Náš malý Mudžahedín - 01/2010

Určite Vás bude zaujímať ako sa p. Zima snaží obrať Slovákov o možnosť získavania finančnej podpory mladým Slovákom na štúdium, rozvíjanie nórsko-slovenských vzťahov a iné dobročinné ciele.
Ja viem, že by ste niečo také nečakali od prezidenta Spoločnosti priateľov Slovenska, Slováka a bojovníka za práva Čechmi diskriminovaných Slovákov v Nórsku (pozri Dagbladet z 3. augusta 2009).
Ale jeho opätovná kategorická požiadavka v listoch z 9. novembra a 15. decembra 2009 na Nórsky dozorný úrad pre Nadácie a Ministerstvo spravodlivosti Nórskeho kráľovstva je jasná a jednoznačná: Žiada zabaviť Nadácii Solgløtt majetok, ktorý je určený na udeľovanie štipendií a finančnej podpory Slovákom a Čechom, a previesť majetok na nórsky Červený kríž.

Ešte v novembri 2008 si Zima písomne nárokoval na časť majetku Nadácie. Keď mu bolo ponúknuté jedno miesto vo vedení Nadácie (druhé miesto bolo ponúknuté Nórsko-slovenskému spolku, takže Slováci by mali dve zo šiestich miest vedenia nadácie), Zima odmietol a ďalej bojoval prostredníctvom článkov v denníku Dagbladet, dopismi na najrôznejšie organizácie a elektronickou poštou rozoslanou 250-tim záujemcom i nezáujemcom.

Teraz už dokonca aj Zima asi začína tušiť, že k žiadnemu majetku sa nedostane, takže sa rozhodol, že keď nedostane on, tak nech nemajú ani Slováci (a Česi) a žiada prevod majetku na nórsky Červený kríž. Tešme sa, radujme sa! Česi nič nedostanú! Síce ani Slováci nie, ale to je vedľajšie.
A čo keď sa vedenie Nadácie Solgløtt rozhodne, že už má po krk Zimu a jeho obštrukcií a urobí to, čo žiada: prevedie pomyslený 30-, 40-, 60%-ný slovenský podiel na nórsky Červený kríž a zo zbytku bude prideľovať štipendiá a podpory výlučne českým študentom a na české projekty?

Naše, logické myslenie toto síce ťažko pochopí, ale p. Zima sa asi necháva inšpirovať vo svete sa rozširujúcim fenoménom Mudžahedínov, ktorí sa opášu bombami a odpália sa medzi nepriateľmi. Síce zomrú, ale so sebou na druhý svet zoberú aj dvoch nepriateľov. A dostanú sa do večného raja, kde na nich čaká 72 panien, alebo pannov (nie som si istý, ako sa to v tomto prípade skloňuje). No, Zima neriskuje svoj život – len sa snaží zrušiť Slovákom jednu z možností dostať sa k finančnej podpore.

Vedia a súhlasia s touto jeho novou požiadavkou aj členovia jeho Spolku, v mene ktorých Zima vystupuje?
Počítam, že toto zdokumentované snaženie Zimu v očiach slušných a rozumných ľudí úplne zdiskreditovalo ako zástupcu Slovákov a časti krajanskej komunity v Nórsku.
Takisto jasne môže zdiskreditovať aj slovenské úrady a inštitúcie, ktoré Zimu doteraz nekriticky podporovali.
Je najvyšší čas, aby sa tieto inštitúcie verejne od Zimových deštruktívnych praktík dištancovali, na čo im ponúkame priestor v krajanskom vestníku miniBudzogáň.
Ak sa mýlim a Zimova snaha zrušiť Slovákom jeden zdroj štipendií a finančnej podpory je pre Slovensko a Slovákov pozitívnym prínosom – rád sa poučím a súdružsky pioniersky sľubujem, že uverejním v ďalšom vydaní miniBudzogáňa vysvetlenie v tomto zmysle.

Zimná olympiáda v pohostinnosti - 01/2010

nedá mi, aby som sa s Vami nepodelila o moju skúsenosť, ako funguje Slovenský reprezentačný dom počas olympiády vo Vancouveri. Hrdí sa tým, že je prvýkrát v histórii otvorený širokej verejnosti a úspešne propaguje našu krajinu - www.repredom.sk. V skutočnosti náš slovenský dom robí našej krajine takú hanbu, že by lepšie urobil, keby bol zavretý. Keby sme tam nemali predplatené lístky na jedno vystúpenie, už tam ani nikdy neprídeme.

Prvýkrát sme sa v Slov. dome boli pozrieť v nedeľu, keď sme boli na kultúrnom predstavení Cigánski diabli. Bolo to veľmi pekné vystúpenie. Celí nadšení sme si po predstavení chceli kúpiť v rámci repre domu v bare vodu a kávu, nedalo sa však. Typicky slovenský prístup, na ktorý som si už za tie roky odvykla. Organizátori nám povedali, že bežné pitie a jedlo sa tam kúpiť nedá, ale ak si zaplatíme 60 dolárový obedový lístok na osobu, potom sa môžeme najesť aj napiť z bufetového stola. My sme im ale vysvetlili, že si chceme kúpiť len niečo na pitie. Nedalo sa, tak sme si šli kávu kúpiť na vedľa ulicu za 2.5 dolára :). Len pre informáciu, vo Vancouveri sa za 60 dolárov najedia dvaja ľudia a nie jeden v kvalitnej reštaurácii.

Po tomto zážitku som prišla do repre domu aj s kamarátkou vypomôcť ako dobrovoľníčka hosteska (ešte pred časom sme sľúbili, že prídeme pomôcť) na večernú smenu od 18. do 23. hod. V tom čase nám dali organizátori inštrukcie, že našou úlohou bude kontrolovať, či návštevníci slovenského domu majú zakúpený večerný lístok za 115 dolárov vrátané dane za osobu, ktorý zahŕňa večeru (jedlo a pitie) a návštevníci môžu ostať do polnoci. Pre informáciu, za túto sumu si môžete vo Vancouveri zarezervovať noc + dostanete v cene raňajky v dobrom hoteli alebo sa minimálne 2 ľudia môžu najesť v extra luxusnej reštaurácii.
Tak sme sa organizátorov opýtali, že či si budú môcť ľudia prísť len posedieť pri pivku, vínku a zaplatiť len za to resp. prezrieť si zadarmo pavilón. A oni, že nie, musia si kúpiť lístok za 115 dolárov. Tak sme sa opýtali, či si myslia, že ľudia zaplatia také peniaze, ale evidentne im to bolo jedno.
Tak sme to išli vyskúšať v praxi. Všetci návštevníci vrátane Slovákov, Kanaďanov a turistov z iných krajín sa po vypočutí ceny lístkov zvrtli na päte a znechutene odišli. Niektorí boli sklamaní, niektorí nahnevaní, jeden chalan kričal cez ulicu, že na Slovensko v živote nedôjde. Za celý večer počas piatich hodín, čo sme tam stáli si lístok nekúpil  ANI JEDEN JEDINÝ človek, dobre počujete, ani jeden.  "Zabával" sa tam len kopec slovenských VIP osôb, organizačného štábu, manažérov v rámci repre domu. Najpotupnejšie bolo sledovať tváre tých turistov, čo si o našej krajine myslia. My sme sa tam s kamarátkou hanbili ako pes a len sme sa im ospravedlnili. S organizátormi sme sa dohodli, že už viac neprídeme pomôcť, lebo sa nevieme stotožniť s ich politikou a nechceme byť súčasťou tejto blamáže.

To, že o ulicu ďalej bol otvorený Írsky olympijský dom a bolo tam dobrých 2000 ľudí, ktorí sa tam zabávali, pili pivo, lebo sa tam predávalo za 8 dolárov, to nikoho netankovalo. A mne ešte dôjde manažérka a povie mi, že akí sú tu vo Vancouveri ľudia sprostí, že idú piť do írskeho domu za 8 dolárov, keď u nás môžu piť a jesť do nemoty celý večer za 115 dolárov :) Ja som nevedela, či sa mám smiať alebo plakať.

K tomu všetkému treba spomenúť príšernú jazykovú vybavenosť jedného slovenského manažéra, ktorý to tam mal akože všetko pod palcom a ktorý požadoval, aby všetky rozhodnutia išli cez neho. Jeho arogantnosť, neschopnosť boli očarujúce. Keď som sa ho opýtala, že za koľko predávame vlajky, odpovedal "že to nech nechám na neho" :)  Keď sa objavili reportéri zo známej lokálnej stanice, ktorí chceli natočiť o slovenskom dome šot, bolo im povedané, že event manažérka je síce prítomná, ale je zaneprázdnená a musia počkať :) ale aspoň sa dočkali :) Potom nafilmovali v pavilóne "vynikajúcu" atmosféru s prázdnymi bufetovými stolmi, zívajúcimi papalášmi, žiadnymi turistami a živou ľudovou hudbou, čo hrala pre nikoho. Keď dvaja návštevníci boli zvedaví ako chutí náš tradičný alkohol slivovica, manažér nám flexibilne oznámil, že slivovicu majú, ale iba pre prezidentský salónik :-)

Jediné, čomu som rada je to, že turisti neboli takí sprostí, že by platili za večerný lístok také prachy. Hanba slovenským organizátorom slovenského repre domu. Keby sme sa my, ktorí tu žijeme, tak správali k ľuďom tu v Kanade, o týždeň nemáme robotu. Ak budú našu krajinu reprezentovať takíto ľudia, navždy budeme v zahraničí všetkým na posmech. Aj kopec mojich kanadských kamarátov sa chcelo ísť pozrieť na náš repre dom, ale už neprídu.

Rozmýšľali sme, či dať naše zážitky do slovenských novín, nevieme, či to má vôbec nejaký význam a či by to niečo vôbec zmenilo. Tak to prosím prepošlite aspoň Vašim známym.

Dodávame, že celú túto VIB (Very Important Bulo) blamáž si cez dane zaplatili všetci občania Slovenska. Red.

Človek, ktorý prežil (aj) peklo - 01/2010

Koncom leta 2009 som spolu so svojou ženou navštívil Šurany, južnoslovenské mestečko, v ktorom som prežil štyri roky svojho detstva (1948-1952). Účelom mojej návštevy nebolo tentoraz pozrieť sa na miesta svojich chlapčenských hier, ale stretnúť sa s pánom Jánom Štarkom (nar. 1924), ktorý je posledným žijúcim príslušníkom kedysi početnej a vplyvnej komunity šurianskych Židov. Pamätal som si na neho z detstva, no bezprostredným popudom na nadviazanie kontaktu s ním bola skutočnosť, že som si nedávno prečítal jeho spomienky v publikácii venovanej pamiatke šurianskych Židov (Spomíname a nezabúdame, Šurany 2005) a videl som ho vystupovať v istom britskom dokumentárnom filme (o rodinných koreňoch herca Stephena Frya, ktorého starý otec prišiel kedysi do Anglicka zo Šurian). Z týchto svedectiev som vyrozumel, že pán Štark má za sebou taký zaujímavý a pohnutý život, že by sa žiadalo dozvedieť sa o ňom viac.

