Nórska tlač písala o Černovej

27. októbra 2007 si Slovensko pripomenulo storočnicu tragických udalostí v Černovej pri Ružomberku, kedy uhorskí žandári zastrelili 15 a zranili vyše 50 Slovákov (niektoré pramene spomínajú až 80 zranených), keď protestovali proti tomu, že ich nový katolícky kostol mal vysvätiť maďarský kňaz. Černovčania chceli, aby slávnostnú omšu celebroval ich vlastný rodák, slovenský kňaz a politik Andrej Hlinka, ktorý mal v tom čase zakázanú cirkevnú činnosť. Černovská masakra otriasla vtedajšou Európou a vyvolala predovšetkým protesty svetoznámeho nórskeho spisovateľa Bjørnstjerne Bjørnsona, ktorý ostrými polemickými článkami vo viacerých európskych novinách odsúdil nielen černovské násilie, ale aj vtedajšiu uhorskú politiku pomaďarčovania Slovákov a iných nemaďarských národností. Vzhľadom na významnú úlohu, ktorú v tejto veci zohral Bjørnson, ani veľmi neprekvapilo, že si 100. výročia týchto udalostí všimla aj nórska tlač.
V denníku Aftenposten 26.10. t.r. sa o černovských udalostiach zmienil známy komentátor Jahn Otto Johansen. Využil černovské výročie predovšetkým ako odrazový môstik ku kritike dnešných slovensko-maďarských konfliktov. O samotných černovských udalostiach píše objektívne, súčasne sa však pozastavuje nad tým, že sa na Slovensku stále uctieva Andrej Hlinka, ktorý mal podľa neho ďaleko k demokracii. Johansen kritizuje však aj súčasných maďarských politikov, ktorí prilievajú olej do ohňa svojimi požiadavkami o zrušenie tzv. Benešových dekrétov (týkajúcich sa o.i. výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom po 2. svetovej vojne), ako aj nediplomatickými návštevami na južnom Slovensku, kde žije prevažná časť maďarskej menšiny.
Jeden môj nórsky kamarát z Lillehammeru mi poslal dvojstranu z tamojších krajových novín Gudbrandsdølen Dagningen (ďalej GD) z 03.11., v ktorom ich vyslaný spolupracovník uverejnil rozsiahlu reportáž priamo zo spomienkových slávností v Černovej. Podľa článku sa na slávnostiach zúčastnila početná delegácia z  Nórska, konkrétne z Lillehammeru a Gausdalu (teda z kraja, kde Bjørnson dlhé roky žil). Boli to predovšetkým kultúrni pracovníci a ľudoví umelci, ktorí tam vystúpili s nórskymi piesňami a tancami. Špeciálnym hosťom bola Bj¸rnsonova pravnučka pani Marit Bj¸rnson Barkbu, ktorá dostala čestné miesto na tribúne hneď vedľa slovenského prezidenta Ivana Gašparoviča a jeho manželky.
Článok v GD je písaný vo veľmi pozitívnom duchu a je ilustrovaný množstvom dokumentárnych fotografií. Pravdivo a bez akéhokoľvek znevažovania či podozrievavosti sa tu píše o situácii Slovákov v Uhorsku pred 100 rokmi, ako aj o stále viditeľnej vďačnosti nášho národa voči Bjørnsonovi.
Spomína sa tiež Bjørnsonov dom v Ružomberku a idealistická činnosť tamojšej Bj¸rnsonovej spoločnosti. Konđtatuje sa, ţe černovské slávnosti, ktoré prenášala aj Slovenská televízia, prebehli pokojne, azda aj vďaka rozsiahlym bezpečnostným opatreniam, ktoré tam boli hlavne kvôli prítomnosti slovenského prezidenta. Na konci článku sa však uvádza, že sa tam mihol aj sprievod skupiny mládeže, ktorá výzorom pripomínala skinheadov. Je to samozrejme možné, bohužiaľ na dnešnom Slovensku máme aj takých.
Černovskú tragédiu si treba pripomínať, nie však preto, aby sa živila nevraživosť voči Maďarom. Naopak, je zdravé uvedomovať si, že do slovenských veriacich pred sto rokmi nedali strieľať dnešní Maďari a že ani vtedy to nerobil maďarský národ, ale iba skupinka manipulátorov a násilníkov (medzi nimi možno aj zopár slovenských odrodilcov). S maďarským národom nás spájajú stáročia spoločnej histórie, geografické susedstvo, mnohé príbuzné tradície, na Slovensku máme vyše pol milióna po maďarsky rozpráva-júcich spoluobčanov, preto je v našom životnom záujme pochovať dávne spory a žiť spolu v pokoji a priateľstve. No ako kultúrni, historicky uvažujúci Slováci si musíme uvedomovať, že ešte pred 100 rokmi nebolo používanie slovenčiny v kostoloch, školách, úradoch a iných verejných ustanovizniach nijakou samozrejmosťou, že to bolo právo, za ktoré naši predkovia museli bojovať. Černovské udalosti sú príkladom toho, že Slováci neboli takí pasívni a poddajní, ako sa to neraz tvrdí, ale že sa vedeli postaviť proti moci, ak cítili, že sa ich práva pošliapavajú. Takýchto príkladov by sa dalo uviesť viac, či už zo Slovenska alebo zo slovenského exilu. Jedným z nich je založenie Slovenskej ligy v Amerike, ku ktorému došlo takisto pred 100 rokmi. Táto veľmi vplyvná a aktívna exilová organizácia zohrala potom významnú úlohu v oslobodzovacom procese Slovenska a Slovákov.
Rovnako nám treba s vďačnosťou spomínať na iniciatívy Bjørnstjerne Bjørnsona v prospech nášho národa, a takisto s uznaním kvitovať spomínanú účasť nórskej delegácie na slávnostiach v Černovej. Pripomína nám to, že priateľské vzťahy medzi nórskym a slovenským národom možno upevňovať rozličnými spôsobmi. Jedným, tým najtradičnejším, sú oficiálne kontakty medzi štátnymi orgánmi a úradmi. Druhým osvedčeným spôsobom sú obchodné a pracovné kontakty. Treťou možnosťou, ako nám dokumentujú práve tohtoročné černovské slávnosti, je cielená spolupráca slovenských a nórskych regionálnych inštitúcií pri poriadaní podujatí, ktoré sú pre obidve strany zaujímavé. Ďalší spôsob, otvorený prakticky pre každého z nás, je individuálna iniciatíva a individuálne pracovné nasadenie. V tejto súvislosti by som rád vyzdvihol výskumy pána Richarda Kafku, ktorého veľmi zaujímavý a objavný príspevok o histórii slovensko-nórskych vedeckých kontaktov prinieslo predošlé číslo Budzogáňa. Iný príklad je stále úspešné účinkovanie futbalistu Mareka Saparu v trondheimskom Rosenborgu. Dnes už pomaly aj každé dieťa v Nórsku vie, že je to Slovák.

Mimochodom: Na 8. december 2007 pripadne 175. výročie narodenia Bjørnstjerne Bjørnsona. Nemohol by v ten deň náš spolok usporiadať slávnostné položenie venca na jeho hrob?

Demokracia kontra bulokracia

Spoločenským systémom na Slovensku je demokracia. Toto slovo sa skloňuje vo všetkých pádoch a na všetkých fórach. Demokracia je slovo gréckeho pôvodu a skladá sa zo slova demo (gr. ľud) a kracia (gr. vláda). Jednoducho - vláda ľudu. Klasickými demokratickými štátnymi zoskupeniami boli v dávnej dobe Grécko a Rímska ríša.
Tí, čo sa vývojom demokracie na Slovensku zaoberajú, poukazujú na demokratické štáty západnej Európy, Škandinávie a USA. Ale ku klasickým demokratickým štátom patrí aj India a iné východoázijské štáty. Demokracia a blahobyt občanov štátu spolu nesúvisia.
Demokraciu na Slovensku by som nazval Bulokraciou, teda vládou bulov. Automatická korekcia pravopisu vo Worde mi slovo "bulo" podpisuje červene, lebo ho nepozná. Bol som prekvapený, keď som v rozhovoroch s priateľmi zisťoval, kto pozná tento výraz. Stredná a mladšia generácia poväčšine pozná slovo "bulo" ako nadávka a označenie hlúpeho, neokrôchaného, málo vzdelaného, ale drzého a bezohľadného človeka bez akýchkoľvek zábran, hlavne muža.
Nuž a títo bulovia Slovensku a Bratislave, kde je to najzjavnejšie, vládnu. Bratislava je centrom moci a vlády a je magnetom pre takýchto moci a majetkuchtivých bulov z celého Slovenska. Prinášajú si so sebou z Hornej Dolnej mentalitu všemocných predsedov družstiev, policajtíkov, predsedov národných výborov, ľudí, ktorí boli v malej lokálnej komunite postavení nad zákon. Celá dedina vedela a videla, že policajt sa každý večer opije v krčme a potom šoféruje domov, že predseda družstva spolu predsedom NV dali vyrúbať chránenú aleju a postavili si tam rodinné domy, alebo ich postavili na pozemku patriacom miestnej škole. Kto už by si dovolil v tejto malej komunite na toto poukázať, či sťažovať sa, a tiež, komu?! Títo nadľudia a ich ratolesti potrebovali rozšíriť svoje pole pôsobnosti a cez okresné administratívy sa dostali do administratívy štátu. Nemusia to byť práve prezidenti, ministri a iní vysokopostavení politici. Sú to ich podriadení, predsedovia rozličných úradov, komisií, súdov, ktorí pripravujú, predkladajú návrhy zákonov, predpisov, ktoré vytvárajú podklad pre fungovanie štátnej správy, legislatívu, týkajúcich sa všetkých občanov krajiny.
Aj v iných demokratických štátoch sa stane prípad zneužitia štátnej moci či administratívy, robia sa podvody, obchody načierno i spreneverenia štátneho majetku a financií. V demokracii sa títo ľudia držia v úzadí, neupozorňujú na seba, lebo vedia, že keď sa na to príde, môžu za to byť potrestaní, odsúdení. V bulokracii je beztrestnosť garantovaná systémom, bulovia si dokonca aj autá označujú tak, aby bolo jasné, že patria k bulom-nadľuďom, aby ich nejaký maličký policajtík nezastavil za priestupok, a ostatní občania, aby sa im vyhli, lebo v konflikte s bulom môžu v bulokracii iba prehrať, nech by akokoľvek mali pravdu. Bulovia majú ŠPZ-ky, teda tabuľky na autách, ktoré obsahujú nápadné kombinácie čísiel, ako 777, alebo 500, alebo 001, dokonca 007 je naozaj populárne. A že takýto 007 má právo zabíjať, to vidíme aj z médií. Vtip o poslancovi, ktorý na prechode zrazil dvoch chodcov a nehodu vyšetruje policajt, ktorý na otázku poslanca, ako prípad ide riešiť, odpovie: "Tak toho, ktorého pri náraze odhodilo 40 metrov, budeme stíhať za útek z miesta nehody a ten druhý, ktorý nárazom hlavou rozbil Vaše sklo na aute, bude stíhaný za vandalizmus", nie je len vtip. Bolo by možné tento vtip povedať v Nórovi? Jeden minister má v rodine 3 autá, každé s rovnakou kombináciou čísiel, povedzme 001. Pri interview povedal, že tabuľky dostal náhodou! Takýmto sa vyhne a prižmúri všetky oči a uši každý policajt, parkovací pracovník, a my ostatní dobre urobíme, keď sa im tiež vyhneme na kilometre. Keď ja chcem na balkóne vymeniť sklenú tabuľku z číreho skla za mliečne, musím si žiadať stavebné povolenie. Bulovia stavajú načierno, bez akéhokoľvek povolenia, a v chránených rezerváciách, vysokánske obytné a kancelárske budovy a legislatíva a administratíva je bezmocná, lebo sú ovládané inými bulami, ktorí fungujú na princípe ruka ruku umýva a u nás v Hornej Dolnej to tiež tak robíme. Je takéto spoločenské zriadenie demokracia (vláda ľudu) alebo bulokracia?

Demokracia je zriadenie, ktoré má veľmi veľa úrovní a stupňov. Demokracia je vo Švédsku, v Rumunsku, Makedónsku, ale aj v Nigérii. Slovensko je omnoho vyššie na pomyslenej stupnici demokracie, než je Nigéria, pravdepodobne vyššie než Bulharsko, či Ukrajina, ale nižšie než Francúzsko, či Dánsko. Dokonca aj v Českej Republike mám pocit vyššej úrovne demokracie. Jedným z objektívnych merítok nie demokracie, ale korupcie je medzinárodne uznávaná celosvetová organizácia Transparency International, ktorá vypracúva rebríček miery korupcie v tom-ktorom štáte. Nedá sa urobiť rovnítko medzi výškou korupcie a mierou demokracie, ale mne sa zdá, že to väčšinou slušne zodpovedá. Čím vyššia korupcia, tým nižšia úroveň demokracie. Slovensko je v tabuľke Transparency International medzi 180-timi štátmi na 49-tom mieste. Za západoeurópskymi štátmi i za Českou republikou a Maďarskom, ale pred Poľskom a Rumunskom/Bulharskom. Aj väčšina afrických a ázijských štátov sú za Slovenskom. Len pre zaujímavosť – najnižšiu korupciu Transparency International nachádza na Novom Zélande, Dánsku a Fínsku. Nórsko nájdeme na deviatom mieste za Švédskom, Singaporom, Islandom, Holandskom a Švajčiarskom.

