slovenských grafikov človek vycíti
vzácnu technickú vyspelosť a schopnosť dať techniku do služieb svojho
umeleckého zámeru. Svedčí to o.i. o vysokej úrovni slovenského umeleckého
školstva.
I. Čičmanec: V posledných rokoch ste pre nórsku televíziu robili titulky na
viacero slovenských a českých filmov. Ako sa pozeráte na súčasnú slovenskú a
českú filmovú tvorbu?
Ľ. Mauer: Nevidel som tých filmov až tak veľa. No z toho, čo poznám - a tu mám
na mysli predovšetkým mladú slovenskú a českú kinematografiu - mám dojem, že tu
ide o svieže, nekomplikované, pritom však výrazovo silné filmové diela, ktorých
tvorcovia nešpekulujú, nechcú sa tváriť zložito, ale usilujú sa priamo a
bezprostredne rozprávať o situácii moderného človeka. Šulíkov film Všetko, čo
mám rád, ktorý sa mi veľmi páčil, je dobrým príkladom takéhoto diela. Podobne
český film Jazda od mladého Svěráka. Pri sledovaní takýchto filmov si človek
nevdojak spomenie na výrok francúzskeho mysliteľa Jacquesa Maritaina, že
umelecký výraz predstavuje najjednoduchšiu cestu cez prales.
I. Čičmanec: Práca tlmočníka vám čoraz častejšie umožňuje navštevovať
Slovensko, a tým viacmenej znovuobjavovať vašu pôvodnú vlasť. čo vás pri týchto
návštevách či už pozitívne, alebo negatívne zaujalo? Aké sú vaše najsilnejšie
dojmy zo slovenskej skutočnosti?
Ľ. Mauer: Priznám sa, že ako človeka prichádzajúceho zo Škandinávie ma trochu
zaráža, že na Slovensku, ale aj v iných stredoeurópskych krajinách sa akosi
stále robia rozdiely medzi ľuďmi podľa ich akademického titulu či spoločenského
alebo pracovného postavenia. Tu na európskom severe vládne v podstatnej miere
viac ozajstnej rovnosti, čo vychádza z presvedčenia, že všetci ľudia majú pre
spoločnosť rovnakú hodnotu. Najsilnejším dojmom z mojich kontaktov so starou
vlasťou je však poznanie, že dnešné Slovensko má množstvo schopných a
inteligentných ľudí, ktorí si však príliš často neveria a správajú sa, akoby
boli príslušníkmi dákeho druhoradého národa. To prichádza vari z toho, že
Slováci sa dlhé roky pozerali na ľudí zo Západu ako na čosi nadradené, keďže
títo ľudia boli zväčša bohatší, lepšie oblečení a na prvý pohľad úspešnejší.
Slováci však nemajú nijaký dôvod cítiť sa menejcenne, napríklad predstavitelia
nórskych firiem bývajú často prekvapení, koľko Slováci vo svojich oboroch
vedia. Preto by im nezaškodilo viac zdravého sebavedomia a prirodzenej hrdosti
na svoje schopnosti a tradície.
|
upravené v januári 2004
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
|
|
Archív
|
|
|
|
slovník a učebnice
|
Nórsko-slovenský a slovensko-nórsky slovník.
Slovník má 300 strán.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
!!! Vypredaný !!!
Nový Nórsko-český / česko-nórsky slovník.
750 strán, 25.700 nórskych výrazov a 32.300 českých ekvivalentov. Vreckový formát.
Zatiaľ najlepší slovník nórčiny v česko-slovenskej sfére. Česká verzia.
Cena 290 NOK + event. poštovné.
Norština – cestovní konverzace + Audio CD
Obsahuje 32 témat k ľahkému dorozumeniu, 500 konverzačných obratov a samoštúdium formou počúvania a opakovania. Česká verzia.
Cena 170 NOK + event. poštovné.
|
Nórsko-slovenský spolok / Norsk-slovakisk forening Skogbrynet 39 D, N-0283 Oslo, Norge Org. nr. 985 222 398
|