Z detstva mi ostala v spomienkach pekná šurianska synagóga i  budova bývalej židovskej školy, no obyvatelia židovského pôvodu sa dali spočítať už iba na prstoch jednej ruky. Budova synagógy slúžila vtedy ako stolárska dielňa a  triedy židovskej školy používala miestna základná škola. Až po rokoch som sa dozvedel, akú výraznú úlohu zohrali Židia v hospodárskom, kultúrnom a spoločenskom rozvoji tohto mestečka. Podľa zachovaných prameňov tam žili už začiatkom 16. storočia, no vo väčšom množstve sa tu začali usadzovať až od konca 18. storočia. V polovici 19. storočia založili (dnes už, žiaľ, nefungujúci) šuriansky cukrovar, ktorý bol prvým svojho druhu na území Slovenska. V medzivojnovom období žilo v Šuranoch okolo 1000 Židov, čo bolo asi 15 % obyvateľstva. Na jeseň r. 1938, po Viedenskej arbitráži, pripadli Šurany horthyovskému Maďarsku. Keď sa na jar r. 1944 dostali v Maďarsku k moci extrémni fašisti, hnutie tzv. šípových krížov, začal sa okamžitý odsun židovského obyvateľstva do nemeckých koncentračných táborov. Drvivá väčšina šurianskych Židov tam zahynula, niekoľkí sa po vojne odsťahovali do Izraela, a iba malá hŕstka sa vrátila do Šurian. Pán Ján Štark zakúsil mnohé z týchto krutých udalostí na vlastnej koži – a je stále ochotný o nich rozprávať. Vopred nám na naše posedenie zaistil nerušený kútik v priestoroch R 18, čo je názov veľmi príjemnej reštaurácie uprostred Šurian.
- Porozprávajte najprv, začínam náš rozhovor, - o  prostredí, v ktorom ste vyrastali. O rodinných pomeroch, o škole, do ktorej ste chodili a podobne.
- Môj otec, vraví pán Štark, - bol všeobecne vážený, pracovitý a obľúbený lekár. Bývali sme vo veľkom dome v centre mesta. Otec pochádzal z Trenčína, do Šurian prišiel počas prvej svetovej vojny a  tu sa zoznámil a  oženil s mojou matkou, ktorá bola dcérou technického riaditeľa cukrovaru. Mali spolu dvoch synov. Môjho brata, ktorý bol odo mňa o štyri roky starší, poslala rodina tesne pred vojnou do Anglicka a viac som ho nikdy nevidel. Matka mi zomrela, keď som mal 13 rokov, čiže tiež ešte pred vojnovými udalosťami.
- Rozprávali ste sa v rodine po slovensky?
- Áno, po slovensky. Jedna stará mama bola však Rakúšanka a  s  tou sme komunikovali po nemecky. Po matkinej smrti k nám prišla do rodiny vychovávateľka z českých Sudiet, to bola Nemka. Vďaka kontaktu s týmito dvoma ženami som sa už v detstve naučil perfektne po nemecky, čo sa mi neskôr veľmi zišlo...
- Chodili ste do kresťanskej alebo do židovskej školy?
- Naša rodina nebola obzvlášť nábožensky založená, no rodičia ma dali do židovskej školy. Tam sa, s výnimkou náboženstva, vyučovali presne tie isté predmety ako na kresťanských školách. Pamätám sa, že aj niektoré deti z kresťanských rodín chodili do židovskej školy, lebo tam bola vyššia pedagogická úroveň. Mnohí ľudia sa dívali na tieto veci pragmaticky...Po skončení základnej školy som chodil na gymnázium, najprv v Nových Zámkoch, neskôr, už za maďarskej vlády, v Budapešti. Otcovi dali podmienku, že ak si chce udržať lekársku prax, musí si dať syna do maďarskej školy. Z gymnázia ma však vyhodili tesne pred maturitou pre môj židovský pôvod.
- Ako by ste charakterizovali každodenný život židovského obyvateľstva v Šuranoch v medzivojnovom období? Bývali väčšinou v tej istej štvrti? Čím sa najčastejšie zaoberali?
- Žili roztrúsení po celých Šuranoch. Väčšina z nich boli obchodníci najrozličnejšieho druhu. A boli to zväčša veľmi schopní a svedomití ľudia. Zopár ich bolo aj medzi remeselníkmi. Zvláštnu skupinu tvorili pracovníci cukrovaru, kde Židia väčšinou zastávali vedúce odborné miesta. Treba ešte spomenúť, že v Šuranoch bola vychýrená rabínska škola, na ktorú chodili aj študenti zo zahraničia. Preto k obrazu mesta patrili aj ortodoxní Židia v čiernych klobúkoch, s dlhými bradami a všetkým, čo k tomu patrilo.
- Aké bolo spolunažívanie šurianskych Židov a kresťanov v medzivojnovom období?
- Korektné. Väčšina ľudí na tieto rozdiely nedbala. Ja som mal aj kresťanských kamarátov a v dome môjho otca sa často stretával miestny rabín s rímskokatolíckym dekanom. Rozprávali sa o všetkom možnom, iba o náboženstve nie. Ale isteže, boli medzi ľuďmi aj takí, čo nám dávali pocítiť, že nie sme ako oni, že patríme k nesprávnej rase a k nesprávnemu náboženstvu. Ja takéto prejavy pripisujem nízkej intelektuálnej úrovni ich pôvodcov.
Prinášajú nám na stôl teplý obed, ako aj chladné nápoje, ktorých sa nám v horúcom počasí, aké tu teraz vládne, obzvlášť žiada. Vypínam diktafón a prerušujeme rozhovor. Personál reštaurácie i náhodní hostia sa priateľsky prihovárajú pánu Štarkovi, vidno, že môj spolubesedník je v Šuranoch všeobecne známym a váženým človekom. Občerstvenie je pre nás vítané, nestrácame však zbytočne čas a čo najskôr sa znova púšťame do rozprávania.
- Ako si spomínate na maďarskú okupáciu Šurian na jeseň 1938? pýtam sa. - Boli medzi Šurančanmi aj takí, čo ju vítali? Akým dojmom na Vás pôsobili maďarské okupačné vojská?
- Šurančania boli - aj stále sú – tuhí slovenskí národovci a drvivá väčšina z  nich prijala okupáciu s  nevôľou a odporom. Maďarskí vojaci už na prvý pohľad budili zlý dojem. Boli to zväčša dobrovoľníci, nemali ani poriadne uniformy, niektorí mali vojenské blúzy a civilné nohavice, iní zas naopak. Navyše sa správali dosť násilnícky – a rabovali, predovšetkým obchody. Šurančania sa im aj posmievali, napríklad kikiríkali na maďarských žandárov, ktorí mali čiapky s kohútimi perami. Pri jednej takejto epizóde začali žandári strieľať, a  ako iste viete, jedna odrazená guľka zasiahla Máriu Kokošovú, ešte iba mladé dievča. Ľudia ju odniesli môjmu otcovi na operačný stôl, jej život sa však nedal zachrániť. Dnes stojí jej pamätník a busta pred šurianskym kostolom. A vždy sú tam čerstvé kvety.
- Boli pomery v horthyovskom Maďarsku na prvý pohľad odlišné od pomerov v medzivojnovom Československu?
- Pravdaže boli. Politická kultúra i hospodárstvo boli v Maďarsku na oveľa nižšej úrovni. Viete, Masaryk a Beneš mali iste aj svoje chyby, nemožno im však uprieť, že dokázali vybudovať dobre fungujúci, demokratický a prosperujúci štát.
- A ako sa vyvíjal Váš osobný život počas maďarskej okupácie?
- Po vyhodení z gymnázia som pracoval manuálne na stavbe trativodu na Baranovom majeri pri Šuranoch. Potom, ešte za Horthyho, som dostal povolávací rozkaz do armády. Odtiaľ ma čoskoro z rasových dôvodov prepustili a poslali do špeciálnych útvarov, ktoré mali za úlohu odstraňovať následky bombardovania, napríklad sme vynášali mŕtvych a ranených z budapeštianskych pivníc, samozrejme všetko za neustáleho prísneho dozoru. Diskriminácia ľudí židovského pôvodu bola teda už aj za Horthyho viac ako citeľná.
- Ako sa k vám správalo civilné maďarské obyvateľstvo?
- Tí sa s nami nesmeli stýkať, keďže sme boli príslušníci tzv. nečistej rasy. Ale viete, kto nám pomáhal? Budapeštianske prostitútky! Tie sa o nás starali a dávali nám jedlo. Mnohí ľudia ešte aj dnes majú voči prostitútkam predsudky. Ja ich však po takejto skúsenosti nemôžem odsudzovať. Akým právom by som to robil? Veď či nie sú aj ony ľudia? Akiste mali vážne dôvody na to, že sa stali prostitútkami...
- To je nesmierne zaujímavá informácia. Príklad toho, ako medzi stigmatizovanými skupinami ľudí vzniká pocit solidarity.
- Áno, ale aj to trvalo iba dočasne. Keď moc v Maďarsku prevzali Nemci a extrémni maďarskí fašisti, presunuli ma do pracovného tábora v istej obci pri Neziderskom jazere. Tam sme vykonávali mimoriadne ťažkú prácu, kopali sme čakanmi do kameňa, vraj aby tadiaľ nemohli prechádzať nepriateľské tanky. V tom čase sme už nemali ani strechu nad hlavou, spávali sme pod holým nebom, a to aj v čase sneženia a mrazov. Môj odev i obuv boli v chatrnom stave, omrzli mi prsty na nohách, za normálnych okolností by ich asi boli amputovali. Tu som však zažil aj príklad toho, že aj medzi Nemcami sa našli slušnejší ľudia. Raz nám povedali, že zdraví väzni si majú ísť po jedlo, kým o chorých bude postarané. Keďže som bol chorý, chcel som ostať, jeden nemecký dôstojník mi však povedal, že ak iba trochu vládzem, aby som si po to jedlo zašiel. Poslúchol som ho, a to bolo moje šťastie. Ukázalo sa, že všetkých chorých medzitým zlikvidovali. Tento esesák mi teda zachránil život...
- Vás však čakali ešte ďalšie útrapy...
- Ďalšími zastávkami boli koncentračné tábory v Mauthausene a v Gunskirchene. Do obidvoch sme museli ísť peši, čo bolo hrozné nielen preto, že sme boli vyslabnutí a chorí, ale aj preto, že príslušníci SS a SA do našich radov neustále strieľali, takže po celej ceste ostávali za nami mŕtvoly. Samozrejme, že aj pobyt v samotných táboroch bol neľudský, bola to ťažká práca od rána do večera, a to pri strave 5 dkg chleba na deň... Azda najhorší však bol tzv. Appelplatz, na ktorom sme museli stáť niekedy aj hodiny bez pohnutia.
- Stretli ste sa v koncentračných táboroch aj s Nórmi? Aké máte na nich spomienky?
- Pravdaže, boli tam okrem mnohých iných aj Nóri, Švédi a Dáni - a boli to všetko veľmi slušní ľudia. V takýchto podmienkach si človek dobre všimne spôsob reagovania príslušníkov rozličných národov. Niektorí z nich sa rýchlo prispôsobili neľútostným pomerom okolo seba a  boli schopní napríklad zabiť spoluväzňa len preto, aby mu mohli vytiahnuť zlatý zub. Škandinávci nikdy nič podobné nerobili. Naopak, mali mimoriadne vysokú morálku a ak bolo treba, rozdelili sa s vami aj o posledný kúsok chleba.
- Pán Štark, čo Vám pomohlo vydržať tieto kruté skúšky? Veď krátko po vyslobodení ste napriek poznačenému zdraviu našli v sebe toľko síl, že ste sa dobrovoľne prihlásili do amerických oddielov, ktoré čistili rakúske Alpy od zutekaných esesákov.
- Bola to predovšetkým silná, mladistvá vôľa prežiť. A schopnosť opanovať sa. Videl som okolo seba ľudí, ktorí to nevydržali a dobrovoľne nabehli na elektrické drôty, alebo takých, čo naschvál provokovali esesáka, aby ich tento zastrelil... Ja som však pokračoval. Ale priznám sa, bola vtedy vo mne aj silná túžba po pomste... Viete, po slovensky to neznie až tak hrozivo, ale to nemecké slovo Rache mi neustále vírilo mysľou. Aj preto som pomáhal chytať tých esesákov v Alpách. Mojím hnacím motorom bola Rache.
- To každý súdny človek dokáže pochopiť. Aký to bol však pocit, keď americkí vojaci oslobodili koncentračných väzňov? Keď sa k vám po dlhom čase zase voľakto choval ako k slobodným, plnohodnotným ľuďom?
- Isteže to bol dobrý pocit. Američania sa nás od prvej chvíle ujali s maximálnou starostlivosťou. Umyli nás, dezinfikovali, uložili do čistých, mäkkých postelí. V lazarete nám dali umelú výživu, po niekoľkých dňoch aj normálnu stravu, a postupne nás dostali do prijateľného zdravotného stavu. O Američanoch, resp. o spojeneckých vojskách všeobecne môžem povedať iba to najlepšie... Azda až na jednu vec. Keď koncom vojny bombardovali rakúske územie, nikdy nezhodili bomby na koncentračné tábory, keďže zrejme o nich vedeli. Keď však vedeli, prečo nás neprišli oslobodiť skôr?...Alebo som príliš tvrdý?
- Možno ani nie. Túto otázku si kládli a kladú aj iní...Prosím Vás, porozprávajte ešte aspoň v krátkosti o svojich osudoch po návrate do Šurian. Pokiaľ viem, ani potom Vám ruže nekvitli...
- Ešte keď som sa vracal domov, dúfal som, že aj môj otec vojnu prežil. Bohužiaľ, moje nádeje sa nesplnili. Jeden z mála navrátivších sa šurianskych Židov, pán pekár Reich, mi povedal, že v osvienčimskom tábore videl, ako otca poslali do plynu. V koncentrákoch zahynula aj väčšina môjho ostatného príbuzenstva....Prišli aj iné ťažkosti. Ozvali sa choroby, ktoré som si nadobudol v táboroch, o.i. som v dôsledku avitaminózy dočasne oslepol. Niektorých zdravotných následkov som sa už nikdy nezbavil. Napriek tomu som krátko po návrate domov musel nastúpiť na základnú vojenskú službu do Martina. Tam som pomáhal lapať benderovcov, ukrajinských separatistov, ktorí počas vojny kolaborovali s  Hitlerom a v tom čase sa skrývali v slovenských horách. Náš rodinný dom som našiel zdevastovaný, všetky cennosti a doklady boli preč. Vraj v ňom začas bývali sovietski vojaci. No okenné rámy či dvere z nášho domu som postupne objavoval zamurované na obydliach iných Šurančanov. Veru som mal pocit, že mnohí sa netešili z môjho návratu. Onedlho mi oznámili, že vraj môj otec dlhoval štátu na daniach, za čo mi začali strhávať z platu. Navyše som bol pre komunistov politicky nespoľahlivý človek, tentoraz pre svoj triedny pôvod. Neraz som to pocítil v zamestnaní. Zobrali mi aj dom, lebo ho vraj mesto potrebovalo na verejné účely. Dlhší čas som býval s rodinou v tesnom byte v cukrovare, kde som bol zamestnaný ako vedúci mzdovej učtárne. Neskôr som prešiel aj inými úradníckymi a  odbornými zamestnaniami, v  Šuranoch i v Nových Zámkoch. Nikto mi nikdy nič nedaroval a nikdy som nikomu neublížil. Čo mám, som si nadobudol poctivou prácou. Po celý čas ma verne podporovala moja manželka, s ktorou žijeme spolu už 61 rokov. Máme dve deti, štyri vnúčatá a jedno pravnúča...
Pána Štarka by som mohol počúvať dlho, nielen preto, že jeho život je mimoriadne bohatý na dramatické udalosti, ale aj preto, že je to človek prirodzenej kultúry, ktorý vie o  živote samostatne premýšľať a ktorý sa vďaka svojej inteligencii i  svojmu utrpeniu naučil mnohému podstatnému. Napríklad tomu, že zlo, ktoré bolo na ľuďoch páchané, si treba, už aj z úcty k jeho obetiam, neustále pripomínať. Že je krátkozraké a škodlivé škatuľkovať ľudí a pestovať voči komukoľvek individuálne i  kolektívne predsudky. A  v neposlednom rade tomu, že nech si človek v  živote akokoľvek vytrpí, vždy je možné pokračovať ďalej bez zbytočnej nenávisti či sebaľútosti. Na šurianskej stanici som sa s  týmto človekom lúčil s  pocitom zadosťučinenia a  hrdosti, že máme aj takýchto vzácnych krajanov.

Guantanámo pod polárnym kruhom - 01/2010

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden kapitalista, ktorý v dávnom kráľovstve nazývanom Nórsko založil v malom mestečku Støren podnik Norsk Kylling. Podnik to bol skromný a jednoduchý, spracovával hydinu. V roku 2004 prišli traja králi a začlenili malé kráľovstvo úplne na východe do veľkej a mocnej ríše nazývanej Únia Európy.
V tomto malom kráľovstve platy boli jedny z najnižších z celej veľkej ríše. I zamyslel sa nórsky kapitalista, donesiem sem týchto pracovitých obyvateľov z východu, zaplatím im o niečo viac, a stanem sa najbohatším mocipánom v Størene. Ako povedal tak sa i stalo. A rozprávke bol koniec.

Teraz je v Størene asi 150 Slovákov a pracujú, na nórske pomery, v neuveriteľných podmienkach.

Støren si premenovali na Guantanámo, lebo aj keď je Støren v Nórsku, neplatia tam nórske zákony.