Elbrus 2007

Všetko to začalo otázkou: Kam pôjdeme tento rok na dovolenku?
Pár odpovedí sme našli u rodinných príslušníkov, vraj skúste Španielsko, Taliansko - slnko, teplo, more, pláže, pohoda…… no a tak sme sa rozhodli pre Kaukaz. Začali sme prezerať internetové stránky a hladať informácie čo a ako. Veľa sme toho na net-e nenašli, pár odkazov od ľudí ktorí tam boli a potom jedna mala bratislavská cestovka, ktorá vraj vybaví víza, vstupy do národného parku, zabezpečí dovoz z Bratislavy cez Ukrajinu do Ruska na Kaukaz. A tak bolo rozhodnuté ...
Odchod bol naplánovaný na 15.7. a spolu s ďalšími siedmimi spolubojovníkmi sme naše bágle natlačili do Peugeota a vybrali sa smer Košice a ďáááálej na východ. A tam sme aj skončili. Auto začalo štrajkovať a pár kilometrov za Košicami umrelo nadobro. Nastal čas zúfalých telefonátov do cestovky, kde nikto nebral telefón a nám plným zúfalstva, hnevu a všetkých tých krásnych pocitov nezostávalo nič iné ako to zakotviť. Všetko sa našťastie vyriešilo na druhý deň a tak sme so stratou celého dňa znova naládovali bágle do čerstvého Fiata a upaľovali k hraniciam. Náš šofér Dušan sa rozhodol stratu vyrovnať nezastavovaním sa cez noc a nastala jazda nášho života. Kombinácia 40-tich stupňov v aute, ukrajinských ciest a pološialeného vodiča, ktorý 32 hodín fungoval na nikotín a kofeín bola nezabudnuteľná.
"Kto nebol v Rusku, nepochopí" sme dosť často počuli od známych čo túto krajinu už zažili a môžeme len potvrdiť, že je to pravda. Vzdialenosti v tejto krajine sú obrovské a nie je žiadny problém nájsť cestu, ktorá ide 30 km absolútne rovno, alebo dve dediny vzdialene od seba cez 100 kilometrov. Nekonečné lány slnečníc, obilia či len melónov, stretnutia v noci s kamiónmi s rozsvietenými len parkovacími svetlami, policajná buzerácia na kontrolných miestach diaľničnej polície, alebo traja šoféri, čo si pred nami hrkli po deci vodky v obchode a frčali veselo ďalej…
Niekde uprostred tejto nádhery natrafil Dušan na obchod s CD a od toho okamžiku nastalo peklo. Šialený teror v podaní desiatich platní s ruskými disko hitmi po ďalších 2.000 km až po kemp v Elbruse. Až sme si na tento druh hudby začali zvykať. Po 3.400 km sa nám spoza horizontu vynorili prvé kopce, čo bolo znamenie, že už to nie je tak ďaleko. Ešte nejakých 100 km a boli sme v našom základnom tábore v dedinke Elbrus a obklopení krásnym pohorím Kaukazu. Vyložiť bágle, postaviť stan, vyloviť hygienické potreby a uterák a bitka o dve sprchy v tábore sa mohla začať. Po štyroch dňoch cesty v takom teple to bolo naše vykúpenie, alebo vykúpanie?! Po osviežujúcej sprche prišiel rad na jedlo a tak sme zakotvili v malej reštaurácii či skôr bufete v kempe. Oprášili sme azbuku a zahľadeli sa do ponuky miestnych špecialít. Čo si tak v Rusku dať, jasne, že boršč a šašlík a tak sme si vychutnávali pohodu po dlhej ceste a začali spriadať akčné plány na nasledujúce dni.
Druhý deň skoro ráno nám začala prvá aklimatizačka, čo znamenalo zbaliť stan, karimatky, spacáky, nabaliť vercajch na túru po ľadovci, nejaké jedlo a oblečenie na dva dni. Voľba padla na dolinu Adyrsu, dostať sa k Zelenej Gastenici a tam zakotviť. V rámci zdravého tréningu sme začali šliapať po nekonečnej asfaltke, rušení iba občasným taxíkom, ktorý hore vyvážal menej zdatných jedincov. Našťastie nie až tak ďaleko. Asfaltka sa aj im po asi piatich kilometroch skončila a naša škodoradosť nemala konca kraja. Zelenaja Gastenica sa ukázala byť iba stará hrdzavá búda, no uprostred krásnych 3 až 4 tisíc metrových vrchov. Tam sme to dočasne zakempovali a naplánovali pokračovanie na druhy deň. Plán bol dostať sa čo najvyššie, pomaly si zvykať na výšku a redší vzduch, no to nebolo očividne až také jednoduché. Ľadovec bol plný trhlín a každú chvíľu sa ozývali rany, keď sa kde-tam odtrhol nejaký "menší", niekoľko sto tonový, kúsok a pokúšal sa nás trafiť. No plán na prvú aklimatizáciu sa podarilo splniť na 100% vychádzkou do 3.500 m n.m. a plní bolesti a zničených kolien sme sa mohli vrátiť do lona civilizácie. Neviem prečo, no ten desný kemp dole v Elbruse bol zrazu celkom komfortný...
Ďalšia aklimatizačka sa už konala priamo pod Elbrusom, takže na ďalšie ráno sme pekne zase všetko zbalili a už tento krát civilizovane a taxíkom sme sa dopravili pod lanovku. Tá nás vyviezla do 3.500 m n.m. Zvláštny pocit, dať sa do tejto výšky vyviezť, keď sme to tak úmorne šľapali len včera. No ďalej sa šlo peši a tak sme použili najbližších pár hodín na šliapanie v rozmäknutom snehu k najvyššej chate na Kaukaze – Prijut. Tá je postavená tesne pod rozvalinami starého Prijutu 11, ktorý vyhorel pár rokov naspäť, vo výške 4.100 m n.m. Ešte sto výškových metrov s 15 kilovými báglami na chrbtoch k skalnému hrebeňu a tam sme si kúsok skalného hrebeňa označili ako našu momentálnu kuchyňu, obývačku aj spálňu. Rozložili sme stany a napriek celkom škaredému počasiu sme ešte večer "vybehli" do 4.700 m n.m. No tam nás už chytila snehová búrka a tak sme to museli zabaliť a upaľovať späť do nášho krásneho žltého stanu. To už začala výška účinkovať spolu s teplotnými šokmi a tak nikto toho v noci moc nenaspal. Pred pár hodinami sme mali dole v doline +20şC a teraz nám teplota klesla na -10şC. Výška dávala celkom zabrať, niektorým hlavne v oblasti žalúdku a smerom dole, takže na druhý deň veru nik nevypadal čerstvo. Hladní a unavení sme sa znova doplazili do kempu, a potom nás čakal deň odpočinku. Naše kolená to veru potrebovali, lebo vláčiť sa 4 dni s tým báglom na chrbte dalo našim gaučovým kultúram riadne zabrať.
Odpočinkový deň sa konal v znamení šašlíkov, pirohov a potulovaní sa po doline, nákupom tričiek a pohľadníc a hlavne fantastickým nápadom navštíviť miestnu plaváreň. Ako takmer všetko v doline, postavenú niekedy v rokoch ťažkého komunizmu, no namočiť sa do studenej vody a zaplávať si bolo neprekonateľné. Števo po ceste objavil miestnu Požiarnu zbrojnicu a ako správny hasič – záchranár to tam okamžite zaparkoval. Znovu nás udivovala pohostinnosť a jednoduchosť domácich, určite ešte nezažili ten správny prílev turizmu, nebol žiadny problém vyfasovať hasičské prilby a odfotiť sa s miestnymi "gasičmi".
No a nastal deň útoku na Elbrus. Myslím, že každý bol trošku nervózny, hora sa stále zdala strašne vysoká, a aj keď nevyžaduje žiadne špeciálne lezenie, na vrchol sa musí nastupovať o druhej ráno z Prijutu. Pred pár dňami sme si zajednali miesto v malých búdkach kúsok vyššie nad Prijutom a tak sme zamierili priamo tam. Lanovka do 3.500, Barrel Camp v 3.700 a konečne po troch hodinách Prijut. Dosť dôležité bolo sledovať počasie, v 2003 tu v snehovej búrke zahynuli 4 Česi, normálne sa za slnečného počasia teplota na kopci pohybuje okolo -20şC, no za búrky môže klesnúť pod -35şC. Na útok sa balí na ľahko, bez spacáku a to sa stalo spomínanej štvorici osudné. Búrka ich chytila v sedle vo výške 5.200 m n.m. a dole sa už nedostali. Počasie sa väčšinou striedalo medzi dvoma týždňami slnka a týždňom nepriaznivého búrkového sneženia a chumelice s ostrým vetrom. My sme boli skoro na konci dvoch týždňov plného slnka, no podľa predpovede to ešte malo dva dni vydržať.
Večer sme poctivo varili litre polievky, Dušan ešte rýchlo miešal vodku s čajom, pomarančovým džúsom a kávou (ešte že nie s polievkou) so slovami, že na kopci nám bude v tej zime každé promile dobré.
Vstávalo sa o jednej v noci, aby sme sa o pol tretej za úplnej tmy mohli pridať k armáde svetielok, čo sa pomaly začali šplhať na kopec. Ale o hodinu nás obehli dva ratraky, čo vyvážali zhýčkaných jedincov do 4.700 m n.m., no ako som neskôr s radosťou zistil, nikto z nich to na vrchol nezvládol. Tréning je niekedy dobrá vec a ja som rýchlo zistil, prečo sa oplatí poctivo si to všade vyšliapať po svojich. Kdesi v 4.600 začalo silne fúkať a rýchlo sme na seba nahádzali všetko, čo sme mali po ruke. Celý pochod až do sedla sa konal v tieni, vetre a zima dávala zabrať. Teplotu sme mali pod -20şC a riadne oziabalo na rukách aj nohách. Skúšali sme zastať a odpočinúť si, no nešlo to. Okamžité mikrospánky boli veľmi nebezpečné na upätí hory, šli sme nenaviazaní na lano a pád dolu ľadovým poľom by pravdepodobne skončil tragicky. Jediný svetlý bod bolo slnko v sedle, kam sme sa bez odpočinku takmer doplazili po piatich hodinách chôdze. Výška dávala znova zabrať a dôležité bolo neprestať na ňu myslieť a udržiavať veľmi rýchlu dychovú frekvenciu. Tu sme si dopriali štvrťhodinku a trošku čaju, jesť tu ešte asi nikomu nikdy nechutilo. Ostávalo necelých 500 výškových metrov na západný vrchol, no aj tie nám trvali vyše dvoch hodín. Dvadsať krokov, oprieť o paličky a vydýchať… dvadsať krokov a znova. Tá 100 metrová rovinka pred samotným vrcholom Európy bola najdlhšia rovinka v mojom živote. No všetko toto bolo vyvážené pocitom, keď sa človek postavil po siedmich hodinách na samotný vrchol a pozrel sa okolo seba. Cele pohorie Kaukazu ležalo ako na dlani a my sme stáli 5.642 metrov vysoko úplne na samotnej streche Európy. Huráááá!!!

V ten deň sa nás na vrchol dostalo iba asi 20. Zdržali sme sa asi 15 minút, potom nás zima a vietor vyhnali na cestu naspäť. Ubolené kolená sa ihneď ozvali a ten nekonečný traverz popod východný vrchol bol zrazu dvakrát tak dlhý. Cesta naspäť k Prijutu trvala 5 hodín. A to nás ešte čakalo zbalenie sa z chaty a 2 hodiny dole k hornej stanici lanovky. Až tam bolo trošku času rozdebatovať pocity a napchať do seba konečne nejaké jedlo. Celá túra nám trvala 13 hodín, z 4.100 m n.m. do 5.642 m n.m. a naspäť. Sľúbil som si, že pred zimnou sezónou už nechcem mačky na nohách ani vidieť.
Na druhy deň sme sa zamerali na dopĺňanie kalórií a ochutnávku miestneho piva, nasávania miestnej pohody pred odchodom. Niektorí ešte na rýchlo dopĺňali zbierku odznakov, samolepiek či tričiek, ktoré by im neskôr mohli pripomenúť naše útrapy na kopci. Všetci sme sa svorne rozhodli nemyslieť na tie ďalšie 4 dni v aute na ceste naspäť na Slovensko.

Kaukaz môžeme iba odporučiť. Vydávali sme sa tam s obavami, každý nás varoval pred miestnymi zlodejmi, no pri troške opatrnosti sa dá všetkým nepríjemnostiam predísť. Pre prvý krát by sme asi odporučili nejakú cestovku, informácie o Kaukaze sa zháňajú ťažko a cestovaním úplne na vlastnú päsť by človek isto stratil veľa času. Rusko sa neustále mení a to čo je v sprievodcovi napísané teraz, nemusí byť o pár mesiacov pravda. Ináč je Kaukaz nádherný, ťažko opísateľná krása týchto ešte stále trošku divokých hôr vyráža dych. Hory nie sú tak zúfalo plné turistov ako Alpy, z jediných "zahraničných" turistov sme mali okrem 80% Čechov možnosť stretnúť iba usmievavý pár Írov a skupinku Nórov, ktorí sa viac – menej ustráchane venovali iba samým sebe. Vôbec sa im nedivím, šanca dohovoriť sa angličtinou klesala na nulu. A tak sa nám aspoň raz v živote oplatilo počúvať pani učiteľku na hodinách ruštiny…
………..a čo viac dodať, azda len to, že na Kaukaz sa určite o pár rokov vrátime…..

Tam kde soby dávajú dobrú noc

Je noc. Dlhá biela letná no chladivá noc. Loď sa plaví po studenom malachitovom a nekonečnom mori. Všade je ticho. Kde tu zaškrieka morský orol a svojimi peruťami rozráža vlhkosťou nasýtený vzduch, aby sa ponoril sťa blesk za lesknúcou sa rybou, ticho plávajúcou v tmavej hlbočine. Lodné motory si pradú svoju tichú pieseň a prova pociťuje jazyky spenených bielych vĺn.
V diaľave sú roztrúsené nebezpečné braliská čo čnejú z mora sťa výstražný prst kráľa podmorského kráľovstva. Zúrivo rvú svetlomodrú košeľu dotieravého princa Príboja. Naokolo sa rozprestierajú prekrásne fjordy a v ich lone sú učupené práve spiace dedinky. Majestátne údolia zdobia divo rinúce sa vodopády aby potom, ako skrotené riavy splynuli v nekonečnosť mora.
Drsná príroda sa pomaly odhaľuje. Míľu za míľou odkladá svoj zelený lesný šat a lúky ozdobené práve v rozpuku ešte slabej kveteny. Ťažko sa vzdáva tej krásy, no v zákutiach si ukrýva a chráni drobné kvetinky  ako drahocennú brož.
Je ťažké odolať pohľadu na jej machovo sivé negližé. Aj slnečné lúče, ktoré sa predierajú hmlou sú zvedavé na jej panenskú krásu. Keď zrazu odhodí aj svoj posledný závoj utkaný z kvapiek sivej hmly a zjaví vo svojej nahej skalnej kráse. Len svoje mohutné ramená ešte stále halí do snehovej čipky, ktorej sa napriek všetkým naliehavým prosbám svojich milencov Vetra a Dažďa nechce vzdať. Taký je kraj. Kraj v oblasti polárneho kruhu, kde sa snúbi chlad a krása. Tam soby dávajú dobrú noc.

Príhovor veľvyslanca Slovenskej republiky pána Dušana Rozboru

Vážení a milí krajania, priatelia Slovenska

s potešením využívam túto príležitosť, aby som Vám i Vašim blízkym aj touto cestou v roku 2007 zaželal len to najlepšie, hlavne však pevné zdravie, spokojnosť, úspechy a v neposlednom rade taktiež potrebnú dávku šťastia. S mnohými z Vás som sa mal možnosť stretnúť osobne počas novoročného večera na našom veľvyslanectve dňa 19. januára 2007 a hovoriť o radostiach i strastiach každodenného života, ale aj o možnostiach ďalšej našej spolupráce. Zaiste ste mali možnosť postrehnúť, s akou pozornosťou sa aj najvyššie politické miesta na Slovensku zaoberajú krajanskou problematikou a zrejme Vám neuniklo, že už v oslovení novoročného prejavu sa taktiež k Vám obrátil prezident Slovenskej republiky pán Ivan Gašparovič. Tieto skutočnosti svedčia o tom, že Váš život ďaleko od slovenských domovov nie je nám ľahostajný a že naším zámerom v tomto smere je čo možno najviac Vás priblížiť k vlasti, ku ktorej sa stále väčšina hrdo právom hlási.
Slovenská republika si za štrnásť rokov samostatnosti vybudovala v zahraničí dôstojné postavenie a je aktívnym účastníkom širokej mnohostrannej spolupráce. Za náš významný úspech považujeme zvolenie na post nestáleho člena Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov na roky 2006 – 2007, kde v mesiaci február tohto roka SR pôsobí v predsedníckej pozícii a podieľa sa bezprostredne na riešení závažných problémov celosvetového významu. Medzinárodnopolitické postavenie Slovenska získalo vstupom do najvýznamnejších európskych a transatlantických zoskupení – Európskej únie a Organizácie Severoatlantickej zmluvy, čo neznamená len naplnenie historických ambícií o začlenenie našej krajiny do spoločenstva vyspelých demokratických štátov, ale taktiež prináša predovšetkým kvalitatívny posun do všetkých oblastí života našich občanov. Členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii stimuluje celú spoločnosť k vyššiemu tempu pri budovaní stabilného, bezpečného a demokratického prostredia pre prosperujúcu a rovnomerne sa rozvíjajúcu spoločnosť. Pritom predpokladá väčší dôraz na modernizáciu koncepcií všetkých oblastí života.
Nová slovenská bezpečnostná politika predstavuje vďaka plnoprávnemu členstvu Slovenskej republiky v príslušných spoločenstvách životne potrebnú plnú garanciu bezpečnosti. Zároveň znamená pre Slovensko vyšší pocit zodpovednosti za stabilitu v celom euroatlantickom priestore a v jeho susedstve. Okrem toho Slovensko má všetky predpoklady pre ďalší ekonomický rast, ako aj pre vstup do eurozóny k 1.1. 2009 a v relatívne krátkom čase aj do Schengenského priestoru.
Bilaterálne vzťahy so spojencami sú mimoriadne úzko prepojené so spoločným pôsobením v medzinárodných organizáciách. Vzájomné vzťahy Slovenskej republiky a Nórskeho kráľovstva sú bezproblémové, bez otvorených alebo sporných otázok. Ich tradícia siaha do dávnej minulosti, signifikantnými však boli najmä minuloročné podujatia pripomínajúce vedecké bádania rodáka zo Štiavnických Baní a svetoznámeho astronóma Maximiliána Hella, ktorý na základe pozorovaní prechodu Venuše popred slnečný disk uskutočnenými z priestoru dnešnej radnice vo Vardř 3. júna 1769 umožnil svetu dozvedieť sa o výpočte vzdialenosti medzi planétou Zem a Slnkom. Slovenská expedícia si jeho objavy uctila spoločne s miestnymi hostiteľmi osadením pamätných tabúľ v múzeu a na radnici. Naše dnešné vzťahy charakterizuje ďalšie ich zintenzívňovanie. V uplynulom období sa uskutočnil celý rad prospešných vzájomných kontaktov, a to v rôznych oblastiach – od politickej cez hospodársku či kultúrnu – a na rozličných úrovniach. Ako pozitívum v rozvoji našich obchodných vzťahov by som rád okrem iného uviedol dodávky automobilov z bratislavského závodu Volkswagen alebo nákladné vagóny z popradskej Tatravagónky. Kultúrnu oblasť obohatili vystúpenia našich umelcov a telies, medzi ktorými k nezabudnuteľným patrí účinkovanie speváckeho zboru súboru Lúčnica v Oslo a Bergene, ako aj výstava slovenskej grafiky "Mosty" či výstavy Najkrajšie knihy Slovenska a Najkrajšie ilustrácie detských kníh v Oslo a Trondheime. Potešiteľná je skutočnosť, že ste nás poctili svojou účasťou na týchto podujatiach a čo viac, Nórsko-slovenský spolok je usporiadateľom premietania cyklu slovenských hraných filmov v Deichmanske bibliotek v Oslo, organizuje aj spoločné návštevy divadelných predstavení či športových podujatí, sprístupňuje záujemcom slovenskú literatúru. Pre zbližovanie a lepšie vzájomné spoznávanie sa za dôležitú považujeme spoluprácu v oblasti školstva a vedy. Veľké možnosti tu poskytujú rozmanité typy výmenných pobytov v širokej škále študijných disciplín. Popri tom Dom zahraničných stykov Ministerstva školstva Slovenskej republiky každoročne poskytuje možnosť účasti na letnom kurze slovenského jazyka, ktorý je určený krajanom z celého sveta za účelom zdokonaľovania sa v materinskom jazyku. Pri tejto príležitosti sa účastníci oboznamujú aj s geografiou či históriou Slovenska, literatúrou, starými remeslami i ľudovým umením. V prípade záujmu poskytujú sa príležitosti v umeleckom prednese a prekladateľskej činnosti, ale aj možnosti vystúpení v ochotníckom divadle. V programe nechýbajú ani horské turistické túry.

Vážení a milí krajania,

Za nie dlhé obdobie od môjho príchodu do Nórska som sa mal možnosť osobne stretnúť z mnohými z Vás a snažil som sa pochopiť Vašu situáciu a v prípade potreby riešiť otvorené otázky, čo môžem zodpovedne povedať aj o kolektíve mojich spolupracovníkov na veľvyslanectve. Najviac bežných kontaktov s Vami sa uskutočňuje v konzulárnej oblasti, kde pri zabezpečovaní služieb však nepoznám nedoriešený či neriešiteľný prípad. Konzulárne oddelenie veľvyslanectva vybavuje pre Vás potrebné náležitosti bez odkladu a k spokojnosti. Teším sa na ďalšiu spoluprácu a možnosti stretnutí s Vami pri rôznych príležitostiach aj v tomto roku. So želaním všetkého najlepšieho