Slováci, ktorí prichádzajú pracovať do Norsk Kylling sú zamestnaní medzinárodnou agentúrou Adecco, pre ktorú na Slovensku pracovníkov verbuje pani, ktorej meno evokuje región na severe Slovenska, Oravu. Táto pani, podobne ako dávny oravský hrdina Jánošík, takisto chudobným berie a bohatým dáva. Sama si necháva niečo pre seba.
Ospevuje Slovákom prácu v Nórsku, ako budú môcť robiť koľko len budú vládať a za, na slovenské pomery, peknú hodinovú mzdu, dáva im podpísať jednostranový štandardný kontrakt a šups, už sú v Nórsku.
Nie je vylúčené, že prvé týždne a mesiace sa im budú zdať akceptovateľné - je to ťažká práca, ale na Slovensku nebola ľahšia, môžu pracovať 12 - 14 i viac hodín denne a prvá výplatná páska ich skutočne poteší, lebo vidia, čo všetko si za to môžu dovoliť. Neskôr možno začnú rozmýšľať - žijem tu na ubytovni, doma som mal rodinu a dom, domov sa horko-ťažko dostanem na 4 týždne ročne, lebo na viac ma nepustia, keď sa cítim unavený a radšej by som nejaký čas robil len osem hodín denne, tak mi tu hrozí vyhadzov. (Ľudia museli niekedy absolvovať šichty od 02.30 do 18. hodiny.) Ešte aj na Slovensku sme v závode mali teplú stravu, pitný režim a tu nič. A začína počúvať, že v Nórsku, o ktorom počul, že je najbohatší štát a ako dobre sa tu žije, asi tieto pracovné podmienky nie sú také, ako by mali byť. Keď sa však na čokoľvek ozve, dostane štandardnú odpoveď: Nepáči sa ti, môžeš ísť domov. Na tvoje miesto máme na Slovensku 20-tich záujemcov. A to ešte nevie, že keď ochorie, hrozí mu, že nedostane nič zaplatené. Ako jedna žena, ktorá si zlomila prst - lekár jej zasadroval zlomený prst spolu s vedľajším, napísal jej PN-ku kde uviedol, že ľahšiu prácu by mohla vykonávať. Po mesiaci na PN-ke jej Kristína povedala, nič ti nezaplatíme, mohla si robiť. Ako na zlomené prsty natiahnuť pracovné rukavice, to jej nepovedala.

Všetko sa vybavuje ústne, aby nikto nemohol nič dokázať, na niečo sa odvolať. Samozrejme to ide cez pani Piešťanskú, telefonicky, a hrozba vyhodenie z práce nikdy nie je ďaleko, hlavne ak je to do 11-teho mesiaca. Ak by vám nestačil vyhadzov, kľudne vám v telefóne povie, že na vás pošlú políciu, ktorá vás okamžite deportuje z krajiny a nikdy sa už nedostanete do štátu EÚ. Do telefónu sa dá povedať hocičo, telefón to znesie. Máte konflikt, hneď je vyhadzov z práce, pokračujete, vyhodia manžela, okamžite bývate na ulici, lebo ste bývali v podnájme u zamestnanca v závode, to je jedno, že ste mali zaplatené do konca mesiaca. Zamestnávateľ, Adecco vám hneď na ďalší deň zabezpečí a zaplatí letenku na Slovensko, aby vaši kolegovia videli, ako rýchlo a ľahko sa vás zbavili a teda pochopili, že tu treba držať hubu a krok.
Všetci sa boja, nájdu sa medzi Slovákmi kolaboranti, ktorí donášajú vedeniu. Na lepšie pracovné zaradenie, smeny, alebo na kurzy nórčiny sa dostanú tí, ktorých doporučia kolaboranti. Mnohí z pracovníkov netušia ani slovo z nórčiny, žijú a pracujú medzi Slovákmi, a v prípade konfliktu sa nemajú na koho obrátiť. Nikto im nemôže poradiť, všetci sa boja.

Čo poradiť zamestnancom Adecca, ktorí pracujú v Norsk Kylling?

Uchovávať si všetku dokumentáciu od zamestnávateľa, teda výplatné pásky, zmluvy a pod.
Žiadať písomnú komunikáciu s vedúcimi – aspoň SMS-kami a mailom. Možno sa pri ústnom kontakte vyhovoriť, že si to musí človek premyslieť, prípadne sa poradiť s priateľmi a preto to chce písomne, aspoň SMS-kou.
Počet odpracovaných hodín – aj v zmluve máte do 48 hodín týždenne a 9 hodín denne.
Ale predovšetkým smie tento týždňový priemer behom 52 týždňov / 1 rok byť maximálne 40 hodín (týždenne) z čoho vyplýva, že si musíte vziať viac dovolenky než zákonom dané 4 týždne roku. Čo bol aj zámer predpisu Zákonníka práce. Možno by ste mohli odpracovať aj viac hodín, ale muselo by to byť platené ako cezčas, čo je v Norsk Kylling neznámy pojem.
Ja mám k dispozícii výplatné pásky, kde opätovne vystupuje počet odrobených hodín vyše 140 za dva týždne, hoci väčšinou je to okolo 120 hodín.
Takže hlavné porušovanie nórskeho Zákonníka práce u zamestnancov Adecca v Størene je nemožnosť odísť za rodinami na Slovensko častejšie a na dlhšie doby, než horko-ťažko tie 4 týždne ročne. Väčšinou nie ste o tomto informovaní a v pracovnej situácii v závode ani neviem, ako by ste si toto vymohli, keďže Vám to okamžite zabezpečí jednosmerný lístok domov.
A na to sú tu v Nórsku odbory – ktoré o situácii v Norsk Kylling dobre vedia. Členstvom v Odbore potravinárov, to je odbor s najdlhším názvom v Nórsku – Norsk nærings- og nytelsesmiddelarbeiderforbund – by ste mohli dosiahnuť postupné zlepšenie pracovných podmienok, dodržiavanie Zákonníka práce, právnu ochranu v zamestnaní a zlepšenie platových podmienok.

A záujemcom o prácu v Størene cez Agentúru Adecco doporučujem najvyššiu opatrnosť a sľuby o úžasných zárobkoch a dobrej práci brať s rezervou. Pripravte sa na to, že možno vydržíte len 11 mesiacov a budete naspäť na Slovensku.

V Čechách sa razí nová cesta k prosperite - 01/2010

Pred nedávnom mi môj priateľ s rozčarovaním rozprával o podmienkach v závode, kde pracuje. Ide v podstate o pomery, panujúce takmer vo všetkých súčasných výrobných prevádzkach, ktoré nám sem boli „importované" spolu s toľko očakávanými, zahraničnými investíciami.
Každému je však jasné, že zahraniční investori nikdy neprichádzajú s úmyslom pomôcť ekonomike toho ktorého štátu, ale jedine s úmyslom dobre zarobiť a mať čo najvyššie zisky. No a tento ich postoj sa samozrejme musí negatívne prejaviť, a aj sa prejavuje, vo vzťahu k zamestnancom.
Konkrétne skúsenosti môjho známeho sú nasledovné: Ľudia sú naháňaní do čoraz väčších výkonov, avšak zárobok nie je adekvátny vynaloženej námahe. Majstri a nižší riadiaci pracovníci sa správajú k radovým zamestnancom arogantne a povýšenecky, jednajúc s nimi z pozície sily.
Vzniká tak akoby cielene a úmyselne vytváraná atmosféra strachu, súvisiaca so stratou zamestnania a osobným existenčným zabezpečením. Podobné jednanie však vzbudzuje u pracovníkov hnev, nespokojnosť, pocit nespravodlivosti, alebo potláčanú, či otvorenú agresivitu. Ak sa však odvážia svoju nespokojnosť aj otvorene prejaviť, odozvou bývajú tvrdé protiopatrenia.
Áno, takáto je realita. Každý, čo i len trochu citlivý človek, schopný vnímať aj určité jemnejšie vyžarovania, musí preto zákonite pociťovať v blízkosti dnešných závodov, považovaných za akési majáky sľubne sa rozvíjajúcej ekonomiky, veľmi silné zhluky negatívnych citových a myšlienkových foriem, tvorených ľuďmi, v nich pracujúcimi.
Ale poďme ďalej a skúsme si domyslieť, že ak sa niečo takéhoto deje v strednej Európe, kde je aspoň naoko dodržiavaný určitý štandard práv zamestnancov, čo sa asi musí diať v Ázii, latinskej Amerike, alebo v Afrike? Ako asi tam zaobchádzajú s ľuďmi takzvaní zahraniční investori, vo svojej nenásytnej túžbe po čoraz väčších ziskoch?
Čo pozitívneho napríklad prináša obrovský ekonomický rast miliardám obyvateľov Číny, ktorí sú mnohokrát nútení pracovať priam v neľudských podmienkach, neraz aj viac, ako 12 hodín denne? Ako teda vidieť, nielen u nás, ale aj vo svete, šťastie, spokojnosť, alebo aspoň ľudsky znesiteľný život a pozitívne ukazovatele ekonomického rastu sú dve úplne rozdielne veci.
Avšak poďme ešte ďalej. Ak sa v honbe za čoraz vyššími ziskami zaobchádza s miliardami ľudí po celom svete spôsobmi, blízkymi novodobej forme otroctva, ako sa asi bude v tomto neľudskom systéme zaobchádzať so zvieratami a prírodou, ktorá sa nie je schopná nijako brániť a je vystavená pôsobeniu žralokov v ľudskej koži úplne napospas?
Všade, kde sa len pozrieme, vládne neslýchaná bezohľadnosť tých, ktorých možno nazvať služobníkmi peňazí. Kam len vkročia a na čo siahnu, to je ihneď poznačené rozbrojom, nepokojom, strádaním, nespravodlivosťou, nedostatkom, nenávisťou, hnevom, závisťou a mnohým iným.
Avšak teraz, v protiklade so súčasnou realitou, ktorú každý z nás tak veľmi dôverne pozná, si ukážme, ako by mohol vyzerať život okolo nás, keby ľudia neslúžili modle peňazí.
Lebo nech už to vezmeme tak, alebo onak, človek jednoducho musí niekomu, alebo niečomu slúžiť. Musí v niečo veriť a o niečo usilovať. No a výška, alebo hodnota zvoleného cieľa, či služby, sa potom úplne automaticky premieta do hodnoty a kvality okolitého života.
To teda znamená, že ak si volíme nízke ciele, je ich nízkosťou negatívne ovplyvňované celé naše najbližšie okolie. Príklady, uvádzané na začiatku, nám až príliš zreteľne ukazujú, aké rôznorodé druhy zla prinášajú svetu služobníci peňazí. Peňazí, to znamená, cieľa veľmi nízkeho, ba až človeka nehodného.
Ale prečo si teda, na základe poznania tejto zákonitosti, nezvoliť ten najvznešenejší cieľ a tú najvyššiu službu, aká vôbec jestvuje: službu Vyššej Moci, službu Svetlu? Lebo vážnym akceptovaním tohto najvyššieho cieľa by sa do všetkých vzťahov medzi ľuďmi okamžite a automaticky premietlo známe, doposiaľ ešte nikdy nerealizované odporučenie, ktoré znie: Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im! Alebo inak: Ako chceš, aby sa ľudia správali k tebe, tak sa správaj aj ty k nim!
Predstavme si teda, že by sa zmienený spôsob jednania stal každodennou realitou v pracovných a ekonomických vzťahoch, v zákonodárstve a právnych vzťahoch, v spôsobe vládnutia a spravovania krajiny na všetkých úrovniach a samozrejme, i v osobných vzťahoch medzi ľuďmi.
Akým spôsobom však tento vysoký cieľ preniesť do každodennej praxe? Ak by nebol všetok intelektuálny potenciál ľudstva zameriavaný iba k službe peniazom a zisku, už dávno by sme na to prišli, pretože to vôbec nie je až také zložité. Stačilo by iba poctivo chcieť a schodné cesty by sa ihneď ukázali.
Avšak našťastie, jestvujú ešte na zemi ľudia, ktorí tieto cesty a možnosti intenzívne hľadajú. No a so spôsobom, ako sa to naozaj dá uskutočniť, sa môže každý vážny záujemca oboznámiť na stránke: www.ochranapudy.cz pod názvom: „Projekt sebestačnosti a samosprávy obcí a obnovy ľudskej dôstojnosti". Ide o projekt, plne aplikovateľný do dnešnej reality, ktorý po detailnom oboznámení sa s ním a prípadnej konzultácii s jeho autorom, môže byť následne ihneď uvádzaný do praxe.
Už zo samotného názvu projektu vyplýva, že sa v ňom pojednáva o obci, ako o samostatnom, nezávislom a v čo najväčšej miere sebestačnom celku, fungujúcom na základe zohľadňovania vyšších Zákonitostí. Táto sebestačnosť je v ekonomickej oblasti postavená na princípe, že ekvivalenty hodnôt vo vnútri obce sú iného charakteru, ako finančné prostriedky, používané v styku s okolitými regiónmi a v ekonomickom systéme štátu. Ide o princíp internej meny, podobný systému súčasných vnútropodnikových cien. Rozdiel však spočíva v omnoho vyššej zodpovednosti ľudí v systéme správy obce a v príleve doposiaľ nepoznaných, pomáhajúcich síl stvorenia, ktoré sa pridružujú iba tam, kde je vyvíjaná vedomá snaha o súlad s vyššími Zákonitosťami, čo má za následok výrazne zvýšenie hodnoty všetkých vecí a činností v porovnaní s bežným tržným prostredím.
Kým teda v súčasnom type hospodárenia neustále rastú ceny vstupov a teda aj konečných produktov, v systéme samosprávy obce ceny vstupov naopak klesajú. Spôsobuje to prechod na vlastnú produkciu, znižovanie strát, ako aj nárokov na dopravu. Zároveň sa predlžuje životnosť výrobných zariadení, pretože pridružením už spomínaných, doposiaľ ľuďom nepoznaných pomocí, sa zvyšuje ich trvanlivosť a vitalita. Keďže nie je potrebné neustále zvyšovať mieru zisku, táto sa následne rozpúšťa do ceny vstupov a teda aj do ceny konečných produktov.
Pomocou zmieneného spôsobu hospodárenia sa zlacňuje tovar a služby, zmierňuje pracovné nasadenie a zvyšuje životná úroveň, čím vznikajú široké možnosti zmysluplnejšieho využitia voľného času na osobný rozvoj a duchovný rast.
No a tento iný ekvivalent hodnôt vo vnútri samosprávnej obce sa neprejavuje iba v ekonomike a hospodárstve, ale predovšetkým v oblasti duševných a duchovných hodnôt. Konkrétne sú to napríklad osobité kritéria na osobnosť vodcu, na postavenie žien v systéme, alebo trebárs na výučbu a vzdelávanie. V projekte je ďalej riešená problematika základných etických noriem, problematika zdravotnej starostlivosti, potravinového zabezpečenia, optimálneho zaobchádzania s energetickými zdrojmi a ešte mnoho iného.
Čo teda dodať na záver? Snáď iba úslovie, reprezentujúce múdrosť našich predkov, ktoré znie: „Márne každé namáhanie, kde niet Božie požehnanie".
Všade, kde sa dnes len pozrieme, vládne obrovské pracovné nasadenie. Spomínané požehnanie však na ňom vôbec nespočíva, pretože ide o úsilie, ktorého skutočným zmyslom nie je dobro ľudí, ale len čoraz väčšie zisky. Je to v podstate iba nedôstojné otročenie modle peňazí, absolútne vzdialené od Vyššej Vôle, ktoré jednoducho nie je schopné priniesť tomuto svetu ani šťastie, ani spokojnosť, ani mier, ba ani ľudsky dôstojný život.
Ľudia však nesmú a nemajú slúžiť peniazom! Svoju potrebu niekomu, alebo niečomu slúžiť majú nasmerovať k tomu najhodnotnejšiemu, čo vôbec jestvuje: k službe Vyššej Moci. Iba takto sa im môže dostať v ich činnostiach práve toho požehnania, pomocou ktorého je možné dosiahnuť plnohodnotného a mieru plného života pre všetky bytosti na zemi.
No a prvý, úplne konkrétny a reálny krok k dosiahnutiu tohto cieľa je načrtnutý v Projekte sebestačnosti a samosprávy obcí a obnovy ľudskej dôstojnosti.