Otrava angličtinou

V rozličných variáciách poznáme tento problém z Nórska, zo Slovenska i z mnohých iných krajín. Občas sa proti tomu ľudia ozvú, no býva to ako keby hrach o stenu hodil. Zdá sa, že väčšina obyvateľstva zemegule sa s týmto faktom už zmierila, ba je aj nemálo takých, ktorí ho vítajú. Áno, mám na mysli neprimerane intenzívne, až agresívne prenikanie angličtiny do iných jazykov.
Je to psychologicky tak trochu záhadný jav. Mnohí Slováci sú ešte aj dnes, takmer 90 rokov po skončení uhorského útlaku, priam alergickí na maďarčinu. Pre Európanov, ktorí si pamätajú 2. svetovú vojnu, znie stále nemčina nepríjemne. V krajinách bývalého sovietskeho bloku si mnohí zapchávajú uši, keď začujú ruštinu. Iba angličtina, najmä vo svojej americkej podobe, si získava terén takmer bez odporu, hoci ju mnohí spájajú s britským kolonializmom, vyvražďovaním severoamerických Indiánov i austrálskych aborigénov, s neľudským otrokárstvom, rasovou segregáciou i súčasnou politickou a ekonomickou agresivitou jedinej svetovej supermocnosti.
Nóri sa väčšinou dnes už ani nenamáhajú prekladať názvy amerických alebo britských filmov do nórčiny. V nórskom štátnom rozhlase sa redaktori pri rozhovoroch s cudzincami iba zriedka unúvajú s prekladaním, hoci títo neraz rozprávajú nie práve najzrozumiteľnejšou angličtinou. Pritom nórska televízia pri takýchto príležitostiach stále dôsledne uvádza nórske titulky. Zato keď povedzme japonský, juhoamerický alebo východoeurópsky umelec pošle svoje diela na výstavu do Nórska a kvôli zrozumiteľnosti ich opatrí anglickými názvami, nórsky usporiadateľ ich obyčajne vystaví bez nórskeho prekladu. Tým sa u tunajšieho prijímateľa vytvára falošný dojem, že všade na svete sa dnes už rozpráva po anglicky. Na viacerých nórskych vysokých školách sa už začína prednášať po anglicky a čoraz viac študentov píše svoje diplomové práce po anglicky (hoci iba máloktorý z nich ovláda angličtinu dokonale). Do každodennej nórčiny preniká množstvo celkom zbytočných anglicizmov ako ”happy”, ”heavy”, ”far-fetched”, ”comfortable”, ”shopping”, ”research”, ”you name it” atď. Takisto pod vplyvom angličtiny sa z nórčiny pomaly vytráca veľmi praktické neosobné zámeno ”man” a nahrádza sa dotieravým, priveľmi osobným ”du”.
Na Slovensku nemá používanie angličtiny ako dominantného cudzieho jazyka takú dlhú tradíciu ako v Nórsku, preto má prenikanie anglicizmov do slovenčiny sčasti iné podoby. Prejavuje sa hlavne v módnom pomenuvávaní firiem anglickými názvami (hoci neraz ani ich majitelia po anglicky nevedia) a v nekritickom preberaní anglicizmov do odbornej terminológie v oblastiach ako technické vedy, ekonomika, právo, politológia a pod.
Pritom v mnohých prípadoch by vôbec nebolo problémom nájsť alebo vytvoriť slovenský termín, ktorý by nielen ochraňoval slovenčinu pred zbytočnými deformáciami, ale robil by tiež odbornú terminológiu zrozumiteľnejšiu pre laikov. Ale možno práve to by sa mnohým pánom technokratom nepáčilo…
Už počujem, ako ma niektorí čitatelia týchto riadkov označujú za nemoderného jazykového puristu a staromila, ktorý odmieta ísť s duchom času. Podobne argumentujú relatívne mnohí nórski i slovenskí vzdelanci, dokonca aj niektorí jazykovedci. Podľa môjho názoru je však veľký rozdiel medzi konštruktívnym preberaním jednotlivých cudzích výrazov a zvratov, ktoré náš jazyk jednoznačne obohacujú a pasívne nekritickým, módnym prijímaním množstva cudzích výrazov len preto, že pochádzajú z momentálne najagresívnejšieho svetového jazyka. V slovenčine i v nórčine máme už dávno slová gréckeho, latinského, nemeckého, francúzskeho a iného cudzieho pôvodu, ktoré sa do týchto jazykov funkčne zaradili. To je naozaj prirodzený kultúrny vývoj, proti ktorému nikto rozumný nemôže mať námietky. Aj z angličtiny sme už dávnejšie prebrali slová ako sveter, šortky, džez, rokenrol, ofsajd, aut alebo gól. V menej dávnej dobe sme si všimli, že anglické ”challenge” znamená aj niečo ako ”skúška”, ”ťažká úloha” a začali sme v tomto zmysle používať naše zodpovedajúce slovo ”výzva”. Aj toto je podľa mňa v poriadku, lebo to náš jazyk obohacuje o pekný významový odtieň. Načo však bolo treba pomenovať reštauráciu uprostred Bratislavy ”Slovak Pub”? A prečo chce niekto nasilu premenovať náš tradičný sviatok Všechsvätých na ”Halloween”?
Mnohí nórski interpreti populárnej hudby spievajú zásadne po anglicky, lebo sa im to zdá svetovejšie. Pritom zaprieť svoj rodný jazyk je azda tým najhorším druhom provincializmu. Aj na Slovensku pribúda po anglicky spievajúcich sólistov a skupín. Keď sa pred časom jednej takejto speváčky spýtali, prečo nespieva po slovensky, odpovedala, že slovenčina je hlúpy a v porovnaní s angličtinou nemelodický jazyk. Väčšinu z nás, dúfam, netreba presviedčať, že takýto výrok je číry nezmysel. Tu sme však vari zároveň aj pri koreni celého problému. Angličtina sa v predstavách mnohých Európanov zafixovala ako jazyk úspešných (a v mnohých prípadoch naozaj profesionálne vynikajúcich) rockových a džezových spevákov, no popritom aj ako jazyk drsných westernových hrdinov, nadľudsky šikovných detektívov a (predovšetkým) úspešných podnikateľov a elegantných žien. Mnohí sa skrátka stotožňujú s angličtinou ako s jazykom svetského úspechu, jazykom podmaniteľov a večných víťazov. Preto sa tento jazyk mnohým zdá byť ”lepší”, ”bohatší” a ”melodickejší” ako ich vlastný. Nekritickým obdivovaním a prijímaním angličtiny si teda mnohí ľudia vytvárajú v podstate malomeštiacku ilúziu lacného spoločenského úspechu. A neraz tu asi ide aj o tzv. ”identification with the aggressor” (stotožnenie sa s agresorom), čo je jeden zo známych, večne sa opakujúcich princípov ľudského správania.
Keď sa však na vec pozrieme racionálne a triezvo, najskôr prídeme k názoru, že je síce praktické a obohacujúce, ak človek ovláda anglický jazyk, no na druhej strane je dosť hlúpe a krátkozraké, ak ho niekto nekriticky uctieva a neorganicky mieša s vlastnou materčinou. Odhliadnuc od osobných problémov, ktoré takáto jazyková schizofrénia nevyhnutne so sebou prináša, je aj zo spoločenského a kultúrneho hľadiska nešťastné, ak ktorýkoľvek jazyk preberá cudzie prvky tam, kde to netreba. Osobne to považujem za niečo podobné ako chemické znečisťovanie životného prostredia. Najzreteľnejšie si to uvedomujem, keď počujem človeka, ktorý rozpráva krásnou, čistou slovenčinou alebo nórčinou bez prímesí anglicizmov. Vtedy mi je jasné, že každý jazyk má v sebe prirodzené bohatstvo a krásu, preto doň netreba násilne vnášať cudzie prvky. Niektorí vedci však tvrdia, že rastúca dominancia angličtiny je nezastaviteľná a že už v priebehu najbližších 100 rokov zanikne okolo 90 % dnes fungujúcich jazykov, medzi nimi aj tzv. malé európske jazyky ako napr. slovenčina a nórčina.
Môže sa nám zdať, že je to priveľmi pesimistická prognóza, no ak proti tomu nič nebudeme robiť, môže sa naozaj splniť. Neviem ako vám, no mne by sa takýto uniformovaný svet ani trochu nepáčil.

Legevakten anno 2007

Témy zdravotníctvo sme sa na týchto stránkach dotkli viackrát. Nie je to až také zvláštne, veď aj nórske média venujú tejto sfére dosť priestoru. Čo lepšie hovorí o kvalite života - akú máme uhlopriečku televíznej obrazovky, kam si môžeme dovoliť ísť na dovolenku, aké máme obrovské auto, alebo akú zdravotnú starostlivosť dostaneme, keď sme chorí? Veľký televízor ani auto nás nezachráni, keď máme zdravotný problém.
Žijeme v Nórsku, v jednej z najbohatších krajín na svete a očakával by som, že zdravotníctvo bude na zodpovedajúcej úrovni. Ale veľakrát som sa už sklamal, čo je dôvodom, že sa s vážnejšími problémami vždy obrátim na slovenské zdravotníctvo.
V jeden zimný nedeľný večer som s pacientkou musel navštíviť pohotovosť (Legevakt) v Oslo. Pretože jej akútny stav vyzeral na infarkt, volal som záchranku. Po krátkom rozhovore s dispečerom o symptómoch mi povedal, aby sme prišli autom, lebo sanitky nie sú voľné. V nedeľu večer je málo dopravy, takže sme na pohotovosť dorazili za 12 minút. Pacientke sa hneď venovala najprv jedna a potom druhá prijímacia sestra, obe boli Dánky. Ubezpečili nás, že napriek symptómom to nie je infarkt ani nič veľmi nebezpečné. Pacientku posadili na vozíček a po desiatich minútach ju odtlačili na ošetrovňu, kde si pacientka ľahla na lôžko. Po nejakej dobe prišiel ošetrovateľ, Švéd, s prístrojom na meranie tlaku krvi a tiež EKG. Pri meraní prístroj začal výstražne pípať, načo ošetrovateľ povedal, že je všetko v poriadku, len batéria je slabá a treba ju vymeniť. Potom odišiel a dlho sa nič nedialo. Asi po polhodine prišiel rozgajdaný, malý chlap s gumovými rukavicami. Myslel som, že je to zamestnanec, ktorý umýva dlážku. Podal mi "gumovú" ruku, vraj je lekár. Naozaj vyzeral ako tí lekári z reklamy poisťovne Europeiske, ktorá hovorí, že v zahraničí existujú aj lekári, ktorým je dobré vyhnúť sa a Europeiske vie, ktorí to sú. Lekár sa volal Svein. Vraj sa dozvedel, že pacientka bola predtým v nemocnici na Slovensku, a keďže to nie je v Škandinávii, kde je iný štandard hygieny, musia sa chrániť, aby sa do nórskych nemocníc nedostali nové nákazy a bacily. Pacientku vyšetril v rukaviciach. Potom gumové rukavice hodil do smetného koša a odišiel. Prišla sestrička, tiež s gumovými rukavicami a zobrala pacientke krv. Sestrička mala nádchu, tieklo jej z nosa a usilovne poťahovala soplíky naspäť. Pár minút po jej odchode prišla iná sestrička, zobrať pacientke krv. Ukázali sme jej vatičku po predchádzajúcom odbere a sestričke, takže odišla. Prišiel Svein "z Europeiske". Ospravedlnil sa, že nám nepodá ruku, ale zabudol si rukavice. Znovu nás ubezpečil, že infarkt je vylúčený, ale že si pacientku ponechajú pár hodín na pozorovanie a ďalšie testy. Pacientke dal do ruky A4 hárok a odišiel. Na hárku boli dobre spracované informácie o stavoch, ktoré sa podobajú stavom infarktným, ako ich rozpoznať a im predchádzať.
Naozaj som mal chuť si Sveina zavolať a povedať mu, že naozaj majú nemocnice na Slovensku úplne iný štandard hygieny, než to, čo ponúka osloská pohotovosť! A možno by som ešte pridal zopár poznámok o arogantnosti. A že sa zaobídeme bez tých ďalších testov. Pacientka však chcela v dobrodružstve pokračovať.
Prišla sestrička, porozprávala nám o nutnosti chrániť nórske nemocnice pred exotickými bacilmi, že pacientku preto dajú na špeciálnu izbu, z ktorej nesmie vyjsť. Do špeciálnej izby sa vchádzalo cez dvojo dverí, ale nebol tam záchod. Doviezli tam záchodovú misu na kolieskach a paravánik za ktorým sa dalo schovať. Pacientke doniesli noviny, jedlo.
Nočná sestra bol mladý príjemný muž, "etnický" Nór. Pod perou mal žuvací tabak, na holej hrudi nejaký exotický woodoo náhrdelník, a čierne boxer shorts, ktoré mu trčali z hip-hop baggy nohavíc, ktoré mu vždy padali, keď sa zohol. Ale mal gumené rukavice. Keď prišiel pacientke zobrať krv, potreboval by ešte dve ruky. V jednej držal striekačku, v druhej vatičku... S pacientkinou pomocou sa mu podarilo ihlu zapichnúť a potom aj nájsť žilu. Všetky testy boli negatívne, pacientku prepustili o 01.30. "Sestričk" so šnupavým tabakom, teraz už bez rukavíc, zobral plachtu, paplón a vankúš a aj s novinami to hodil do čierneho plastového vreca.
Oslo Legevakten aj s personálom asi vie vyzerať lepšie, keď ich príde navštíviť ministerka zdravotníctva Sylvia Brustad, ale v nedeľu v noci sa tam dajú natočiť všetky časti reklamy pre Europeiske poisťovňu.

Členom NSS a čitateľom Budzogáňa

Ako nová predsedníčka spolku by som sa najprv chcela poďakovať všetkým, čo ma zvolili a dali mi dôveru viesť tento spolok. Okrem mňa sa naše vedenie rozšírilo o novú členku Beatu a ašpirantku Anku. Cieľom nového vedenia je rozšíriť spolok hlavne o mladých ľudí, ktorí by boli pre nás inšpiráciou a dôvodom organizovať spoločenské stretnutia častejšie ako doteraz. Našou snahou je dať všetkým na vedomie, že udržiavať sociálny network s krajanmi je rovnako dôležité ako získavanie nových zahraničných priateľov. Jednou z prvých úloh vedenia bude prejsť z bežnej pošty na elektronickú, čo nám okrem ušetrenia financií prinesie aj väčšiu flexibilitu. Chcela by som vyzvať všetkých členov NSS, aby na adresu spolku písali nové podnety a nápady na stretnutia a výlety, ale aj kritiku na to, ako a kde by sa spolok mohol vylepšiť.

Posledný júnový víkend organizujeme fantastický jednodňový výlet do Telemarku. Viac sa o tomto výlete môžete dočítať na stránkach www.visittelemark.no a názov výletu je Telemarking. Pozvánku na výlet nájdete v Budzogáni a ak by ste mali ešte nejaké otázky, tak ich pošlite na adresu: weiterschutz@gmail.com.

Teším sa na naše spoločné stretnutia,

S pozdravom
Zuzana Weiterschütz

Výročná správa Nórsko-slovenského spolku

Nórsko-slovenský spolok (NSS) sa nachádza v strede 14. roku svojej existencie a končí 13. funkčné obdobie.
Prevažná časť akcií NSS sa v uplynulom funkčnom období konala vo vzájomnej súčinnosti nášho spolku s krajanským Česko-nórskym fórom.
Sociálnou základňou spoločenského styku členov boli družné a príjemné neformálne stretnutia na neformálnej pôde, ktoré svojou bezprostrednosťou priťahovali predovšetkým mladých ľudí oboch spolkov, ale boli prijateľné aj pre príslušníkov staršej generácie. Podnetom týchto schôdzok bola prirodzene myšlienka a snaha udržovať priateľské vzťahy s inými bratskými organizáciami v Nórsku, ale i daná nutnosť, týkajúca sa všeobecnej návštevnosti organizovaných aktivít. Neraz sme boli svedkovia slabého počtu účastníkov jednotlivých spolkových akcií, ktorý bol neúmerný v porovnaní s množstvom vynaloženej práce usporiadateľov. Spomenuté spontánne spoločné stretnutia do určitej miery vyvažovali tento nežiadúci stav. Spoločné schôdzky čiastočne plnili svoju úlohu ako zjednocovací faktor, ale na druhej strane boli svojím spôsobom jednostranné. Je potrebné nájsť a uplatniť aj inú formu nášho medziľudského styku, alebo sa na základe získaných pozitívnych skúseností vrátiť k jeho osvedčenej podobe z predošlých období, aby sme uspokojili záujmy a nároky celého spektra našich členov.
Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že pri všetkej neformálnosti sme nezabúdali poskytnúť i kultúrnu ponuku pre členov NSS. Záujemci o umelecké zážitky a o príležitosť stretnúť sa na inej sociálnej platforme, mali možnosť zúčastniť sa na operných a divadelných predstaveniach v rámci ich spoločných návštev, ktoré spolok zorganizoval.
Jednu zo stálych súčastí programu činnosti NSS tvorili vždy predvianočné večierky. Naše každoročné slávnostné stretnutia, spojené s pestrým programom a obohatené o dobré pochúťky, zakaždým splnili očakávanie zúčastnených početných hostí. Podľa zaužívanej obyčaje sme usporiadali Mikulášsky večierok aj v decembri 2006 – tohto roku znovu v spolupráci s krajanským českým spolkom. Predvianočná pohoda, spätá s mikulášskou tradíciou, ktorá už sama určuje výnimočný ráz večera, vianočné koledy s nádychom nostalgie, radosť najmenších z Mikulášovej nádielky, a k tomu ešte pohár vína pre dospelých zaručili i tentoraz zaslúžený úspech podujatia.
V súčasnej dobe prebieha v Oslo Festival slovenského filmu. Sú to filmy 80-tych rokov väčšinou so sociálno-historickým zameraním, počínajúc obdobím po 1. svetovej vojne až do posledných desaťročí minulého storočia. Účasť na jednotlivých filmových predstaveniach je úmerná počtu členov spolku usadených v Oslo a v okolí a rozmanitosti ich záujmov. Teší nás pozornosť našich českých priateľov, ktorí sa s nami delia o dojmy z každého predstavenia. Filmový festival sa bude opakovať v jesenných mesiacoch.
Spolkový bulletin miniBudzogáň zaznamenáva svoj 13. edičný ročník. MiniBudzogáň aktualizuje spolkovú problematiku a svojím spôsobom symbolizuje identitu našej slovenskej komunity. Redakcia časopisu prináša poväčšine články interného zamerania, ale uverejňuje i komentáre aktuálnych udalostí z politického, kultúrneho a verejného života Slovenskej republiky. Bulletin oboznamuje členov spolku s pripravovanými spoločnými podujatiami a poskytuje praktické informácie a rady novým krajanom.
V snahe zviditeľniť našu slovenskú obec za hranicami Nórska zasiela redakcia náš časopis krajanským organizáciám v susedných škandinávskych štátoch a novozriadeným inštitúciám pre Slovákov v zahraničí na Slovensku.
Informácie o NSS a o jeho činnosti, ako aj správy o živote slovenskej menšiny v Nórsku môžu záujemci nájsť na spolkovej internetovej stránke. Svojím širokým obsahom, zveľadeným o všeobecné poznatky o našej materskej krajine, prispieva toto moderné médium k reprezentácii Slovenska vo svete.
23. septembra 2005 prijala Národná rada Slovenskej republiky (NR SR) Zákon o Slovákoch žijúcich v zahraničí. Vznik zákona podmienila nadradená myšlienka, že Slováci v zahraničí sú integrálnou súčasťou slovenského národa.
Zákon definuje pojem zahraničného Slováka ako jednotlivca, ktorý sa hlási k slovenskému národu a hodnotám, ktoré reprezentujú slovenský jazyk, slovenské kultúrne dedičstvo a tradície. V zmysle zákona určuje vláda SR zásady štátnej politiky starostlivosti o Slovákov v zahraničí a zabezpečovanie ich práv.
Schválením uvedeného zákona bola vytvorená zákonná norma na zriadenie Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ktorý ako koordinačný a výkonný orgán má v spolupráci s inštitúciami štátnej správy a verejnej moci zabezpečiť proces a realizáciu opatrení zameraných na podporu Slovákov v zahraničí. Úrad začal svoju činnosť 1. januára 2006.
Ako prejav politickej dobrej vôle boli okrem toho pri Úrade vlády SR a pri Zahraničnom výbore NR SR konštituované zvláštne komisie pre Slovákov v zahraničí za účelom priameho styku najvyšších štátnych orgánov a reprezentantov slovenského zahraničia.
Súčasná štátna politika vlády SR voči svojej diaspóre a orgány utvorené na jej uskutočňovanie sú plodmi cieľavedomej a vytrvalej práce skupiny iniciátorov slovenského spoločenstva, ktorá nesie meno Svetové združenie Slovákov v zahraničí (SZSZ). (Citát) "Slováci z celého sveta, ktorí sa v júli 2002 zišli v Bratislave na stálej konferencii Slovenská republika a zahraniční Slováci, sa dohodli, že na to, aby mohli účinne prehovoriť, musia mať nástroj; nástroj takpovediac svetový, organizáciu, ktorá ich spojí a dokáže prehovoriť spoločným hlasom." (Koniec citátu.)
Počas svojho štvorročného jestvovania vytvorilo združenie komplexný program, ktorý je súhrnom dlhodobých potrieb a požiadaviek Slovákov a ich potomkov v rôznych krajinách sveta. Členmi združenia sú slovenské spolky pôsobiace v zahraničí – viac ako 70 organizácií z 20-tich krajín – ale aj osobnosti, ktoré váhu svojho slova využívajú v prospech Slovenska. Na II. Valnom zhromaždení v novembri 2006, na ktorom sa zúčastnila aj delegátka NSS, mohli horliví zakladatelia SZSZ ako aj ich pokračovatelia v tomto historickom diele s určitým uspokojením zhodnotiť dosiahnuté konkrétne výsledky svojich snáh, ktorých prvým krokom bolo práve presadenie Zákona o Slovákoch žijúcich v zahraničí.
Činnosť i interná situácia v NSS boli v poslednej dobe neviditeľne poznačené rušnými udalosťami z predchádzajúcich rokov. Veríme však, že nastávajúca normalizácia uvoľní nové a netušené sily, ktoré sa v budúcnosti budú môcť využiť v prospech NSS a jeho priaznivcov.

Ivan Čičmanec:
Hold Bjørnsonovi

Bjørnstjerne Bjørnson. Nór, Európan, svetoobčan. Poniektorí dnes tvrdia, že sa nedá byť všetkým týmto súčasne. Pre Bjørnsona to však nebolo nijakým problémom. Ako celistvá a jasnozrivá osobnosť vedel, že všeobecné sa vždy manifestuje skrze čiastkové, a naopak, všetko osobité nadobúda vyšší zmysel tým, že sa stane súčasťou širšieho kontextu. Keby sa niekto rozhodol byť iba svetoobčanom a zaprel by svoju nórskosť, podobal by sa sklenej kvetine, ktorá má azda dokonalý tvar, ktorej však chýba nielen vôňa a farba, ale aj koreň. A keby niekto začal jednostranne pestovať iba svoju národnosť bez toho, aby sa zároveň prihlásil k všeobecne ľudskému, zaviazol by nakoniec v nenávisti alebo opovrhnutiu voči všetkému, čo je inakšie. Práve z takýchto jednostranností vznikajú veľké konflikty. Toto môžeme jasne vidieť aj v dnešnom svete.
Ako Slovák nemôžem tu pri Bjørnsonovom hrobe nespomenúť Bjørnsonovu obranu Slovákov proti maďarskému útlaku, ktorá prebudila svedomie Európy takmer presne pred 100 rokmi. Za túto iniciatívu sú Slováci Bjørnsonovi dodnes hlboko vďační. Hneď však musím aj upresniť, že Bjørnsonovi išlo o ďaleko viac ako o konflikt medzi dvoma národmi. Bjørnson nechcel útočiť na nijaký národ, on chcel v prvom rade pracovať za svoje ideály, t.j. za slobodu, mier, kultúrnu pluralitu a samourčovacie právo národov. Dobre vedel, že nie maďarský národ ako taký utláča iných. Svoju kritiku adresoval proti úzkej skupine uzurpátorov, ktorí zneužívali celkom legitímne národné cítenie svojich krajanov na to, aby rozsievali rozkol a vládli nad širokými vrstvami ľudu vo vtedajšom Uhorsku.
Áno, Bjørnson bol predovšetkým idealista, nebol však nijaký od života odtrhnutý romantik. Aj po 100 rokoch nás až udivuje, ako správne vnímal pomery vo vtedajšej strednej Európe. Určite aj vďaka svojej nórskej a škandinávskej skúsenosti vedel, aké tragédie môžu vznikať v dôsledku nevyjasnených vzťahov medzi národmi. Preto nielen kritizoval neprávosti, ale aj predkladal návrhy na riešenia interetnických konfliktov vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Okrem iného navrhoval federalizáciu celej dvojmonarchie, pričom by úradným jazykom bola nemčina, no každý národ by mal rozsiahlu politickú autonómiu a slobodu pestovať a rozvíjať vlastný jazyk a vlastnú kultúru. Dnes vieme, že to bol nerealistický návrh, súčasne však pociťujeme určitý smútok z toho, že o tomto modeli sa nikdy neuvažovalo a že nebol v praxi vyskúšaný. Keby boli vtedajší mocní načúvali Bjørnsonovi, azda by bol európsky kontinent býval ušetrený od niektorých tragédií, ktoré v priebehu 20. storočia nasledovali. Ako vieme, dnes žijú národy strednej Európy v slobodných, demokratických krajinách a väčšina z nich je integrovaná do nadnárodných politických, hospodárskych a vojenských zoskupení. Aj keď sa nezabudlo na niektoré staré konflikty, právom sa môžeme tešiť z mierového spolunažívania týchto národov. Bjørnson by mnohému z tohto uznanlivo prikyvoval, určite by však aj dnes našiel veci, ktoré by oprávnene musel kritizovať. Údelom idealistov je, že nikdy nie sú spokojní so stavom vecí, že vždy túžia po niečom lepšom ako je to, čo vidia okolo seba. Bjørnson by napríklad sotva tlieskal tendencii, ktorú dnes vidíme v strednej Európe i v Škandinávii, že nadnárodná integrácia sa často deje na úkor regionálnych a národných osobitostí. Toto postihuje predovšetkým kultúru malých národov a etnických menšín a ohrozuje kultúrnu pluralitu v Európe i v ostatnom svete.
Bjørnstjerne Bjørnson. Básnik a človek. Iba u nemnohých osobností nórskej a európskej duchovnej histórie nájdeme taký súlad medzi literárnou tvorbou a praktickým životom ako uňho. Básnická fantázia mu umožňovala vidieť ideály, s ktorými sa bolo hodno stotožňovať. Ako šľachetný a činorodý človek dokázal vždy zmobilizovať všetku svoju vôľu a svoj pocit zodpovednosti pre prácu za tieto ideály. Tým urobil z vlastného života svoje najväčšie umelecké dielo.
Česť jeho pamiatke.

Prednesené pri kladení venca na hrob Bjørnstjerne Bjørnsona v Oslo, pri oslavách nórskeho Dňa ústavy, 17. mája 20007. Z nórskeho originálu preložil autor

Cestovanie – Bielorusko a Ukrajina

Ťažké začiatky
Po niekoľkoročnom "hovoreníotom" sme sa tento rok na Veľkú noc konečne vybrali na cestu na "východ". Autom. Pôvodne sme chceli ísť len na pár dní na Ukrajinu, v rámci cestovania na Slovensko, ale v tom čase sme ešte potrebovali víza, a nakoniec sme zakaždým došli k záveru, že sa nám to neoplatí. Postupom času sa do plánu pridalo aj Bielorusko. Najmä to nám spôsobilo veľa príprav s vízami a pod. Mali sme odchádzať na Veľkonočný piatok trajektom z Nynäshamn, zo 50 km južne od Štokholmu, do Ventspilsu v Lotyšsku. Deň pred cestou sme ešte dali vo Švédsku vymeniť pneumatiky, štvrtok pred Veľkou nocou je tam pracovný deň.

V prístave bolo treba byť už 3 hodiny dopredu, a keďže do prístavu to bolo cca 500 km, bolo tiež treba rátať s časovou rezervou. Trajekt mal ísť o 22, tak sme sa chystali vyraziť okolo 12. Všetko sme pekne pobalili a pripravili, ale keď sme išli nakladať do auta, zistili sme, že je jedna pneumatika prázdna.... Manžel zistil, že sa stala chyba pri montovaní v dielni, a že sa to nedá opraviť.... Začalo ďalšie vybavovanie, ktoré sa ale chvalabohu skončilo šťastne vďaka švagrovi, ktorý mal náhodou na sklade vhodnú pneumatiku. Do prístavu sme prišli o 18:40 a NIKTO tam nebol. Doslova. Bolo nám to podozrivé, ale rozhodli sme sa počkať do 19, či sa to vyrieši. 19:10 sme začali skúšať telefonovať na čísla, ktoré sme mali na lístkoch a potvrdenke a tiež na číslo, ktoré bolo uvedené na dverách zatvorenej kancelárie prístavu. Nikto však nikde nezdvíhal... pochopiteľne...bol piatok Veľkej noci, po siedmej večer....
Postupne prišiel ďalší pasažier (hurá), ktorý nám povedal, že tam zvyknú odbavovať až okolo 20. On vraj tým trajektom išiel veľakrát. Boli sme riadne rozhorčení, keďže my sme boli dôrazne vyzývaní byť na mieste "najneskôr" 3 hodiny dopredu, ale zároveň ukľudnení. Každopádne do 20:20. To sa už nepozdávalo ani druhému pasažierovi a pribudol aj tretí... Nebolo kde si kúpiť jesť, kde ísť na záchod, ani kam ísť dnu, boli sme odkázaní na auto. A na trajekte sme mali mať večeru aj raňajky, a to v cene..... Boli sme stresovaní. Pomocou telefónu a kamaráta pri internete a na telefóne, sme sa každopádne dopracovali k dánskemu číslo Scandlines, a kde nám, na naše zúfalé prekvapenie, odpovedali. O ničom nevedeli, ale sľúbili nám to zistiť. Trvalo to hodne dlho, ale nakoniec nám o pol desiatej zavolali. Povedali nám, že trajekt išiel o 10.00 doobeda a ďalší pôjde až po sviatkoch – v utorok. Nič nám nebolo platné, že sme mali lístky na 22.00, nemali sme čím ísť...