M.Š.

Slovenské občianske združenie pre posilňovanie mravov a ľudskosti

Zlý sen 21. augusta 1968 - 01/2010

Ľudská pamäť je krátka a selektívna. V lete 1968 som mal 15 rokov, skončil som základnú školu a už som bol prijatý na strednú školu. SVŠ-ka v Bratislave bola novučičká a v duchu nového politického vetra s novým zameraním na jazyky – angličtina a ruština.
Otec mal kontakty v Rusku, pardón, v Sovietskom Zväze a poslal ma na skoro celé leto k jednej rodine do mestečka Taganrog, aby som sa zlepšil v ruštine. Za celých 52 dní som neprehovoril slovensky, a keď náš vlak 20. augusta okolo polnoci prekročil hranice zo Sovietskeho Zväzu do Československa, rozprával som sa s jedným spolucestujúcim, Slovákom, ktorý bol u rodiny v Kyjeve rusky. V Žiline sme sa okolo tretej v noci rozlúčili, ja som prestúpil na prázdny vlak do Bratislavy a unavený som zaspal. Bola to už druhá noc vo vlaku. Nad ránom pristupovali ľudia, robil sa prekrásny bezmračný deň, a potom sme na nejakej stanici dlho stáli. Ľudia boli vzrušení, hovorili, že nejdú ďalej do Bratislavy, sprievodca tiež chodil po chodbičke a hovoril, že asi ďalej nejdeme, lebo v Bratislave sa strieľa. Slovo strieľať som doteraz poznal v súvislosti s poľovačkou, potom sa strieľalo v Angole a Vietname. Ako sa môže strieľať v meste?!, v Bratislave!?! Veď tam žijú ľudia, ľudia, ktorých poznám, ktorých som dva mesiace nevidel. Vraj tam strieľajú Rusi. To musel byť len zlý sen, z ktorého sa len potrebujem prebudiť. U Rusov som práve strávil 2 mesiace, doteraz si pamätám nie všetky detaily z pobytu, ale šťastnú a bezproblémovú spoločnosť malého mestečka (250 000 obyv. / ako vtedy Bratislava), ktorú zjednocovalo to, že okrem dostatku jedla nemali skoro nič, a keď niekto niečo mal, delil sa o to so známymi a neznámymi. Takto som bol veľakrát loďou na mori, keď išiel niekto taxíkom do Rostova, pozval všetkých známych. V tejto krajine som autostopom ako 15-ročný prešiel cez Kaukaz až skoro do gruzínskej Tbillissi a potom po pobreží Suchumi, Batumi, neznámy taxikár ma zobral na svadbu v Gruzínsku, navštívil som priateľov z Taganrogu, ktorí boli v pionierskom tábore v Soči a hneď ma prijali medzi seba a zostal som v tábore, až kým ich/náš turnus neskončil.
Ako môžu títo ľudia mať vojakov v Bratislave a strieľať?! Snažil som sa z tohto zlého sna prebudiť, ale nikdy sa to nepodarilo.
Do Bratislavy sme sa dostali s meškaním, ale bez problémov. Bývali sme na Februárke, hneď som išiel do ulíc. Pri Univerzite boli tanky, okolo nich plno ľudí, ba aj niektoré posádky tankov boli vonku. Ľudia okolo boli väčšinou mladí, chceli s nimi hovoriť, vojačikovia boli ešte mladší, pamätám si ich ako unavených, asi smädných a hladných chlapcov, ktorí by radšej boli pri rieke a kúpali sa. Tak, ako ja som sa nedokázal prebudiť zo zlého sna, ale už som vedel, že sa asi neprebudím, tak sa oni asi cítili byť v zlom sne. Aj ja som sa občas dostal k rozhovoru s vojačikmi, mne robilo problémy, že som nechtiac aj so Slovákmi preskakoval do ruštiny. Ako 15-ročný chalan som nemohol byť ruský agent, ale bolo to divné.
Ďalšie dni si nepamätám, až prvý deň v škole, kde vyučovanie občas rušil hluk pristávajúcich a štartujúcich ruských lietadiel na blízkom letisku. Naša nová triedna učiteľka, učila nás ruštinu, s nenávisťou hrozila lietadlám, aby na konci školského roku už s nadšením hovorila o normalizácii.

Reminiscencie - 02/2010

Ďalší upršaný deň sa snažil ma vyhnať z postele a i keď sa skutočne snažil, podarilo sa mu tak maximálne zmeniť moju polohu z ležiacej do sedavej ... Do polohy, ktorú nazývam "poloha naháňania myšlienok"... Dnes som ich chcela konečne dobehnúť a dať im hlbší zmysel, ale predpokladám, že opäť neúspešne. Asi by som už mala konečne začať brať vážne slová môjho muža, ktorý stále opakuje, že zbytočne premýšľam nad vecami, ktoré si vôbec nezasluhujú toľko pozornosti. No a aby som ukončila tento trápny prológ, tak Vás zasvätím do toho, nad čím som strávila dnešné moje dumanie.
Mala by som asi začať tým, že tieto písmenká pokladajú na papier relatívne mladé ruky a tvorí ich relatívne mladý duch, takže názory a myšlienky, ktoré sa tu objavia, patria mladšej generácii a najmä "mne" a každý môže mať, respektívne mal by mať, na to ten svoj pohľad a svoj názor, ktorý môže byť diametrálne odlišný.
Žijem tu v Nórsku s manželom ešte veľmi krátko a práve preto stále porovnávam a posudzujem spôsob života, ktorý vedieme teraz a ktorý sme viedli predtým.
Absurdita života je, že keď sme ešte žili na Slovensku, ťahalo nás to von a tá naša krajinka v srdci Európy sa nám zdala malá, i keď krásna a najmä, ako väčšine našich krajanov, málo štedrá k nám pracujúcim. A tak sme zbalili hŕstku odvahy, neskutočne veľa nádejí a pozitívnej energie a prišli.
Tí, čo to teraz čítate, určite nenapíšem nič nové, keď poviem, že ľahké to nebolo a pomaly sa míňalo z tej kôpky odvahy, nádejí a dokonca aj pozitívnej energie.
Nájsť prácu bolo asi ťažšie, ako výstup na najvyšší vrch a ružové okuliare, s ktorými sme sem prišli sa pomaly zahmlievali. "Vydržať", to bolo to slovo, čo sme stále počúvali hovoriť vnútorný hlas a tak sme sa ho snažili poslúchnuť a nakoniec sme sa ako tak úspešne začlenili do pracujúcej triedy v Nórsku.
Život ubiehal a ubieha stále aj tu a my už pomaly prestávame počítať dni, koľko sme tu a prichádza obdobie, kedy začíname počítať dni, kedy zase príde čas dovoleniek, slnka, rodiny, návštevy nášho rodného Slovenska. A tak, ako sme odtiaľ mali potrebu odísť, tak zrazu cítime silnú potrebu sa tam vracať. Naozaj irónia. Asi to bude tou ľudskou náturou, že človek nikdy nemôže byť spokojný s tým, čo má, ale vždy chce to, čo nemá (v tomto prípade mať finančné zabezpečenie a na úkor toho stratiť rodinné zázemie) a najmä, človek nikdy nezaprie to, odkiaľ je a aj keby nám tu pečené holuby padali do pusy, tak ten, kto je srdcom Slovák, tak ním aj zostane. To je môj prípad a aby som dala konečne nejaký zmysel tomu miš - mašu hore, tak hrdo vyjadrím svoj názor: som rada, že som v krajine, kde za prácu je aj pláca, kde ľudia sú stále ľuďmi, kde príroda kričí po tom, aby si ju obdivoval, ale srdce, myšlienky, úsmevy na tvári, jamky v líčkach, sa zjavia najmä pri vyslovení slova: "domov" , ktoré pre mňa bolo, je a bude Slovensko.

Tak rodáci moji, opäť som vytrieskala klávesnicu a napísala pár usmoklených viet o tom, ako mi chýba moja matička vlasť, i keď to nemalo vyznieť, že v Nórsku nie je krásne a plačem každý deň do vankúša, to nie, taký sadista sám na seba by som nebola, aby som sa trýznila pobytom niekde, kde mi neschnú oči, ale chcela som len vyjadriť, že som Slovák v Nórsku a som na to pyšná a všade doma, v Nórsku skoro :)

Internetový portál pre bezdomovcov - 02/2010

Stretnúť bezdomovcov v meste nie je vôbec problém. Ich počet, vďaka tvrdej trhovej mentalite spoločnosti, neustále stúpa. Na pomoci tejto skupine ľudí sa podieľajú dobročinné i náboženské organizácie, obce a mestá zo svojich sociálnych rozpočtov vytvárajú núdzové prenocovania.

Najnovšia iniciatíva celoslovenského internetového portálu pre bezdomovcov je dotovaná Európskou úniou 3 miliónmi EUR. Na jednej strane je to priama pomoc bezdomovcom a na druhej strane je to zviditeľnenie tejto problematiky pre tú časť verejnosti, ktorá sa s problematikou ešte nestretla.
3.000.000 EUR dostalo neziskové Združenie IPB (Internetový portál bezdomovcov) so sídlom na Bahamách, v garáži na pozemku letného sídla, ktoré síce nepatrí ani nemá nič spoločného s predsedom jednej z koaličných strán a členom vlády, aj keď ho má bezplatne k dispozícii.
Za Prezidenta Združenia bol zvolený jeho syn a v malej a efektívnej organizácii sú zamestnaní rodinní príslušníci predsedníctva strany.
Na svoju činnosť si prenajali reprezentatívnu vilu na Slavíne, neďaleko budovy národnej rady. Náklady na prenájom a prevádzku sú síce pomerne vysoké, ale je dôležitá blízkosť k Národnej rade a tiež predsa nemožno návštevy zahraničných partnerských organizácií prijímať v budove, ktorá nie je na úrovni. Samotnú vilu vlastní 19-ročná dcérka ministra vlády Slovenskej republiky, ktorý samozrejme nemá nič spoločného s ekonomickými dispozíciami dcéry, alebo s činnosťou Združenia IPB. Nájomnú zmluvu uzatvorili na 5 rokov dopredu, lebo to, spolu so zľavou za zaplatenie celého nájomného na celú dobu prenájmu bolo lacnejšie.
Združenie začalo svoju činnosť oboznamovaním sa s problematikou bezdomovectva v cudzine a získavaním skúseností ako sa tam s touto problematikou vyrovnávajú. Spolu s manželkami, či priateľkami sa vydali na 28-dňovú študijnú cestu, ktorá ich zaviedla do New Yorku, Havajské ostrovy, Singapore, Seychelské ostrovy a Dubai. Manželky a priateľky ich sprevádzali v úlohe tlmočníčiek a sekretárok, lebo činovníci združenia z cudzích jazykov trochu ovládajú ruštinu.
Ukázalo sa, že práve sa v Seattle konali Zimné olympijské hry, takže študijná cesta sa na pár dní zastavila aj tam, aby zistili, ako problematiku bezdomovectva riešia tam. Vo svojom voľnom čase navštívili niektoré disciplíny, aby podporili slovenských účastníkov.
Združenie zakúpilo dve luxusné vozidlá Toyota Landcruiser, ktoré boli pre jednoduchosť registrované na Prezidenta združenia a jeho šarmantnú sekretárku, ktorá býva u neho, lebo by jej ináč hrozilo bezdomovectvo, keďže nemá vlastný byt. Vozidlá boli dosť drahé, ale ukázalo sa, že pre stretnutia s bezdomovcami, ktorí mnohokrát sídlia v ťažko prístupných lokalitách, bol potrebný výkonný motor, navigácia a kvalitná klimatizácia (niektorí bezdomovci sa denne nesprchujú, ani si nevymieňajú oblečenie tak často, ako by to bolo potrebné). Interiér vozidiel musel byť v prevedení napa koža a pravý mahagón, lebo sekretárka je silne alergická na umelé hmoty (lekárske potvrdenie bolo predložené). Na druhej strane sa podarilo od majiteľa autopredajne získať 10%-tnú zľavu, keďže to bol sekretárkin otec, ktorý takto chcel podporiť dobrú vec.
Plagátmi vo všetkých dopravných prostriedkoch, reklamnými šotmi v televízii, ako i na väčšine bilboardov na celom Slovensku bola opätovne prezentovaná reklamná kampaň, ktorá na jednej strane priblížila problematiku bezdomovectva ostatnej verejnosti a na druhej strane oboznámila bezdomovcov s pripravovaným internetovým portálom. Táto kampaň spotrebovala vyše polovicu rozpočtu troch miliónov EUR
Reklamnú kampaň zrealizovala tendrom nájdená novozaložená firma, ktorej majiteľmi sú ľudia, pochádzajúci z tej istej dediny, ako Prezident Združenia IPB. Informácia o tendri bola vyvesená na autobusovej zastávke v  dedine a  tiež v  krčme vedľa vyhlášky o nepodávaní alkoholických nápojov mladistvým. Firma sídli v modrej garáži (je tam asi tucet rôznofarebných garáží a každá má svoju adresu) na ceste z letiska na Kajmanských ostrovoch. Je to asi 8 km od letiska po pravej strane – vľavo oproti leží luxusné sídlo, v ktorom často možno stretnúť členov vlády, Národnej rady a Najvyššieho súdu, ako sa zotavujú po ťažkej práci doma. Medzi komplexom garáží vľavo a sídlom vpravo existujú tunely rôznych veľkostí a prevedenia, ktoré spájajú garáže so sídlom.
Samotný internetový portál je o tom, že bezdomovci by si mohli online rezervovať na večer prespanie v útulku, mohli by si pozrieť jedálny lístok (ak sa tam podáva jedlo), na portáli by si mohli zistiť počasie a hlavne teplotu miesta, kde chcú stráviť najbližšiu noc. Portál by tiež obsahoval e-mailové adresy na banky, ktoré poskytujú hypotekárne pôžičky. Súčasťou portálu by bola aj právnická poradňa, ktorá by osvetľovala práva bezdomovcov voči mestským úradom a poskytovala všeobecné poradenstvo.

Združenie v tomto čase už preinvestovalo pridelené fondy, takže k vytvoreniu portálu nemohlo zatiaľ dôjsť, požiadalo si však na budúci rok o 4 milióny EUR, ktoré určite dostane, lebo príslušný orgán Európskej únie má prísne regulatívne mechanizmy, ktoré nedovolia prerušenie financovaného projektu pred jeho dokončením. Jedným z hlavných podujatí do budúceho roku je usporiadanie veľkolepého benefičného bálu, na ktorom sa zúčastnia predstavitelia politického a finančného života na Slovensku. Združenie chce tiež iniciovať výstavbu luxusného kasína, z ktorého by 1% zisku išlo v prospech bezdomovcov.

V tejto nezištnej a humánnej činnosti im všetci držíme palce (aby im už konečne mohli nasadiť želiezka)

Tento text je síce púha fikcia, ale vôbec by ma neprekvapilo, keby o rok "bola plagátmi vo všetkých dopravných prostriedkoch, reklamnými šotmi v televízii, ako i na väčšine bilboardov na celom Slovensku prezentovaná reklamná kampaň na Internetový portál bezdomovcov".

Búrlivá slovenská jar - 02/2010

Z času na čas sa ozývajú hlasy, že text slovenskej štátnej hymny sa na dnešnú dobu nehodí, lebo vraj nad Slovenskom sa už dávno neblýska, ani hromy nebijú. Jar 2010 však po viacerých stránkach potvrdila, že obsah tejto ráznej Matúškovej piesne je stále nanajvýš aktuálny. Môžeme začať hoci aj športom, ktorý v posledných mesiacoch viackrát príjemne i nepríjemne vzrušil slovenské obyvateľstvo. Niekto možno namietne, že v hokeji či vo futbale ide „iba o hru", no nie je to celkom tak, lebo tu ide aj o prestíž, pocit národnej spolupatričnosti a zdroj kolektívneho sebavedomia. Tak či onak, podstatne vážnejšiu úlohu zohrali u nás tejto jari prírodné živly, predovšetkým povodne, ktoré pre mnohých Slovákov znamenali veľmi bolestivý zásah do ich života. Po morálnej stránke tu však slovenské obyvateľstvo obstálo dobre, nešťastie zjednotilo národ a ukázalo, že mnohí naši krajania sú stále schopní a ochotní svojim blížnym nezištne pomôcť. No a potom tu boli parlamentné voľby, ktoré – ako to už pri voľbách býva – zase národ rozdelili, nie však viac ako je to pri podobných príležitostiach v demokratických krajinách bežné.
Sledoval som predvolebný boj politických strán vďaka internetovému rádiu z Nórska, no určité okolnosti chceli, aby som sa v samotný deň volieb, 12. júna, ocitol v Bratislave. Predvolebná kampaň bola na môj vkus príliš americká, argumentovalo sa v nej málo vecne a hodnotovo, skôr sa útočilo na jednotlivé osoby, objavovali sa „zaručene isté" správy o tom, ako sa „tí druhí" kriminálne obohacujú, vo vzduchu lietali trestné oznámenia na politických protivníkov, a nakoniec tu bolo tých odhalených podvodov toľko, že to prestalo voličov zaujímať a rozhodli sa voliť podľa iných kritérií. Mal som nakoniec pocit, že tí ktorí najsilnejšie kričali „chyťte zlodeja", na túto svoju horlivosť najviac doplatili. Lebo, ako je známe, na Slovensku dnes už iba málokto verí, že existuje aj niečo také ako morálne čistý politik.
Predpokladala sa nízka účasť voličov, no nakoniec to nedopadlo najhoršie, voliť prišlo takmer 60 percent oprávnených voličov. Napriek tomu sa mi zdala Bratislava v deň volieb až nepríjemne tichá a ospalá, takmer ako Oslo počas veľkonočných sviatkov. Z masmédií som sa vo večerných hodinách dozvedel, že voľby mali na celom Slovensku pokojný priebeh, čo predsa len svedčí o slušnej politickej kultúre obyvateľstva. Fakticky o jediné vzrušenie sa opäť postarali prírodné živly. Vo viacerých obciach na západnom Slovensku spôsobila búrka prerušenie elektrického prúdu, takže tam museli posunúť záverečnú hodinu hlasovania, aby všetci voliči dostali príležitosť využiť svoje ústavné právo.
Pravda, vzrušujúci bol aj samotný politický obsah volieb. Znova sa raz ukázalo, že na prieskumy verejnej mienky a predpovede analytikov sa nedá celkom spoľahnúť. Všeobecne sa usudzovalo, že dôležitú úlohu zohrá tzv. maďarská karta, čo sa aj naozaj stalo, no dosť nečakaným spôsobom. Badateľne poklesla popularita slovenských i maďarských nacionalistov, keď Slotova SNS sa len s veľkými ťažkosťami preškriabala cez 5-percentnú hranicu zvoliteľnosti a Csákyho SMK ostala dokonca pod ňou, podobne ako Mečiarovo opotrebované a skompromitované HZDS. Je zrejmé, že voliči maďarskej národnosti sa odvrátili od Csákyho extrémistickej rétoriky a dali prednosť umiernenému zoskupeniu Most-Híd, ktoré má medzi svojimi členmi a sympatizantmi aj nemálo Slovákov. Chtiac-nechtiac to vyznelo aj ako dobre načasovaná facka nacionalistom, ktorí nedávno prevzali vládu u našich južných susedov. Značná časť doterajších voličov SNS a HZDS pravdepodobne prešla do tábora sociálnodemokratického Smeru, ktorý má podstatne širší tematický záber. No napriek tomu, že Smer si v porovnaní s predošlými voľbami polepšil pozíciu o 6 percent a ostal bezpečne najsilnejšou stranou, musel nakoniec odísť do opozície, lebo s výnimkou 5-percentnej SNS s ním nikto nechcel vytvoriť vládu.
V čase písania tejto úvahy je už takmer isté, že nová slovenská vláda vznikne z pravicovej štvorkoalície SDKÚ, SAS, KDH a Most-Híd. Osobne chápem, že časť slovenského obyvateľstva bola znechutená zo škandálov, ktoré sa stali v réžii predošlej vlády a rozhodla sa hlasovať za zmenu. Na druhej strane mám však pocit, že mnohí voliči pravice majú v novej situácii prehnane optimistické očakávania. Úprimne im želám, aby ich nová vládna garnitúra nesklamala, no v záujme pravdy ich musím upozorniť na niekoľko úskalí, ktoré táto politická alternatíva v sebe skrýva. Po prvé mám skúsenosť, že mnohí slovenskí pravičiari rozmýšľajú priam fundamentalisticky, tvrdiac, že voľný trh, privatizácia a bezbrehá sloboda podnikania je liekom na všetko a že už len zmienka o sociálnych istotách, odborových organizáciách, právach zamestnancov a spotrebiteľov znamená div nie návrat do komunistických čias. Po druhé medzi nastupujúcimi politikmi sú aj viaceré skompromitované tváre, napríklad aj človek, ktorý sa svojho času zasadzoval za odpredaj takmer už dostavanej budovy Slovenského národného divadla do súkromných rúk. Po tretie dve zo strán, ktoré budú zostavovať novú vládu, sú celkom novými, nevyskúšanými zoskupeniami, s čím slovenská vrcholová politika nemá najlepšie skúsenosti. Po štvrté neochota predstaviteľov vznikajúcej vlády schváliť stabilizačný finančný program Európskej únie nesvedčí o veľmi prezieravom postoji k zahraničnopolitickým otázkam. No a po piate už aj samotný fakt, že vláda bude pozostávať zo štyroch politických subjektov, z ktorých každý má svoje špecifické priority môže byť brzdou funkčného vládnutia.
Mohol by som spomenúť ešte rad ďalších výhrad, no nejdem viac maľovať čerta na stenu. Spolu s väčšinou slovenského obyvateľstva chcem dúfať, že nasledujúce štyri roky u nás nebudú také búrlivé ako upynulá jar.

V marci 2010 navštívilo Bratislavu 28 študentov posledného ročníka Trondheim Katedralskolen – fakticky najstaršej strednej školy v Škandinávii. Na príprave programu sa spolu s dvomi učiteľmi školy podieľali aj členovia nášho spolku a sme radi, že výsledkom bol nezabudnuteľný školský výlet, a že sme takto pomohli pozitívne zviditeľniť Slovensko.

Ekskursjon til Bratislava - 02/2010

Det var en ganske spent klasse fra Trondheim Katedralskole som sto på flyplassen i mars 2010 på vei til Bratislava. Likevel kan jeg ikke si at jeg hadde veldig store forventninger til denne ekskursjonen. Jeg trodde det ville bli interessant å dra til et land som tidligere hadde vært under Sovjetunionens kontroll, men jeg hadde ikke tenkt så mye på hvordan byen Bratislava ville være. Derfor fikk jeg en liten åpenbaring da vi kom til en spennende by som gjorde at jeg satt igjen med mange nye inntrykk etter bare noen få dager.

Da vi kom til Bratislava var det først og fremst ikke vanskelig å legge merke til at byen er annerledes enn Trondheim. Det var mange høye blokker, og mange bygninger så ut til å være ganske slitte. Byen bar tydelige preg fra tiden som et kommunistisk land. Gjennom en guidet tur til fots samme kveld fikk vi likevel vite at Bratislava har en historie som går mye lengre tilbake enn til den kalde krigen. En rundtur i gamlebyen ga et tydelig inntrykk av at både forskjellige folkeslag og tidsperioder hadde satt sitt preg på byen, og det var fascinerende hvordan en enkelt bygning kunne inneholde mange forskjellige stilarter etter å ha vært bygd på flere ganger. Senere fikk vi også sjansen til å se mer av den nyere delen av byen, og mange tok også turen for å se på slottet. Til tross for velkjente ting som McDonalds, var Bratislava helt klart et unikt sted, og jeg personlig fikk i alle fall et helt nytt syn på en by som jeg tidligere nesten ikke hadde tenkt over eksisterer.

Den mest minneverdige opplevelsen på ekskursjonen var likevel da vi møtte noen ungarske ungdommer som bodde i Bratislava. Ved å besøke skolen deres fikk vi en mulighet til å snakke med dem i små grupper, og vi fikk sjansen til å fortelle hverandre om kulturene våre. Da tror jeg det var mange som innså at ungdommer kan være ganske like til tross for at de lever på forskjellige steder. I min gruppe tok det i hvert fall ikke lang tid før samtalen dreide inn på Facebook og amerikanske TV-serier. Selv om dette kanskje ikke var det vi på forhånd hadde sett for oss at samtalen skulle handle om, så var det greit å oppdage et det var lett å snakke med noen, til tross for visse språkproblemer, når man fant noen felles interesser. Etter hvert som vi ble bedre kjent fikk vi også et innblikk i hvordan det er å være en minoritet i Slovakia. Selv om vi på ekskursjon hadde snakket litt om det på forhånd var det en annerledes opplevelse å snakke med noen som faktisk levde i denne situasjonen. Jeg fikk i alle fall noen nye tanker da jeg ble forklart at de ungarske ungdommene heller ønsket å ha sin egen skole enn å gå sammen med slovakiske ungdommer, ettersom jeg tidligere hadde sett for meg at det var bedre at minoriteter ble integrert i samfunnet. Møtet med de ungarske ungdommene var nok høydepunktet for mange av oss, ettersom denne opplevelsen var noe vi stadig snakket om på resten av ekskursjonen. Kanskje blir det også noen langvarige vennskap etter besøket, for det var i alle fall mange løfter om å holde kontakten via Facebook da vi måtte ta farvel.

Jeg fikk et nytt syn på Bratislava, og også Slovakia, på denne turen. Jeg lærte noe om et land jeg tidligere visste veldig lite om, og ved å møte menneskene som bodde der fikk jeg sett ting fra en ny synsvinkel. Det ble en flott tur, hvor det eneste negative var at vi dessverre fikk alt for kort tid til å se alt man burde når man besøker et nytt land. Bratislava har nok enda flere sider enn de vi fikk sett, og det var også mange av oss som følte at vi hadde mer å diskutere med de ungarske ungdommene. Likevel tror jeg de fleste som var med på ekskursjonen satt igjen med en fin opplevelse, og vi fikk nok alle sammen noen nye tanker i løpet av turen.

Obnos vďačne obdržaný - 02/2010

Každý predajca je povinný vám dať účet. Účet musí obsahovať niektoré zákonom určené informácie. Keďže Vám predavačka nepoďakovala, tak je to aspoň vytlačené na účte "Obnos vďačne obdržaný". Niekedy som sa s nádejou pozeral na účet, lebo som chcel zistiť telefónne číslo do obchodu, alebo otváracie hodiny. Myslím, že všetky účty z nórskych obchodov telefónne číslo uvádzajú. Prídem domov, niečo nefunguje, potrebujem sa spýtať, nájdem tam číslo. V mojej Billa predajni bývajú dlhé rady. Kúpil som pomaranče, videl som, že mám platiť 1,36 EUR. Pripravil som si 2,40, lebo jedno euro som nemal. Pokladníčka mi vydala - štyri bronzové centíky, upozornil som ju, že som jej dal dve eurá. Pozrela sa na mincu, mykla plecami, dala mi jedno euro. Mal som pocit, že čaká, že sa jej ospravedlním, že som ju zahanbil.

Deň predtým som vošiel do malilinkej predajne koláčikov Fornetti. Napriek malosti predajne sa tam zmestila predavačka aj s pani vedúcou. Pani vedúca niečo skúšala urobiť na kase, predavačka jej radila. Pomerne dlho som tam stál, potom som im povedal, že ma mrzí, že ich vyrušujem a odišiel som. No, a bol som bez koláčika!