Hlavný problém boli víza do Bieloruska, v ktorých je daný deň vstupu a my sme nevedeli, čo sa stane, ak prídeme na hranicu o deň neskôr. A keďže bola Veľká noc, nebolo sa na to ani koho opýtať.... Nakoniec sme zohnali miesto na trajekte zo Štokholmu do Tallinu ďalší deň – t.j. v sobotu večer. Ukázalo sa, že to je fakticky len o 150 km viac a získali sme možnosť uvidieť Estónsko! Všetkými tromi pobaltskými krajinami sme prefrčali za 10 hodín, len s prestávkou na tankovanie a krátky obed. Bola to vcelku pohodlná cesta, a videli sme veľa.

Bielorusko
Večer na bieloruskej hranici začalo snežiť a bola riadna zima. Stáli sme vonku pri rôznych okienkach, v ktorom z každých sme mali niečo vybaviť. Okrem strašidelného počasia nás strašila aj pustota.... takmer nikto tadiaľ neprechádzal. Obaja sme zneisteli.
Jediným pozitívom bol mladý a milý colník (t.j. jeden zo štyroch, ktorým sme boli oddaní na milosť a nemilosť) Pomohol nám – s úsmevom a smiechom - vyplniť "tovarové papiere", ktoré boli samozrejme len po rusky (na milosť a nemilosť....).
Do Minska sme prišli až po zotmení. Od dvoch Rusiek v Nórsku som nezávisle od seba počula, že Minsk je úplne nezaujímavé, priemyselné mesto bez znakov histórie, a tiež som čakala komunistickú ponurosť... Ale bolo to celkom iné! Bolo tam veľa svetiel a veľké, impozantne veľké budovy, vrátane panelákov, mali vysvietené fasády, čo pôsobilo naozaj veľkolepo. Na druhý deň, za svetla, sme videli aj staré, udržiavané alebo zrenovované budovy, paláce, a tiež staré mestské domčeky. Bolo tam tiež viacero parkov. Všade bolo čisto a pekne a "normálne". Ale bola strašná zima. Vonku medzi 0 a 5, na hoteli 16-19... Fúkalo, chvíľami pršalo a chvíľami snežilo. Tak sme prchali do kaviarní a do auta. Tým sme skúmali vidiek okolo Minska. Vidiek sme si tiež prešli po ceste ďalej na juh. Bol zaostalý, ale romantický! Každopádne pre turistu... Opäť som nikde nevidela domy s plochými strechami, ako som očakávala, ale staré drevenice alebo tehlové domy. Často namaľované sýtymi, výraznými farbami. Tak boli tiež pomaľované zvyčajne nízke, drevené ploty. Po "hlavnej ulici" všade chodili husi a sliepky. Na dedinách bolo pramálo áut, takmer rovnako bežné boli kone s vozmi. Najbežnejším dopravným prostriedkom je ale autobus, a veľmi bežné je aj stopovanie. Vždy sme videli hlúčiky, alebo celé zástupy ľudí, v blízkosti tovární a pod., ktorí všetci mávali na autá.

Ukrajina
Po niekoľkých dňoch sme prešli na Ukrajinu. Mestečko Černigiv bolo kedysi známe honosnými kostolmi, dnes ale zrejme viac rovnomenným pivom, ktoré je najobľúbenejšie na Ukrajine. Konečne sa oteplilo, prvý deň nepršalo ani nesnežilo a mesto bolo aj po zotmení plné ľudí. Nie je tu však veľa kaviarní, keďže domáci skrátka nemajú na chodenie po podnikoch. Namiesto toho posedávajú v parku, alebo postávajú pred obchodmi a obchodíkmi, ktoré majú zvyčajne otvorené dlho do večera.

Šli sme tiež do Kyjeva, ktorý sa topí v autách a výfukových plynoch. Tu, a tiež na Ukrajine ako-takej, sme zažili najhoršie šoférovanie nášho života. Mnoho vodičov si dovoľuje čokoľvek, ako voči iným, tak aj s ohľadom na svoj život a zdravie, a z pre nás neznámych príčin im to druhí vodiči tolerujú. Zápchy niektorí obchádzajú po chodníku aj niekoľko kilometrov a poriadnou rýchlosťou, a potom stačí trocha otočiť volantom a niekto hneď uvoľní miesto, aby sa mohli zaradiť (keď napríklad chodník nepokračuje). A nie sú to len autá s veľavravnou ŠPZ. Pri ceste autom zvyšuje adrenalín tiež to, že dopravné značenie v mestách je skôr výnimkou, hoci mimo miest je normálne. Tiež je veľký nedostatok miest na parkovanie, a tak sa parkuje takmer kdekoľvek – bežne napr. v najkrajnejšom prúde cesty. Keďže tento je pred križovatkou zvyčajne, v iných krajinách, odbočovací, a keďže v Bielorusku ani na Ukrajine autá cez deň nesvietia, je veľká šanca stráviť niekoľko minút v čakaní "zrovna-v-tom-nehýbajúcom-sa-pruhu", kým človek zistí, že ostatní v ňom parkujú. A parkujú uprostred pruhu, nie diskrétne na kraji....
V Kyjeve boli hoteli plné až po nám neprístupné cenové kategórie, tak sme si len prešli centrum. Videli sme najznámejšie chrámy či dómy, ktoré boli naozaj krásne, ale ak nám turistická mapka neklamala, a naozaj nám odporúčala to najlepšie, ostatné za to až tak nestálo.

Z Kyjeva sme pokračovali smerom na juhozápad, až na rumunskú hranicu, a potom na západ smerom na Mukačevo a Užhorod pri slovenských a maďarských hraniciach. Po ceste sme videli obrovské polia, mnohé s černozemou, ktoré na horizonte prechádzali do oblohy, tak ako na mori. Na dedinách bolo všade veľa ľudí – len tak postávali a rozprávali sa, alebo boli na ceste niekam. V mnohých dedinách úplne chýbalo pouličné osvetlenie, väčšinou sme videli stĺpy bez lámp. (Neboli ale nevyužité, bol to raj bocianov! V niektorých dedinách boli bocianie hniezda na každom stĺpe pozdĺž cesty.) Všade však pulzoval život, a obzvlášť na poliach v okolí dedín v sobotu. Ľudia orali, okopávali, sadili, spoločne jedli prinesený obed... (Akým kontrastom bol o niekoľko dní večer v nemeckom mestečku Finsterwalde, kde to vyzeralo ako po evakuácii. Lampy svietili, domy boli namaľované a záhradky upravené, no nikde neboli ľudia.)

Bolo tiež nečakané vidieť, koľko sa všade renovuje a najmä stavia. Na dedinách sa stavajú prekvapujúco veľké, tehlové kostoly s cibuľovitými kupolami. Stavajú sa aj mnohé domy a veľké, drahé vily.

Prírodne najkrajšou časťou našej cesty bola Zakarpatská Rus. Vyzerá to tam ako na Slovensku... Križovali sme rieku Dnister po moste vysoko nad vodou – rieka tečie v hlbokom kaňone, no sama je veľmi široká a plytká. Taká rieka na Slovensku cez také kopce netečie, a bolo zvláštne a krásne to vidieť.

Jeden deň sme strávili v novozriadenom zimnom stredisku Bukovel. Pred pár rokmi tam zrejme nebolo nič. Dnes je tam niekoľko hotelov, chatových osád, dostatok zjazdoviek a lanoviek. A ďalej sa stavia. Všetko je nové, zjazdovky boli v apríli plné bahna, tráva tam ešte od zriadenia nezačala rásť... Riečka, čo tadiaľ preteká, je hnedá – bahnitá od toľkého stavania. Je to obrovský, drahý projekt, zrejme pre "horných 10 tisíc". Tak naznačujú ceny (cca 500 NOK/izba/noc mimo sezóny), Očividne sa očakáva ohromný nával dovolenkárov. Z Ukrajiny, z Ruska? Alebo? Sme zvedaví, ako sa táto obrovská investícia vyvŕbi. S ohľadom na ekonomickú situáciu väčšiny ľudí a na chýbajúci know-how. Neubránili sme sa pocitu prehnaných očakávaní. Dúfame však, že sa mýlime, a že to pôjde tam a tiež na celej Ukrajine, už len k lepšiemu.

Tak asi tak sme zažili Bielorusko a Ukrajinu, veľa dojmov a veľa príhod, tu som sa pokúšala to trochu skrátiť, ale je to ťažké. Sme radi, že sme to všetko videli a zažili a snáď som tiež napísala pre viacerých zaujímavý článok.

Na občerstvenie pamäti

Dobre viem, že mladších ľudí neraz popudzuje, keď staršie generácie spomínajú na zašlé časy. Aj mne išlo voľakedy na nervy, keď starí rodičia donekonečna spomínali na Rakúsko-Uhorsko či prvú svetovú vojnu, alebo keď sa naši rodičia a ich súčasníci neustále vracali do svojho detstva a mladosti za prvej Československej republiky. Uvedomujem si teda, že aj mnohí z dnešných mladších majú už dosť rečí o komunistických časoch u nás, o roku 1968, o normalizácii, o odchodoch do emigrácie, o páde komunizmu a o vzniku nezávislej Slovenskej republiky.
Tak či onak, takémuto vracaniu sa do ani nie tak dávnych čias sa sotva dá vyhnúť. Je to síce už dosť opotrebovaná fráza, no súčasne aj nevyvrátiteľný fakt, že ten, kto nepozná vlastnú minulosť, nemôže rozumieť prítomnosti, ani realisticky rozmýšľať o budúcnosti. Toto platí ako pre jednotlivcov, tak aj pre národy.
Mnohých nás, ktorí sme v Nórsku starousadlíkmi, teší, že tunajšie slovenské spoločenstvo sa v poslednom čase rozrástlo o pomerne veľké skupiny novopríšelcov. Väčšina z nich sem prišla za prácou, iní zase za štúdiom, alebo z iných, súkromnejších dôvodov. Teší nás to nielen preto, že nám tu pribudlo slovenských krajanov, ale aj preto, že to svedčí o slobodných pomeroch v našej časti sveta. Dnes je už samozrejmosťou, že ľudia môžu zo Slovenska voľne cestovať, uplatňovať sa v zahraničí a potom sa znova na Slovensko bez problémov vracať. Toto by bol ešte pred takými 20-30 rokmi málokto z nás veril.
Poniektorí našinci vari už aj zabudli, že za komunistickej totality nebolo právo cestovať do cudziny nijakou samozrejmosťou. Ako-tak to ešte išlo v rámci tzv. spriatelených krajín (no ani tam nie vždy), kým možnosť cestovať do "kapitalistickej" (rozumej: demokratickej) cudziny bola veľmi obmedzená. Záujemci museli vyplňovať množstvo formulárov, žiadať povolenie od zamestnávateľa alebo od miestnych úradov, stáť dlhé hodiny v rade na polícii, podrobovať sa ponižujúcej svojvôli úradníkov, vybavovať si zahraničné víza – a ani vtedy si neboli istí, či im vôbec cestu povolia. Ak im ju povolili, bolo to obyčajne iba na krátke obdobia, ktorých trvanie sa nesmelo prekročiť ani o deň. Ak niekto ostal v zahraničí dlhšie (a mnohí to aj urobili), nemusel sa už radšej ani vracať, lebo riskoval trestné stíhanie pre "nedovolený pobyt v zahraničí".
Nemožno sa potom čudovať, že mnohí Slováci a Česi pociťovali krajinu, ktorá im bola domovinou, ako väzenie a najmä mladší ľudia sa radšej rozhodli odísť do cudziny natrvalo, dobre vediac, že svoj rodný kraj len tak skoro neuvidia. Pre málokoho to bola ľahká voľba, no fakt, že toľkí ľudia sa pre ňu rozhodli, svedčí o tom, že rozdiel medzi totalitným Československom a demokratickým Západom bol veľmi nápadný a pre osobné uplatnenie sa neraz rozhodujúci. Boli aj takí Slováci a Česi, ktorým úrady cestu na Západ nepovolili, oni však urobili všetko pre to, aby sa tam predsa dostali. Najčastejším riešením býval kolektívny zájazd do Juhoslávie a keďže Juhoslovania, hoci tiež komunisti, nestrážili svoje hranice tak úzkostlivo ako napríklad Československo či NDR, dalo sa pomerne ľahko prejsť odtiaľ do Rakúska alebo do Talianska. Tam sa potom títo odídenci prihlásili miestnym úradom, strávili nejaký čas v emigrantských táboroch a zvyčajne sa legálne odsťahovali do nejakej inej demokratickej krajiny. Národy, ktoré v tom čase trpeli pod komunistickou tyraniou, by mali navždy ostať vďačné západným demokratickým štátom, teda aj Nórsku, za to, že ich príslušníkov nevracali nazad domov, ale dali im možnosť ostať v slobodnom svete, so všetkými právami, ktoré im ako ľudským bytostiam patrili. Bol to obrovský rozdiel v porovnaní s tým, ako sa k svojim občanom správali komunistickí vládcovia.
Nerád by som bol, keby ma niekto pochopil tak, že sa tu chcem vŕtať v starých hriechoch, jatriť azda už zacelené rany, alebo nedajbože moralizovať. Mojím jediným úmyslom je občerstviť trochu našu kolektívnu aj individuálnu pamäť a pripomenúť, že v našom svete nič nie je samozrejmosťou. Keď sa rozhliadneme okolo seba, rýchlo zistíme, že hoci väčšina štátov sveta podpísala Chartu ľudských práv, iba relatívne malá časť z nich ju v skutočnosti dodržiava. Demokratické pomery a právny štát sú stále skôr výnimkou ako pravidlom. Iste netreba veľa fantázie na to, aby si človek predstavil, že aj na Slovensku alebo v Nórsku sa situácia zase raz môže zvrtnúť. Stačí, keď nastane vážna ekonomická alebo ekologická kríza, ak nejaká militantná skupina nadobudne neprimerane silný vplyv v spoločnosti a ľudia začnú volať po vláde tvrdej ruky. A postupne sa nám začne rozsypávať právny štát, upadať kultúra medziľudských vzťahov a zväčšovať sa priepasť medzi privilegovanými skupinami a ostatnými. Odtiaľ je už iba krôčik k okliešťovaniu ľudských práv, k novým nezmyselným zákazom a príkazom a k represáliám voči nepohodlným ľuďom. Pravdaže, vývoj môže ísť aj opačným smerom. Možno si čoraz viac ľudí na svete, vrátane politikov a finančných magnátov, bude uvedomovať, že pravdu mal Winston Churchill, keď povedal, že "demokracia je najhorší politický systém - okrem všetkých ostatných".
Tu máme azda my, čo si dobre pamätáme zločinný charakter totalitného systému, určité poslanie. Vždy, keď zbadáme, že niekto idealizuje takéto politické systémy, môžeme zaloviť v pamäti a povedať: Počkaj, kamarát, takéto čosi sme tu už mali. Chcel by si znova mať také pomery ako vtedy, keď sa krajina podobala na veľké väzenie? Keď ľudí prenasledovali pre ich rodinný pôvod, politické či náboženské presvedčenie, pre vyslovovanie vlastných názorov? Keď mocipáni bránili slobodnému prísunu informácií z celého sveta? Keď človek na povolenie cesty do zahraničia potreboval kopu pečiatok a povolení? Keď trestali ľudí za to, že sa im chcelo skúsiť trochu sveta a niečomu užitočnému sa tam naučiť?
Mohlo by sa zdať, že nikto rozumný by si takéto pomery neželal. Nedajme sa však učičíkať. Na Slovensku, aj v iných postkomunistických krajinách, stále počuť hlasy, že "za socializmu (t.j. za komunistického režimu) bolo lepšie". V Nórsku vidíme neraz aj v dôležitých verejných funkciách maoistov, ktorí sa ani slovíčkom nedištancovali od svojich totalitaristických názorov spred tridsiatich rokov. Čoraz viac silnie vplyv medzinárodného mafiánstva. A sú aj také postkomunistické krajiny, ktoré hodili spiatočku a pokúšajú sa kombinovať bezohľadný trhový kapitalizmus s nedemokratickým spoločenským systémom. Je teda vari na mieste byť ostražitý.

Pozdrav z Martina

Tu v Martine študuje veľa nórskych študentov medicínu, pár študentiek poznám. Myslím sú veľmi príjemní ľudia. A pred 2 mesiacmi tu boli mojej priateľky Elisabeth dvaja kamaráti z jej rodného Honninsvågu. Boli prekvapení ako je v Martine a okolí pekne. Vraj mali trošku strach ako tu je. Takisto boli u mňa na návšteve a boli tak isto radi, veľmi im chutilo jedlo, ktoré sme im pripravili a tiež ochutnali slivovicu a naše domáce špeciality z našej minuloročnej úrody. Povedali, že sme veľmi pohostinní a milí ľudia, Nečakali to, a cítili sa tu dobre. Ale tiež moja priateľka Elisabeth, síce ona je už ako moja mladšia sestra, sa u nás cíti veľmi dobre, Moju mamu volá babka, má ju veľmi rada a chutí jej tak isto naše jedlo, ale najviac domáce koláče. Minulý rok v októbri sme jej a kamarátke urobili výlet na vinobranie do tokajskej oblasti, konkrétne Slovenské Nové Mesto a okolie. Boli sme na ochutnávke vína v pivnici. Ukázala som jej Spišský hrad, bol práve večer a je nádherne osvetlený, ale aj večerné Košice. Tohto roku by chcela ísť opäť, ale aj so svojím nórskym priateľom. Tak uvidím ako budeme tento rok stíhať naše plány. Tak zatiaľ toľko.
Trošičku sa pochválim, písala som do školy domácu úlohu-rozprávanie, tak som napísala môj minuloročný zážitok ako som tri dni cestovala domov. Dostala som 2.
Prajem krásny večer!
S pozdravom ostáva Eva (Jeneiová)

Prebúdzam sa otváram oči. Nechce sa mi vstávať a tak chvíľu ležím a premýšľam. Je tu deň "D" očakávaný, ale tiež trošku smutný. No čo, možno sa sem ešte niekedy vrátim. Rýchlo vstávam, čochvíľa príde pre mňa kamarát a odvezie ma na letisko. Pohľadom prechádzam po mojom prechodnom bývaní, kontrolujem či som si nič nezabudla. Zdá sa, mám všetko. Trúbi. Beriem batožinu a idem. Ešte raz sa pohľadom lúčim s krásnym morským zálivom. Ešte natankovať benzín a kúpiť kávu. Odchádzame. Pred sebou máme asi 150 km na letisko. Cesta ubieha, rozprávame sa a ja v pamäti lovím ruské slová lebo nórsky neviem. Sem tam zdriemnem, ale spať nemôžem, musím vidieť tú nádhernú krajinu, rieky v ktorých pokojne ale aj búrlivo tečie. Zastavujeme. Ešte jedno prekvapenie – neskutočne gýčovito krásne vodopády. Je tu veľa turistov, ktorí cez most ponad ne prechádzajú. Síce máme ešte čas, ale ja na to nemám odvahu. Ide sa ďalej, lietadlo nikoho nečaká.
Tak a sme tu, malé letisko. Čas do odletu sa kráti. Je tu trošku zmätok, kopec japonských turistov a lietadlo mešká. Mám predtuchu, že ďalšie v Oslo nestíham. Konečne je tu. Rozlúčim sa so svojím známym a nastupujem do lietadla. Sledujem ručičky hodiniek, ktoré besne idú. Pristávame. Tie hodinkové ručičky sú asi fakt besné. Čakám na batožinu, ale kde je?? Všetci už majú svoje veci len ja nie. Preboha ja to lietadlo ozaj nestihnem!
Hľadám personál a otŕčam papier na ktorom je v angličtine napísané: nehovorím anglicky, prosím pomôžte mi, tu je kontakt na moju priateľku. To je odvaha, sama a ani ceknúť anglické slovo. Volám priateľke a oboznamujem ju čo sa stalo. Aspoň že sú mobily. Vynálezcovia mobilu ďakujem vám!
Chvalabohu našiel sa tu ktosi, kto hovorí rusky. Situácia je jasná. Letím na ďalší deň. Letecká spoločnosť mi poskytla hotel a všetko čo s tým súvisí, odvoz, ale tiež raňajky. Skrátka čerešnička na torte. Ale čo moja batožina? Kde je? Konečne došla. No to snáď niééé! Jeden batoh smrdí ako tchor. Moje gurmánske pochúťky sú zničené. Tiež s tým nemuseli tak trieskať! A ja sa hanbím ako pes. Ešte zohnať igelit. Podarilo sa, mám vrece!
Nastupujem do autobusu a volám známemu čo sa stalo. Ospravedlňuje sa mi aj za nórsku leteckú spoločnosť. V autobuse sa zoznamujem so starým mužom, opýtal sa ma, či som hovorila rusky. Dávame sa do reči a v duchu ďakujem že, som sa učila ruštinu. Kto by to povedal, že aj v Nórsku budú vedieť rusky.
Tak a som pri hoteli, ešte sa dopracovať na izbu. Je mi do plaču, nevládzem, batoh je priťažký a druhý vo vreci ťahám sa sebou. Bože to je hanba! Konečne recepcia, beriem kľúč, v duch sa teším ako sa zvalím na posteľ. Otváram dvere a ústa. Izba v rekonštrukcii! Toto by jeden nevymyslel! Zatínam zuby, slzy v očiach a zas ťahám za sebou tie hnusné batohy. Chodba by tiež nemusela byť taká dlhá a výťah tak ďaleko. Opäť recepcia, snažím sa vysvetliť situáciu, fajn, slečna pochopila. Z posledných síl sa dovlečiem k ďalšej izbe, otváram dvere. Hurááá!! Je fakt krásna, myslím izba. Spamätávam sa a neviem, čo skôr. Zvíťazil smradľavý batoh, vyberám z neho pre mňa drahocenný gurmánsky skvost. Zbohom moje krevety, nebola vám dopriata cesta na Slovensko! Volám domov, čo sa stalo a plán na nasledujúci deň. Tak ešte sprcha a možno trochu pospím. Neviem sa po troch týždňoch "vynadívať" tmy. Na severe bolo stále vidno. No čo, oblasť severného polárneho kruhu je taká. To je balzam – tma a super posteľ. Opäť je ráno, ani sa mi vstávať nechce. Idem na raňajky. Mňam! Čo si mám dať? Švédske stoly sú švédske stoly. Tak tu by som ešte vedela oddychovať. Ale čo už, naozaj musím ísť. Beriem batohy a idem na autobus, ktorý má ísť na letisko. Ešte keby som tak vedela kedy a kde príde. Čítať po nórsky to nie je len tak! Stojím tu ako zmoknuté kura. Risknem taxi. To je pálka v prepočte na slovenskú menu, čo chce taxikár! Zjednávam cenu písaním na zdrap papiera, no moc sa nedarí. Pristupujem na cenu a sadám do taxíka. Taxikár sa chce rozprávať, žiaľ anglicky neviem, ale mám slovník. Je to energický mladý muž. Zrazu mám také myšlienky ako má on pleť – čierne. Nikto nevie, že idem taxíkom, ak sa mi niečo stane, už ma nikdy nenájdu. Listujem v slovníku a snažím sa mu povedať, že ma doma čakajú moji dvaja chlapci - moje deti. Hádam sa zľutuje a neublíži mi. Nadávam si do idiotov. Konečne letisko! Pomaly a isto snáď dôjdem domov. Znova absolvujem letiskové procedúry a obzerám tie obchody so značkovými handričkami. Ešte mať tak na ne. Konečne sa blíži čas odletu, už sa neviem dočkať. Ale začína sa niečo diať. Toto nie je možné!! Z technických príčin sa let odkladá! Neviem či sa mám smiať alebo plakať. Žhavím mobil a kamarátke hovorím, aby presne zistila, čo je vo veci. Volám domov - neviem kedy prídem. Mobil sa vybíja, ale ešte nestrácam duchaprítomnosť, poradila som si. Idem do obchodu s CD a inou technikou a hovorím: mobil batery kaput. Úžas tá moja reč. Ale pomohli. Super! Zas letiskový servis, idem sa najesť. Som hladná, tak si doprajem. Vidím ako sa poniektorí po mne dívajú. Nech, oni nevedia, že ja sa už druhý deň pokúšam dostať domov. Moje lietadlo totiž odlieta až vo večerných hodinách, dúfam. Čas na hodinkách ukazuje, že hádam už toto lietadlo poletí. Áno, už je všetko v poriadku. Síce trochu "okľukou" letím domov cez Stockholm do Viedne, ale to vôbec nevadí. Brána sa otvára a ja nastupujem do lietadla. Oslík z Oslo letí domov. Dovidenia Oslo, dovidenia moje nádherné Nórsko. Možno sa sem ešte vrátim.
V nočných hodinách som priletela do Viedne, kde ma prišli počkať moji známi z Bratislavy a u nich som spala. Ráno ma známy vzal do Trenčína autom, mal služobnú cestu, tak odtiaľ som išla vlakom. Cesta ubiehala v celku dobre, v kupé som sa zoznámila s jednou mladou lekárkou-onkologičkou, ktorá tiež veľa cestovala, pracovala na nejakej misii a išla na krátku poradu z Bratislavy do Martina. Ale zrazu vlak ostal stáť v Považskej Bystrici, stala sa nejaká vážna porucha. Ona sa mala hneď poobede vracať späť do Bratislavy. Teraz čo? Dohodli sme sa, že pôjdeme taxíkom a niekoho ešte vo vlaku zoženieme. No nikto nechcel ísť. Taxik objednaný a čakáme naň pred stanicou. Zrazu sa objavilo auto s martinskou značkou. Hovorím jej: prosím vás, utekajte sa opýtať, či ide do Martina a vezme nás, lebo kým ja zložím batoh, môže odísť. Aj tak bolo. Taxík sme zrušili a išli autom. Ten pán prišiel tiež pre brata ktorý prišiel na návštevu z Južnej Afriky a žije tam od 60-tych rokov aj so svojou anglicky hovoriacou manželkou (cestovali tiež z Bratislavy tým istým vlakom ako ja). Tak sme sa rozprávali a oni si mysleli, že ja a doktorka sme kamošky a cestujeme spolu. Keď sme im povedali, že nie, začali sa smiať a povedali že sme priadne čísla. To bol môj tretí deň cestovania. Ale došla som v poriadku, v Martine ma privítala poriadna prietrž mračien. Doma mi moji dvaja chlapci napísali plagát "mama vitaj doma" ktorý bol nad vchodovými dverami spolu s malou hračkárskou stíhačkou. A nesmiem zabudnúť na fantastickú jahodovú tortu  so šľahačkou, o ktorej sa mi v Nórsku snívalo.