Slovensko je technologicky vysokovyvinutá krajina uprostred Európy – všetci majú taký rýchly internet doma o akom sa mne ani nesnívalo, včera boli v New Yorku, pozajtra letia do Bangkoku, laptop majú pod pazuchou a v kaviarni si skontrolujú, kedy im ide električka domov, a aké počasie pozajtra bude v Bangkoku, aby si podľa toho zobrali oblečenie.
Keď im niekto začne hovoriť adresu a popis ako sa k nemu dostať, tak ho prerušia a pýtajú si GPS súradnice pre navigáciu. Všetko na najvyššej európskej technologickej úrovni.

Išiel som s jedným takýmto človekom, vysoko - vysokoškolsky vzdelaným po meste a hovorí, skočíme na poštu, potrebujem zaplatiť nájomné, elektriku a telefónny účet. Hovorím, však ty sa keď ideš do práce, pozrieš na internete aké je tam, o dve ulice ďalej, počasie - ty neplatíš účty cez internet!? Kukol na mňa – raz som skúsil, peniaze im neprišli, potom ma naháňali, že som zaplatil neskoro, a ešte sa ti napoja na počítač a vybielia ti konto. Na pošte zaplatím peniazmi, dostanem pečiatku a každému môžem dokázať, že som zaplatil.
Iné stretnutie – platil som niečo kreditnou kartou, známy na mňa kukal jak na zjavenie. Ukázal mi peňaženku s aspoň 6-timi kartami, Visa, MasterCard a čo ja viem aké. "Ešte nikdy som nezaplatil ani nepoužil kartu, to je strašné riziko, počul som o jednom, ten prišiel domov a už nič nemal na konte!"
Veľmi mnohí známi sa v tej, či inej súvislosti vyjadrili, že nepoužívajú niektoré časti moderného bankovníctva, lebo sa boja, že im vybielia konto. Pritom na konte majú väčšinou podobnú sumu ako ja - do 100 euro.

Návod, ako byť šťastný.... - 03/2010

Poznáte ten pocit, keď sa Vám zdá, že celý svet sa spikol práve proti Vám a nič sa Vám zrazu nedarí? Keď slnko  svieti, ale práve v tej chvíli iba Vy stojíte v tom najväčšom tieni, keď autobus poznáte len podľa unikajúcej ŠPZ-ky, keď prší na Vás, aj vo Vás, a Vy máte pocit, že tie kvapky nikdy neuschnú, keď  ako "Slovák v Nórsku", máte chuť zbaliť svoje caki-paki a vrátiť sa späť na miesto, kde ste "určite" boli oveľa šťastnejší (aspoň v tej chvíli si to určite myslíte).
Mňa nedávno navštívil tento pocit a rada sa s Vami, rodáci moji, podelím o to, ako sa mi podarilo nad týmto pocitom vyhrať a exkluzívne dodám svoj vlastný "návod na šťastie". Naordinovať si ho môže každý sám a v tomto prípade platí, že nežiadúce účinky a reakcie, musí potom riešiť každý sám so sebou a v "žiadnom prípade nesmie rozhorčene kontaktovať ukecaného lekárnika, ktorý Vám to poradil" :D)
Účinky môjho receptu fungujú len vtedy, pokiaľ človek naozaj bude chcieť.
Takže o čom to tu celý čas točím a ako sa mne darí zaháňať, resp. potláčať stavy úzkosti, smútku, depresií  a sklamaní tu v Nórsku? 
Verím, že nie každý má tú možnosť, dostať sa k tomuto lieku, ale pre mňa je liekom na tieto problémy, každé stretnutie sa s "Vami", krajania - Slováci. Po každom takomto stretnutí, zrazu zabudnem nato, ako veľmi ma trápil smútok, úzkosť a depresie sa stratia spolu s ním a všetko sa zdá, že sa dá zvládnuť, lebo človek na to nie je sám a má okolo seba priateľov. 
Istý budhistický  učiteľ raz povedal: „Ja viem, želáte si, aby do vášho života vstúpilo šťastie. Ale keď príde, hovoríte – šťastie, preboha, počkaj, ja teraz na teba nemám čas, som strašne zaneprázdnený," a potom pokračuje: „Keď zažívate šťastie, neviete si ho vychutnať. Prečo?" ...odpovedať by si snáď mohol každý z nás sám.... či je dôvodom táto doba, ktorá nás núti žiť týmto uponáhľaným životom, alebo je za tým niečo iné. Opäť si však  dovolím citovať spomínaného učiteľa, ktorý: "pozná problémy Európanov aj ich šialené pracovné tempo, aby zabezpečili všetko pre spokojný život – krásny dom, dobré auto, luxusnú dovolenku. A napriek tomu nie sú šťastní. Načo je vám krásny dom, keď nemáte čas užiť si ho? Aký má potom význam vaše naháňanie? – pýta sa  rečnícky a potom opäť s humorom dodáva: „Ale keď máte problém, zaoberáte sa ním stále. Prečo aj vtedy nepoviete – problém počkaj, som zaneprázdnený šťastím. Príď, keď budem mať na teba čas." 
Možno pre niekoho jeho slová vyznievajú nezaujímavo, snáď aj smiešne, mne sa však dostali až niekam hlboko pod kožu a odvtedy sa naozaj snažím každý problém, smútok a úzkosť riešiť tak, že jej venujem len toľko pozornosti, koľko je to nevyhnutne nutné a idem sa radšej odreagovať s priateľmi (s Vami rodáci moji, ktorí tu ste a ste oporou v každej situácii) a tešiť sa z maličkostí, nasávať energiu z Vašich  úsmevov, spomínať spolu na domovinu.

A na záver teda pointa , resp. rada a môj "liek na šťastie?"
......neobchádzajme ľudí, keď počujeme slovenčinu tu v zahraničí, ale prihovorme sa, stretávajme sa a skúsme sa tešiť aj z úspechov a z úsmevov iných  a nie v sebe živiť nejakú závisť alebo nežičlivosť a vráti sa nám to stonásobne, lebo keď budeme smutní, mať problémy alebo úzkosť, tak tí ľudia tam pre nás zrazu budú a my budeme šťastní, že tam  sú a zvládneme aj to, o čom sme pochybovali.

Takže "lykke til" rodáci a snáď, s mnohými z Vás, aj  do skorého videnia.

Vedia, čo činia? - 03/2010

Predstavte si nasledovnú situáciu: V nejakej obci na ceste zhavaruje auto. Okolo neho sa zbehnú ľudia a uvidia, že šofér sa vážne zranil. Niekto nadštrkne, že by mu bolo treba pomôcť. Ktosi však videl, že auto išlo po nesprávnej strane vozovky, podľa niektorých asi aj nedovolenou rýchlosťou, navyše je tu vážne podozrenie, že vodič nebol celkom triezvy. Záver prítomných znie, že tento človek si nešťastie zavinil sám, preto si nijakú pomoc nezaslúži. A v pokoji sa rozídu do svojich domovov, nechajúc nešťastníka ležať na ceste.
Presne takto sa zachovala súčasná slovenská vláda a väčšina slovenského parlamentu, keď rozhodli, že Slovensko ako jediná krajina Eurozóny (!) neprispeje pôžičkou partnerskému Grécku, ktoré je vážne postihnuté finančnou krízou. Gréci si podľa našich politikov svoju krízu zavinili sami, nech sa z nej sami aj dostanú. Veď sa len pozrite, ako nerozumne hospodárili s  verejnými prostriedkami, ako klamali seba i medzinárodnú verejnosť. A vôbec, stále sa majú lepšie ako naši ľudia, čo teda vlastne chcú? Nechajme ich len pekne v kaši.
Skrátka, slovenskí lídri (a s nimi, bohužiaľ, aj značná časť slovenského obyvateľstva) vôbec neberú do úvahy, že všetky ostatné krajiny Eurozóny Grékov, aj v záujme posilnenia eura, solidárne podporili. Netrápi ich ani to, že tu zo slovenskej strany ide o porušenie už daného záväzku, ako aj zásad európskej solidarity, ku ktorej sa aj oni utiekajú, keď sa im to hodí. Nevšímajú si ani fakt, že Gréci dali jasne najavo, že sa poučili zo svojich chýb a že sú ochotní plniť podmienky, ktoré im Eurozóna pri poskytnutí pôžičky položila. A vedenie nášho štátu už celkom zatvára oči nad tým, že Slovensko na tento svoj prejav primitívneho egoizmu s najväčšou pravdepodobnosťou kruto doplatí, keďže Brusel nám bude tento náš poklesok pripomínať zakaždým, keď zase my budeme potrebovať pomoc a solidaritu.
A tu už ani nehovorím o vzťahoch Slovákov k samotnému Grécku. Grécko je predsa kolískou európskej civilizácie, takže si už aj z tohto dôvodu zaslúži mimoriadnu pozornosť. Veď aj Slovensko je súčasťou Európy, či nie? Navyše preambula slovenskej ústavy hovorí, že náš štát naväzuje o.i. na cyrilometodské duchovné dedičstvo. A odkiaľže to k nám prišli Cyril a Metod? Nie náhodou z Grécka? Čo by nám asi povedali, keby odrazu vstali z hrobu a videli, ako nekultúrne a nekresťansky sa chováme voči ich vlasti, z ktorej kedysi prišli k nám, aby nás vyviedli z barbarstva do vyššej formy civilizácie?
Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky zažila už naša vrcholová politika všeličo: únos prezidentovho syna, pokus o odpredaj budovy Národného divadla, kupovanie tzv. nezávislých poslancov v parlamente, nevpustenie prezidenta susedného štátu na slovenské územie. Sú to veci, ktorými sa nikdy nebudeme môcť chváliť, možno ich však pri troche dobrej vôle chápať ako „nešťastné náhody", zavinené nezodpovednosťou jednotlivcov alebo malých skupín. V prípade odmietnutia pôžičky Grécku však ide o celkom premyslený čin celej slovenskej vlády a riadne zvoleného parlamentu, preto to treba považovať za najväčšiu hanbu Slovenska od r. 1993. Môže po niečom takomto súdny Slovák s  pokojným svedomím cestovať na dovolenku do slnečného, kultúrneho a pohostinného Grécka? Priznám sa, že ja osobne s tým budem mať značné problémy.
Je svojím spôsobom tragédiou, že táto blamáž ostane navždy spojená s menom premiérky Ivety Radičovej, ktorá inak budí dojem schopnej, kultivovanej a dôveryhodnej političky. Zrejme je však obklopená ľuďmi, ktorí nad kultúrne a civilizačné hodnoty stavajú úzkoprsé finančné záujmy a populistické nadbiehanie svojim voličom. Nech sú už ich motívy akékoľvek, isté je, že na skutočné európanstvo zatiaľ nedorástli.

Ako sa pomocou technológie z Kremnice podarilo v  18. storočí odstrániť /znížiť/ detskú prácu v Nórsku. - 03/2010

Ing. Richard Kafka, Žiar nad Hronom

V rokoch 1765 až 1766 navštívil našu krajinu významný nórsky bádateľ Jřrgen Hiort a musel byť poriadne fascinovaný úrovňou technológie spracovávania v baniach vyťažených rúd, ktorú videl v našom regióne pracovať. Postupne navštívil všetky významné slovenské banícke lokality Banskú Štiavnicu, Kremnicu, Banskú Bystricu, Spišskú Novú Ves, Smolník, Markušovce. V Banskej Štiavnici oslávil aj príchod nového roku 1766. Pokiaľ sa v Nórsku strieborná ruda spracovávala ručnou separáciou, v kremnickej hute to už bola mechanizovaná technológia takzvané Uhorské spracovanie rudy v stupách /stupy boli drviace a triediace zariadenia/. Neskôr významný slovenský historik Jozef Vozár nazval tieto zariadenia „Slovenské stupy". Keď videl v  Kremnici nórsky bádateľ túto technológiu pracovať, jeho prvý odhad bol, že jej uvedením sa v Nórsku ušetrí 850 pracovníkov. V tom čase sa v Nórsku aj napriek nesúhlasu zdravotníkov plne využívala detská práca, pričom najviac detí bolo 7 ročných, ale podľa nórskych historikov je zdokumentované, že pracovali aj 5-6 roční chlapci. Detská práca sa využívala aj keď sa vedelo o negatívnom ovplyvňovaní vývinu detí.
Spomínaný nórsky bádateľ J. Hiort sa v roku 1766 vrátil z cesty po Uhorsku do nórskeho Kongsbergu spolu s kremnickým odborníkom, môžeme povedať, že expertom na spracovanie zlato-strieborných rúd Ferdinandom Tomaschetzom, aby tam zaviedol kremnickú technológiu. Okrem toho priniesol do Nórska veľké množstvo najrôznejších poznatkov o baníckych a hutníckych technológiách, organizácii práce. V tejto správe sa uvádzajú napríklad platy pracovníkov od riaditeľa úradu až po obyčajného banského úradníka, tak napríklad Nicolai Jaquin mal ročný plat 2000 zlatých a 300 zlatých boli ostatné finančné náklady, obyčajný banský úradník mal plat 260-300 zlatých ročne.
Najcennejším poznatkom bola pravdepodobne technológia drvenia rúd pomocou stúp poháňaných vodnou energiou, veď v Kongsbergu bol v rokoch 1660-1690 vybudovaný systém nádrží na zachytávanie povrchovej vody.
Pre Ferdinanda Tomaschetza začínala v rokoch 1766, 1767 a 1768 úmorná práca zavádzania kremnickej stupovej technológie, ale novú technológiu sa mu ani po niekoľkých neúspešných pokusoch nepodarilo zaviesť, najmä pre odpor miestnych odborníkov. Nakoniec sa musel po troch rokoch z Nórska vrátiť domov. J. Hiort hodnotí toto obdobie, v ktorom bol dosiahnutý evidentný neúspech ako retardovaný vývoj. O svojom predchodcovi vo funkcii riaditeľa Hlavného banského úradu hovorí, že bol príliš závistlivý a nedočkavý v snahe získať všetky zásluhy pre seba. S takýmto postupom vydržal podľa J. Hiorta až do svojej smrti a F. Tomaschetz sa musel vrátiť do Kremnice, ako neúspešný expert.
O šesť rokov neskôr, v roku 1771 sa stal riaditeľom Hlavného banského úradu Jorgen Hiort. V tom čase bolo v Kongsbergu v prevádzke 80 baní a v baniach a na povrchu pracovalo 4200 pracovníkov pri produkcii 3-6 ton striebra ročne. Bane však mali stále ekonomické problémy a tak nový riaditeľ znova pozval Ferdinanda Tomaschetza do Kongsbergu. Nórska vláda mu v tomto prípade umožnila pobyt aj s rodinou a kvalifikovaným pomocníkom, ktorý mu pri práci, teda zavádzaní novej technológie asistoval. Tentoraz bol pobyt F. Tomaschetza veľmi úspešný, metóda bola zavedená a od roku 1776 bolo všetkých 16 zariadení prerobené na kremnický spôsob, navyše bolo uvedené do chodu ďalších 8 stúp. Celá veľmi úspešná akcia znamenala veľké zníženie personálu, ktoré bolo využité na zvýšenie limitu pre zamestnávanie detí, ktorý sa zvýšil na 12 rokov. Uskutočnil sa jedinečný sociálny prevrat, keď nebolo potrebné zamestnávať 6 až 7 ročné deti, ťažko si vieme predstaviť, čo tu tieto deti robili.
O úspešnom kremnickom expertovi sa v našom regióne veľa nevedelo, pravdu povediac ani dnes veľa nevieme, ale predsa krátke zmienky sa podarilo nájsť v Ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici pani Mgr. Elene Kašiarovej, riaditeľke menovaného archívu. Ostatné spomínané informácie pochádzajú z archívov v Nórsku.
V spisoch Ústredného banského úradu je niekoľko záznamov o riešení problémov; v súvislosti s Ferdinandom Tomaschetzom vznikol celý rad zápisov v Sesions – protokole HKG, teda Hlavného komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici. Celý prípad sa začal intenzívne rozvíjať a vyšetrovať v máji roku 1765. Zápisy zo zasadnutí sú veľmi časté, zdá sa, že vedenie sa tomuto prípadu venovalo veľmi intenzívne a tak sa tu nachádzajú záznamy z 2., 13., 15. a 20. mája a všetky riešia jeden problém: Odvolanie Ferdinanda Tomaschetza banského dozorcu a Jakuba Frintha, premývača rudy kvôli falšovaniu skúšok pyritového rmutu / používa sa tu pojem pyritový rmut a jedná sa o koncentrát zlatonosných rúd/, ale v tomto prípade je dôležitejšia podstata, ako F. Tomaschetz so svojím premývačom rúd falšoval svoje vzorky pred ich výkupom. „Do kopy pyritového rmutu zamiešavali odpad z premývania zlata takým spôsobom, aby sa dostal do dvoch korýtok, z ktorých sa brala vzorka na skúšku obsahu rudy pred výkupom, alebo odvezením do huty. Takto zmanipulovaná vzorka vykazovala 5 a pol lóta /96,48gr./ zlata, zatiaľ čo opakovaná vzorka z nefalšovanej hmoty obsahovala len 3 kventíky /13,155gr./ zlata". No tak to bol ozaj poriadny rozdiel, ktorým si dvaja obvinení chceli prilepšiť. Rozhodnutie banského súdu bolo nekompromisné: "...zákaz zamestnať F. Tomaschetza v erárnych baniach, stupách a hutách, ale tiež v banských ťažiarstvách v celej stredoslovenskej oblasti." Pôvodné rozhodnutie bolo ešte oveľa tvrdšie, mali zakázané pracovať v celej oblasti Hlavného komorskogrófskeho úradu B. Štiavnica a tak sa zákaz týkal oveľa širšej oblasti v celom Uhorsku. Banský súd v B. Štiavnici zmiernil trest len na stredoslovenské banské mestá, so zdôvodnením, že keďže bol čin v zárodku odhalený 2. mája 1765 a 11. mája 1765 sa už ním zaoberal Banský súd, nevznikla eráru žiadna škoda.
Ferdinand Tomaschetz veľmi ľutoval chybu, ktorú urobil a prosil o omilostenie a umožnenie pracovať s tým, že nevie uživiť svoju manželku a deti. V septembri mu HKG zamie-tol aj žiadosť o zakúpenie kasne na prevážanie rudy a nepovolil mu vykonávanie práce rudného povozníka. Za neho sa prihováral na HKG aj Johann Georg Lassab banský podnikateľ /roku 1766 kupoval Jozefštôlnianske bane v Krebsbachu/, ktorý ho označil za veľkého priateľa, no HKG bol neoblomný a od svojho rozhodnutia neustúpil.
Nakoniec sa Ferdinand Tomaschetz obrátil na Banský súd v Banskej Štiavnici, aby mu bol vydaný pas do Nórska a Dánska, že pôjde tam vyskúšať šťastie. Jeho žiadosti bolo vyhovené a súd mu vydal pas 30.mája 1766 s podmienkou, že tam obšírne a presne popíše, akého činu sa dopustil, teda dôvody zbavenia pracovného miesta a zákaz zamestnania sa v stredoslovenskej banskej oblasti. Otvorila sa mu však cesta do Nórska, ale o výsledkoch jeho práce, teda expertízy som už písal v predchádzajúcom odstavci a tak sa vlastne príbeh uzatvára.
Taký bol príbeh jedného banského odborníka z Kremnice, ktorý preslávil našu oblasť na severe Európy. Zavedenie kremnickej technológie spôsobilo nemalú sociálnu zmenu v zamestnávaní detí v nórskom Kongsbergu.

Použité pramene:
Archívne pramene:
Ústredný banský archív Banska Štiavnica
HKG – O- Ses. Prot. (sessia 10. júna 1765 v BB), str. 693 (sp. 1064/1765):
HKG – O- Ses. Prot. (sessia 11. júla 1765 v BB), str. 761 (sp. 1197/1765):
HKG-O-I-1766
HKG – O- Ses. Prot. (sessia 13. júna 1766 v BB), str. 841 (sp. 1086/1766):
BSŠ, Protokol 1765, inv. č. 169
Deichmanske bibliotet, Oslo, Deichmans manuskriptsamling Fol. 34 /Depón in R. Kafka, Žiar nad Hronom.
Literárne pramene:
Bjorn Ivar Berg: Travels and Transfer of Knowledge Following the Educational the Mining Seminar in Kongsberg, Norway /1757-1814/,
Richard Kafka: Mosty na sever /z histórie slovensko-nórskej spolupráce vo vede a technike/, Enterprise, s. r. o.,2003

Osudu nerozkážeš - 03/2010

(Poviedka)

Žiada sa mi porozprávať o najosudovejšej láske môjho života. Vlastne ani neviem, ako sa tá dievčina volala, sám pre seba som ju volal Kristínkou. V čase mojej mladosti bola pomocnou predavačkou u pekára Lacigu v našom mestečku.
Miloval som ju bezhranične a neotrasiteľne. Každý deň som postával v blízkosti predajne, len aby som mal možnosť zazrieť jej postavu za pultom, alebo aspoň aby som zatušil jej prítomnosť. Keď som mal peniaze, vchádzal som s rozbúchaným srdcom dnu a kupoval si tu rožok, tu dva. Naše pohľady sa občas stretli, väčšinou sa však pozerala pomimo mňa, akoby sa za niečo hanbila. Mal som neraz pocit, že aj ona je do mňa zaľúbená, no pred šéfom a pred ľuďmi sa to neodváži ukázať. Nakoniec, v tom čase bolo ešte samozrejmosťou, že v takýchto prípadoch musí prísť s iniciatívou muž. Po niekoľkých rokoch bez výsledku som si zaumienil, že začnem v záujme nášho spoločného šťastia konať.
Čakával som ju vonku v čase zatváracej hodiny, aby som ju vystriehol, keď pôjde domov. Akosi sa však neukazovala. Čoskoro som zistil, že predajňa má aj zadný vchod a že Kristínka vychádza von z tej strany. Ešte väčšie bolo moje zdesenie, keď vyšlo najavo, že vždy sa z predajne vracia v spoločnosti starého Lacigu. Preboha, vŕtalo mi v mysli, hádam len nemajú tajný ľúbostný pomer.
Mladosť sa mi míňala a ja som bol stále osamelý, s pocitom nenaplneného života. Občas som, kupujúc pečivo alebo chlieb, prehodil pred Kristínkou niekoľko slov o počasí, ona však vždy hľadela kamsi doneznáma a väčšinou nepovedala nič. Inokedy som pochválil kvalitu ich tovaru, napríklad slovami:
„Včerajšie rožky boli mimoriadne dobré."
Kristínka väčšinou iba pokrčila plecami a  okúňavo zamrmlala:
„Naozaj?"
Nič viac, ani slovíčko, ani pohľad, ani náznak úsmevu.
Bol som si istý, že sa bojí starého Lacigu, ktorý mal zrejme nad ňou akúsi magickú moc. Nechápal som však, že mu jej málovravnosť vyhovuje, veď malo by byť v záujme každej firmy, aby sa jej zamestnanci správali k zákazníkom prívetivo. Začas som uvažoval, že napíšem Lacigovi anonymný list, v ktorom sa posťažujem na nevľúdnosť jeho pomocníčky. List som aj skoncipoval, nakoniec som ho však neodoslal, keďže som nechcel poškodiť Kristínke. Zišlo mi na um, že by jej Laciga mohol dať výpoveď a ja by som viac nemal príležitosť vídavať ju. List som pre istotu roztrhal na drobné kúsky a zahodil do potoka.
Jedného jesenného podvečera som sa cítil obzvlášť opustený. Stál som pred pekárňou a mal som neodolateľnú túžbu vojsť dnu a vyznať Kristínke lásku, či už tam Laciga bude alebo nie. Nech sa o mojich najsvätejších citoch dozvie hoci aj celý svet, mne už bolo všetko jedno. Vo vreckách som nahrabal mincí na jeden rožok a ráznym krokom som vošiel do predajne.
Kristínka sedela v kúte na trojnožke a zívala. Lacigu som nikde nevidel. Azda pečie chlieb na zajtrajšok, prebehlo mi mysľou.
Tušil som, že nastáva najdôležitejšia chvíľa môjho života. Teraz alebo nikdy.
Kristínka ma vari najprv ani nezbadala. Stál som chvíľu obďaleč a díval sa na jej malý pehavý nosík nad srdcovo sformovanými perami. Jej úzke oči pod bielou, trochu pritesnou šiltovkou prezrádzali únavu a ospalosť. Podišiel som bližšie k pultu.
„Či je dnes sychravo," povedal som z ničoho nič. „Ani psa nehodno von vyhnať."
Kristínka sa strhla a vyskočila z trojnožky. Otvorila ústa a zase ich zavrela. Chvíľku sa na mňa pozerala, nato hodila pohľad smerom k zadným dverám, akoby si chcela overiť, či je tam jej šéf.
„Či je dnes sychravo," opakujem. „Dážď, vietor a tak."
„Rožky už nemáme," povedala Kristínka.
„Prišla na nás jeseň,", vravím. „Darmo je, osudu nerozkážeš."
„Môžem vám ponúknuť polovičku chleba," povedala Kristínka a vzdychla si.
„Aj lístie už opadáva..."
Ticho. Na polovičku chleba som aj tak nemal dosť peňazí.
„Chcete?" spýtala sa. „Máme však už iba včerajší."
Stála tam meravá a neprístupná, tvár sa je mraštila do kyslej grimasy. Jej pohľad sa stále dôsledne vyhýbal môjmu.
„Včerajší nie," vravím. „Nakoniec, nielen chlebom je človek živý."
„Ako to myslíte?..."
„Vlastne nijako. To je len také úslovie. Obráťme list."
Odfúkla si a skrížila ruky na prsiach.
„Viete čo,", vravím, „rozmýšľajme chvíľu hypoteticky..."
„Ako?"
„Hypoteticky. To je taký učený výraz. Predstavte si, že všetci muži sveta odrazu vymreli. Aj tuto váš šéf, s prepáčením. Na svete som ostal iba ja. Tešilo by vás, že som tu aspoň ja? Že tu pre vás ostal aspoň jeden chlap?"
„Tak počúvajte," vraví mi netrpezlivo, „keď nechcete ten chlieb..."
„Nehovorím, že nechcem. Ja som iba zmenil tému. Potrebujem skrátka vedieť, či by ste si vybrali mňa, keby na svete iného muža nebolo."
„Ale prosím vás, to sú otázky..."
„Musím to vedieť. Táto vec ma trápi už roky. Som pre vás horší ako nijaký muž? Horší ako sama smrť?"
Znova hodila pohľad na zadné dvere, hneď zatým na hodiny nad policou. Ak išli presne, o sedem minút mala pekáreň zatvárať.
„Nemyslím tým iba sexuálnu stránku," vravím s hrčou v hrdle. „Berte to len tak všeobecne. Osobne si myslím, že keby to bolo naopak, neváhal by som ani minútu. Radšej byť spolu s vami ako ostať bez ženy."
Posledný výrok asi nebol najšťastnejší, no už to bolo vonku. Kristínka hodila prudko hlavou, skoro jej pritom spadla šiltovka. Bolo to svojím spôsobom komické, mne však práve vtedy nebolo do smiechu. Cítil som, ako rýchlo mi očervenievajú líca.
„Stačí mi," vravím, „ak mi iba stručne odpoviete. Áno alebo nie. Nemusíme zatiaľ robiť nijaké spoločné plány..."
„Človeče, vy ste blázon," zašepkala a obrátila sa mi chrbtom.
Z vedľajšej miestnosti bolo počuť rýchle kroky. Kristínka sa začala robiť, že upratuje v policiach. V zadných dverách sa zjavil Laciga, malý, tučný, s  napuchnutou tvárou a s uhorkovitým nosom. Cez okrúhle brucho mal previazanú bielu zásteru.
„Čo sa to tu deje?" zakričal prepitým hlasom. „Okamžite von! Nech ťa tu viac nevidím."
Chcel som sa spýtať, kedy sme si potykali, no povzniesol som sa nad to.
„Ja nič," vravím. „Chcel som si iba kúpiť jeden rožok. Ako obyčajne."
„Už aj odpáľ. Alebo ťa mám chytiť pod krk a vyhodiť?"
„Vraj už nemáte," vravím, cúvajúc pred jeho pichľavým pohľadom. Keď na mňa ešte aj namieril ukazovákom, zvrtol som sa a vybehol von. V stále silnejúcom daždi som utekal preč z tejto prekliatej štvrte, až som sa zastavil vo svojej skromnej chatke pri potoku na kraji mestečka.
Nuž takto sa skončila táto tragická láska mojej mladosti. Dlho som potom premýšľal o tom, ako ťažko je vyznať sa v chúťkach ženských sŕdc. Jednostaj vraj snívajú o princovi svojho života, keď sa im však naskytne príležitosť, povedia nie. Neskôr, keď sa mi vec rozležala v hlave, dospel som k presvedčeniu, že Kristínka, alebo ako sa už volala, bola celkom v moci toho starého vydriducha Lacigu. Bez jeho dovolenia sa neodvážila urobiť nič, najmenej zo všetkého nasledovať hlas svojho srdca. Veď keby som jej bol ľahostajný, nebola by konala tak nerozumne a panicky, bola by ma slušne požiadala, aby som prestal na ňu naliehať. Mne by bolo stačilo, keby mi bola s úsmevom naznačila, že z takého alebo onakého dôvodu nemá o intímnejší kontakt so mnou záujem. Ja som takýmto náznakom vždy vedel porozumieť. A život ma naučil aj to, že s osudom sa treba zmieriť, nech už je akýkoľvek krutý.

E-hulvátstvo a najlepšie platení smetiari na Slovensku - 03/2010

Práve som skončil hodinu práce na počítači, aby som vystopoval odosielateľa Monitorov zo Slovenska a definitívne ho dal na zoznam SPAM odosielateľov. Dennodenne dostávam na spolkovú adresu elektronickej pošty aj na moju vlastnú adresu 10 – 20 nevyžiadaných a pre mňa iritujúcich mailov.
Tento problém majú najviac organizácie a ľudia, ktorí majú na internete vlastné internetové stránky, ako má napríklad Nórsko-slovenský spolok a na nich sa vyskytuje adresa elektronickej pošty spolku. Akonáhle ste takýmto spôsobom na internete prítomní, programy na to určené nájdu Vašu adresu a zoznamy takýchto aktívnych adries sa potom ďalej predávajú a následne Vám začne chodiť nevyžiadaná pošta – tzv. SPAM. Dosť som sa nahľadal na internete, akým spôsobom sa tomuto fenoménu dá brániť (nie ubrániť).
Všetci poznáme nigérijské ponuky o miliónoch dolárov, o dedičstve po neznámom strýkovi z Ameriky – ťažko sa elektronickej pošte tohto druhu dá vyhnúť, pretože odosielatelia neustále menia svoje adresy. Vieme, že vytvorenie bezplatného konta elektronickej pošty u akéhokoľvek z mnohých poskytovateľov trvá pár minút. Takže napriek tomu, že každú takúto poštu označujete ako SPAM, príde Vám opäť z adresy, kde je zmenené jedno písmeno. Takúto nevyžiadanú poštu ľahko a s kľudným svedomím vymažem a adresu odosielateľa zablokujem.
Ale čo robiť s nevyžiadanou poštou, ktorá do spolkovej schránky prichádza nie z Nigérie, ale z úradov na Slovensku, ktoré majú v kompetencii starostlivosť o zahraničných krajanov, teda sú nášmu spolku partnermi?
Niekedy v lete bol na Slovensku známy festival ľudovej hudby a tancov. Pár dní na to nám do schránky elektronickej pošty prišli 4 maily z "Úradu pre zahraničných Slovákov" (nechce sa mi hľadať, ako sa tento úrad volá teraz) spolu 21 MB. Každý z mailov obsahoval jednu fotografiu z festivalu. O pár dní neskôr prišlo ešte 16 mailov, z ktorých každý obsahoval jednu fotografiu (z festivalu) a dôležité upozornenie o autorských právach k fotografiám. Text myslím hovoril, že ak chceme poskytnuté fotografie uverejniť, musíme požiadať autora o povolenie. Autor fotografoval zo stredu hľadiska z pomedzi divákov, neboli to žiadne špičkové diela. Verím, že keby ktokoľvek chcel niečo o festivale napísať a ilustrovať ich fotografiami, tak by mu usporiadatelia radi poskytli oveľa lepšie fotografie. Všetkých 20 mailov bolo poslaných na 43 adries, ako som videl, krajanských organizácií po svete.
Pred nejakými mesiacmi nám do schránky začali skoro dennodenne chodiť nejaké "Monitory". Skoro každý boží a pracovný deň. Každý obsahuje len viacstránkovú Word prílohu a zdalo sa mi, že je to prehľad článkov v slovenskej tlači, ktoré sa týkajú slovenskosti, slovanskosti a národných otázok. Odosielateľom je Matica slovenská a v tomto momente ho posielajú na 154 adries.
Tiež nám do spolkovej schránky chodili hádky a debaty, kde figurovalo meno Skalský – on je tiež súčasťou aktivít okolo Slovákov v zahraničí – pošta sa týkala výlučne boja o moc v krajanských organizáciách, dotácií a finančných machinácií. Čo my, krajanské spolky v zahraničí, máme s týmto spoločné?!
Elektronické hulvátstvo odosielateľov tohto smetia je aj v tom, že každý zo 154 príjemcov vidí adresy všetkých ostatných adresátov, takže ich má k dispozícii a jednoduchým kliknutím môže začať rozosielať vlastné smetisko. Základným princípom slušnosti rozosielania takejto pošty je vložiť adresátov do BCC kolónky, skrytých príjemcov, Hidden recipients, alebo ako sa to volá a posielať tak. Každý z prijímateľov tak uvidí len odosielateľa a svoju vlastnú adresu. Nevidí koľkým a komu inému ešte bola pošta poslaná. Má to aj ďalšie plus; keď v záhlaví elektronickej pošty vidím more adresátov, automaticky to beriem, že to nie je mne konkrétne, a keď si neprečítam, možno si prečíta iný. Nie je to adresované len mne.
Autori elektronickej pošty tiež zabúdajú na faktor vytvárania negatívneho imidžu. Keď mi každý deň do schránky príde nevyžiadané smetie z Matice slovenskej, tak mi je táto inštitúcia podvedome nepríjemná a do budúcnosti mám k nej negatívny vzťah.
V našom krajanskom spolku rozosielame o našich aktivitách aj SMS-ky, nič to príjemcu nestojí, ale aj tak raz za čas rozošleme SMS-ku s oznamom, že možno niektorí ich už nechcú dostávať, a tí ktorí chcú, nech to jednoducho potvrdia SMS-kou. Takto ľudí, ktorí aktívne nepotvrdia záujem, dáme preč zo zoznamu a nezaťažujeme ich "SPAM SMS-kami".
Odosielateľ toho Meteoru, či Monitoru by mohol (a po správnosti aj mal) uverejňovať dokumenty na internetovej stránke, ktorú úvodne predstaví tým 154 adresátom a každý potom túto stránku môže navštevovať, ak bude jej obsah zaujímavý a relevantný.

Počas svojho pôsobenia v spolku som sa zo strany slovenských oficiálnych kontaktov stretol s:
"Hovoril som predtým s Vašou sekretárkou...."
"Kde máte sídlo, ako sa dostanem k Vašej budove..."
"Mohli by ste poslať pre mňa šoféra..."
"Chcela by som u Vás pracovať na polovičný úväzok..."

Títo štátom dobre platení smetiari zabúdajú, že vo väčšine (na počet) krajanských spolkov pracujú ľudia úplne zadarmo a používajú na to svoj voľný čas. Nemajú ani sekretárky, ani šoférov – robia to pre udržanie slovenskej komunity v tom-ktorom štáte. A určite ich neteší, keď musia používať čas na boj s týmto smetím.

Nórske uznanie slovenskému básnikovi - 03/2010

Akadémia Björnstjerne Björnsona, nezávislá nórska inštitúcia, ktorá vznikla koncom r. 2003, má podľa vlastných stanov za úlohu pracovať v prospech literatúry a slobody prejavu v duchu odkazu literárnych a ľudských úsilí laureáta Nobelovej ceny Björnstjerne Björnsona. Inštitúcia, vo vedení ktorej sú viaceré známe osobnosti nórskeho kultúrneho a spoločenského života, poriada konferencie a semináre o rozličných aktuálnych témach a od r. 2004 každoročne udeľuje cenu ľuďom, čo sa v medzinárodných súvislostiach zaslúžili o presadzovanie ideálov, ktoré sú v súlade s jej vlastnými cieľmi.
V roku 2010, na ktorý pripadá 100. výročie Björnsonovho úmrtia, udelila akadémia Björnsonovu cenu dvom osobnostiam, a  to islandskému spisovateľovi Einarovi Márovi Gudmundssonovi a  slovenskému básnikovi, dramatikovi a prekladateľovi Milanovi Richterovi, teda príslušníkom národov, za slobodu ktorých sa Björnson obzvlášť vášnivo angažoval.
U obidvoch ocenených literátov vedenie Björnsonovej akadémie vyzdvihlo ich vôľu a schopnosť spájať literárne majstrovstvo s etickou angažovanosťou. Einara Mára Gudmundssona, nositeľa nordickej literárnej ceny za rok 1995, označujú za jedného z najvýznamnejších súčasných severských spisovateľov, za prozaika, vyznačujúceho sa ako vážnym prístupom k svojim témam, tak aj vzácnym zmyslom pre humor. V poslednom čase sa Gudmundsson prejavuje aj ako bystrý spoločenský analytik, nekompromisne skúmajúci príčiny i  dôsledky súčasnej finančnej krízy.
V prípade nášho Milana Richtera sa v odôvodnení ocenenia hovorí, že tu ide o básnika neobyčajnej emotívnej sily, ktorý ma za sebou bohatú literárnu tvorbu a je prekladaný do mnohých jazykov. Zdôrazňuje sa tiež jeho demokratické cítenie,  jeho cieľavedomé budovanie kultúrnych mostov medzi Nórskom a Slovenskom, ako aj jeho zásluhy o udržiavanie tradície björnsonovského idealizmu v slovenskej spoločnosti.
Milan Richter sa narodil r. 1948 v Bratislave a vyrastal v Uníne na Záhorí. Vyštudoval germanistiku, anglistiku a nordistiku na Univerzite Komenského, neskôr pracoval o.i. ako odborný redaktor, kultúrny pracovník a diplomat (vo funkcii chargé d'affaires bol v r. 1993-95 prvým vedúcim Slovenského veľvyslanectva v Nórsku), ťažisko jeho činnosti je však v literárnej a prekladateľskej tvorbe. Vydal asi desiatku vlastných básnických zbierok, ako aj dve divadelné hry o Franzovi Kafkovi, o  život a  dielo ktorého sa najmä v posledných rokoch intenzívne zaujíma. Preložil do slovenčiny okolo 70 kníh (poéziu, prózu i drámu), predovšetkým z nemčiny, angličtiny, švédčiny, nórčiny a dánčiny. Počas tzv. normalizácie mal 10 rokov zákaz publikovania vlastných literárnych prác. Po r. 2000 vydal vo svojom vydavateľstve MilaniuM rad vzácnych diel zo slovenskej a svetovej literatúry (o.i. profilový výber z prózy, poézie a esejistiky Björnstjerne Björnsona). Nemožno nespomenúť aj Richterovu mnohostrannú činnosť ako organizátora kultúrnych podujatí, tiež ako člena výborov, resp. porôt medzinárodných literárnych organizácií a súťaží, a v neposlednom rade jeho neúnavné úsilie pri propagácii slovenskej literatúry v mnohých krajinách sveta, ako aj inojazyčných literatúr na Slovensku. Už z tohto výpočtu aktivít Milana Richtera je zrejmé, že tohtoročná Björnsonova cena má v ňom viac ako dôstojného laureáta. Prevzal si ju 30. augusta v nórskom meste Molde. O niekoľko dní nato, 4. septembra, ho prijal na audiencii nórsky kráľ Harald V., ktorý mu pred dvoma rokmi udelil kráľovské vyznamenanie za zásluhy pri šírení nórskej kultúry na Slovensku.

Výzva!

Ukončime diskrimináciu členov slovenského parlamentu v zahraničí! - 03/2010

Obraciam sa na Vás, Slovákov žijúcich v zahraničí, aby ste pomohli odstrániť diskrimináciu členov slovenského parlamentu v zahraničí.

Členovia slovenského parlamentu smú na Slovensku beztrestne šoférovať auto pod vplyvom alkoholu – toto je dané zákonmi Slovenskej republiky. Či už je to 0,5 alebo 5 promile alkoholu v krvi, môžu po celej republike šoférovať kam sa im len zapáči. Verím, že zákony, ktoré im toto umožňujú sú, ako aj všetky ostatné zákony Slovenskej republiky, rozumné a vyjadrujú názor všetkých občanov republiky. Predsa len, hovoríme o skoro nadľuďoch (latinsky Bullo bullo), vybraných v slobodných voľbách – je len pochopiteľné, že k ich úžasným schopnostiam patrí aj bezpečné a ohľaduplné šoférovanie napriek konzumácii alkoholu.
A keď prejdú za hranice tejto malej krajiny, má im toto právo byť upierané?! V každej inej európskej krajine sú ako šoféri pod vplyvom alkoholu pokladaní za veľké nebezpečenstvo v doprave a pri prichytení podliehajú veľmi prísnym trestom. Slovenskí občania tú poldruha stovku vyvolených vybrali medzi miliónmi iných, ako reprezentantom národa im prináleží aj toto právo a hocaký policajtík v susednej európskej krajine ich predsa nemôže zastavovať a postihovať vysokými pokutami a trestami. To nemá logiku – fantastické šoférske schopnosti predsa nemôžu prestať fungovať tým, že človek prejde do susedného štátu.
Slovenská republika vstupom do európskeho spoločenstva prijala mnohé direktívy, časti zákonodarstva väčšinovej Európy, nie všetky boli pre nás výhodné, ale v záujme spojenej Európy sme ich zobrali za svoje a platia pre nás. Bolo by načase, aby si aj Slovensko vymohlo nejaké ústupky voči ostatným krajinám Európskej únie a aj sa takto zviditeľnilo – prečo by sme to nemohli urobiť požiadavkou, aby právo členov slovenského parlamentu šoférovať s promile platilo aj v ostatných krajinách Únie. Veď sa jedná o 150 mimoriadne nadaných, vzdelaných a aj ináč nadľudskými schopnosťami obdarených ľudí, ktorí nám aj v cudzine určite budú robiť dobré meno.
Aby sme proces uznania tohto práva ostatnými štátmi Únie uľahčili, mohli by sme do začiatku znížiť naše požiadavky na napr. beztrestnosť do 4 promile alkoholu v krvi. To je predsa veľký ústupok ostatným krajinám, ktoré zo začiatku môžu mať problém túto požiadavku akceptovať. Rovnako verím, že aj naši rozumní členovia parlamentu pochopia, že tento ústupok je potrebný a pri šoférovaní v cudzine obmedzia hladinu alkoholu v krvi na túto úroveň. Veď je to pre dobrú vec!
A tu chcem vyzvať slovenských krajanov v ostatných krajinách Európskej Únie, aby zapôsobili na médiá, verejnosť i politikov v krajine v ktorej žijú a pomohli tak dosiahnuť prijatie zákonov, ktoré ukončia diskrimináciu členov slovenského parlamentu v ostatných krajinách Európskej únie.