P. S. Tie jahody boli čerstvé priamo z našej záhrady.

Pozdrav zo Slovenska

Ja žijem v Nórsku už 28. rok, moja žena, Erika, 16. rok. Slovensko pravidelne navštevujeme aspoň raz ročne, trikrát sme tam boli v kúpeľoch, máme pocit, že tam existujeme bez problémov a vcelku pobyty na Slovensku berieme pozitívne. Ale, pri tých dvojtýždňových hosťovaniach v roli zahraničného Slováka, cítime stále, že sme tu cudzí, niekedy exotickí, a že možno by sme tam už ani nedokázali žiť. Rovnako, ako niektorí Slováci, ktorí prišli do Nórska, aby si tu založili existenciu, ale nakoniec sa vrátili na Slovensku, lebo v Nórsku nedokázali žiť.
Tak sme si vymysleli experiment – podarilo sa nám vybaviť si v práci voľno na štyri mesiace, naložili sme auto až po strechu a presunuli sa do Bratislavy.
Jedna vec, ktorá nám z Nórska okamžite udrela do očí je bezohľadnosť ľudí (najviac viditeľné u automobilistov) a obrovské sociálne rozdiely. Ešte sme len prešli najnovším dopravným tunelom v Bratislave, pri Zoologickej záhrade, hneď som uvidel auto, aké sa v Oslo hneď len tak nevidí – Bentley Coupé. Hummer stratil svoje prvé miesto, ako auto, ktoré musia všetci mať.
V Bratislave sú všetky chodníky mesta zapratané zaparkovanými autami. S hrôzou myslím na telesne postihnutých vozíčkárov, ktorí sú týmto parkovaním uväznení doma. Nadarmo im nadácie EÚ poskytnú elektrické vozíčky, z Euro-fondov sa namontujú výťahy vedľa schodov, chodníky sú na mnohých koncoch prácne znížené, aby obrubník nerobil vozíčkárom problém. Aha!, aký sme moderní a ako veľa pre najslabšie skupiny robíme! Pred poliklinikou stoja najväčšie SUV Mercedesy kolesami na schodoch a na ceste stoja policajti a prísne kontrolujú lekárničky, ochranné vesty a zapálené svetlá. A mamičky s kočíkmi sa na chodníkoch zaparkovaným autám vyhýbajú v cestnej dráhe. Nevidiacim s bielymi palicami, pre ktorých niekedy bola pomoc previesť ich cez cestu z chodníka na chodník, už chodník nepomôže. Ale toto nie je téma pre európske fondy, ani iniciatívy, ani štruktúry.
Do začiatku tohto textu zo Slovenska som chcel napísať o mladom Bratislavčanovi, ktorý autom zrazil a zabil dvoch bezdomovcov, keď sa ponáhľal na benefičný gala koncert v prospech postavenia Domu pre bezdomovcov v Bratislave. Jeho firma na konto výstavby slávnostne previedla jeden milión korún a aj škody na aute mladý Bratislavčan veľkodušne uhradil z vlastného vrecka. Nestalo sa to, ale je to ilustrácia toho, ako sa mne javí slovenská spoločnosť. A v nej, ako klenoty, žiaria jedinci, ktorí nezištne a bez nároku na medializáciu svojho konania pomôžu druhému človeku, alebo aspoň rozdávajú ľuďom pohodu, porozumenie, úsmev a pripomínajú, že ľudia k sebe môžu byť aj slušní, tolerantní a dobrí. Človek to zažije, chvíľku sa možno zastaví a zamyslí, a potom sa ponáhľa ďalej.
Tak ako som včera pri Dunajskej Strede videl doničenú MB-čku, okolo policajné a záchranné autá s blikajúcimi majáčikmi na strechách, a na kraji cesty dve prikryté telá. Ľudia v autách na chvíľu zvážneli, šoféri spomalili, ale o päť minút sa už nebezpečne predbiehali v kolóne áut smerujúcich z víkendu do Bratislbrvy.

Do takého hnutia by som sa zapísal!:

Návštevy nórskych bádateľov Kremnice v 17. a 18. storočí

Richard Kafka

Vysoká technická úroveň ťažby a  spracovania rúd v stredoslovenskom regióne bola v  minulosti známa. Svedčia o tom mnohé návštevy odborníkov z rôznych krajín, ktoré prichádzali najmä do Banskej Štiavnice, Kremnice, Banskej Bystrice a priľahlých lokalít, kde sa rudy ťažili a ďalej spracovávali.
Zameral som sa na skúmanie týchto návštev, ktoré prichádzali z Nórska. V Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici sú títo odborníci označovaní ako „poddaní dánskeho kráľa z Nórska". Nórsko v tom čase ako samostatné kráľovstvo ešte neexistovalo. Niektoré študijné cesty nórskych bádateľov sú známe, no ešte stále nie je všetko o týchto cestovateľoch u nás známe. Takouto je aj cesta neznámych nórskych bádateľov z rokov 1651 – 1652.
Dr. Bjőrn Ivar Berg z Nórskeho banského múzea v Kongsbergu našiel v Deichmanske biblioteket v Oslo fragment denníka z cesty po Čechách, Morave, Rakúsku a Uhorsku (najmä časti dnešného Slovenska). Cesta sa uskutočnila v rokoch 1651 – 1652. Identita autora denníka je neznáma. B. I. Berg predpokladá, že vedúcou osobnosťou cesty bol Brostrup Gedde (Gjedde) žijúci v rokoch 1628 – 1668, syn majiteľa strieborných baní Ove Geddeho (1594 – 1660) v Kongsbergu. Ove Gedde poslal svojho syna do Strednej Európy, ale najmä do baníckych miest na Slovensku učiť sa baníctvu a hutníctvu. Jeho syn mu z cesty priviedol aj odborníkov zo Saska a Slovenska – Jacob Matiasa Taxa, Johan Georga Taxa, Daniela von Hellenbacha a Heinricha Sigismunda Hassiusa. Predpokladá sa, že D. von Hellenbach a H. S. Hassius boli zo Slovenska. Je celkom možné, že práve Daniel von Hellenbach pochádzal zo slávnej štiavnickej baníckej rodiny.
Brostrup Gedde bol po návrate z cesty roku 1653 vymenovaný za najvyššieho banského úradníka v Nórsku a Johannes Barth nastúpil roku 1656 za riaditeľa baní v Kongsbergu po svojom otcovi.
Do dnešných čias nebolo o tejto ceste nič publikované a tento viac ako 350-ročný cestopisný denník sa dostal teraz na Slovensko. Čaká na svojho prekladateľa. Brostrup Gedde mal v čase svojho cestovateľského dobrodružstva 23 rokov a tak aj popisy jednotlivých zážitkov sú plné dobrodružných príhod a nielen odborných pojednaní.
Predkladám stručný popis jednotlivých cestovných zážitkov.
Cesta cez Čechy, Moravu, Rakúsko a Uhorsko sa podľa uvedeného denníka začala 29. novembra 1651. Vedúcou osobnosťou cesty bol podľa Bjőrna Ivara Berga s  najväčšou pravdepodobnosťou spomínaný Brostrup Gedde a jeho spoločníkom bol syn riaditeľa baní v Kongsbergu Johannes Barth.
Podľa denníka z cesty, ktorý je vedený podľa dátumov boli účastníci cesty ešte 30. novembra 1651 v Drážďanoch a 2. decembra prichádzajú do Prahy. Hneď na druhý deň navštevujú mestá Kolín, Kutnú Horu, Jihlavu a 10. decembra sa dostávajú k Dunaju, v ten istý deň sú vo Viedni. V denníku je zaznamenané stretnutie s mnohými osobnosťami.
23. decembra odchádzajú cez Eberstorf, Hainburg zrejme plavbou po Dunaji do Bratislavy (Pressburg). Navštívili aj ďalšie mestá pri Dunaji Rackendorf, Gyor (Raab). 30. decembra boli cestovatelia v Komárne, kde obdivovali komárňanskú pevnosť, ďalej pevnosť v Nových Zámkoch, kaštieľ v Komjaticiach, potom je tu spomínaná Ivanka a  Nitra. Zaujímavá zmienka o slovenskej dedine (Slawackisch dorff) Gras Osbratiz (nepodarilo sa mi zistiť ako sa volá po slovensky).
9. januára dosiahli cestovatelia cieľ svojej cesty Kremnicu. V Kremnici mal ich program pracovný charakter. Navštívili postupne: Rudolf šachtu, Winckel, Matthias a St. Annen šachty. Ďalšie dni navštívili stupy a veľa času venovali návštevám taviacich hút. Celkove by sa dala táto cesta hodnotiť ako cesta za objavovaním hutníckych procesov. Len z veľmi stručného štúdia sa dá zistiť, že nórski bádatelia hneď po príchode do Kremnice (12. januára) odovzdali do taviacej huty nórsku rudu na preskúšanie. Rudu sem doviezli na skúšobné spracovanie. Výsledok skúšok hodnotia cestovatelia vo svojom denníku dňa 22. januára, kde uvádzajú, že výsledky boli veľmi dobré.
27. januára sa začali nórski cestovatelia s Kremnicou lúčiť, nechýbalo ani víno, ktoré dal doniesť Gedde z pivnice, „aby si mohli na zdravie baníkov pripiť". Z príležitosti odchodu ich prijal hlavný kapitán Melchior Bawn a úplne na záver návštevy v Kremnici mali 2. februára rozlúčku s kremnickým kaplánom Marcom Ziegelsdőrffernom.
Ten istý deň je zaznamenaný prechod cez Hron a návšteva kúpeľov v Tepliciach (Sklené Teplice). Nasledovala cesta do Banskej Štiavnice, kde sa znova vítajú „s niekoľkými fľaškami dobrého vína". Veľmi sa im páči pohľad na Banskú Štiavnicu, ako píšu: „Prvý pohľad v Štiavnici z okna bol na plno švárnych dievčat..." V ďalších dňoch navštívili Bieberštôlňu, Erbštôlňu, 6. februára sú v Hodruši, o tri dni navštívili taviacu hutu.
Dňa 10. februára cestovali do Banskej Bystrice. Zaujímavá je poznámka o Banskej Bystrici, ktorá v nich zanechala zlý dojem, ako píšu: „je to banícke mesto so zlým pohľadom naň".
Nemohli, samozrejme, vynechať Španiu Dolinu, ktorú navštívili 19. februára, a 22. februára Ľubietovú.
Cesta po Uhorsku sa skončila 24. februára v Bratislave.
Cestovná správa po Uhorsku prináša nové informácie, celkový popis cesty je vedený podrobne a prináša v niektorých pohľadoch aj nové informácie na časy, keď sa na Slovensko chodili učiť ľudia z iných štátov Európy. V prípade nórskeho Kongsbergu to bolo zvlášť potrebné, lebo tu sa banícka činnosť začínala až roku 1623.
Ďalším nórskym bádateľom, ktorý študoval baníctvo a hutníctvo na Slovensku bol Jőrgen Hiort (1737 – 1804), tento cestoval Slovenskom v rokoch 1763 až 1765. Navštívil nielen banské mestá na strednom Slovensku, ale aj na východnom (Spišská Nová Ves, Markušovce, Rudňany). J. Hiort bol významným nórskym odborníkom, jeho správa z cesty je veľmi podrobne a vyčerpávajúco spracovaná. Je až podivuhodné, odkiaľ mohol J. Hiort získať také podrobnosti o platových a ostatných finančných náležitostí celého vedenia banskoštiavnického komorsko-grófskeho úradu. Z tohoto zoznamu všetkých od najvyšších riaditeľov až po úradníkov v najnižšom postavení sa dozvedáme, že najvyšší plat mal jeden z riaditeľov úradu Nicolaj Jaquin, ktorý mal plat 2000 zlatých ročne a 300 zlatých boli iné finančné nároky. Ostatní riaditelia mali plat 1200 zlatých a 300 zlatých na spomínané iné finančné náklady. Obyčajný banský úradník mal plat od 260 – 320 zlatých ročne. Veľmi podrobne sú popisované aj technologické zariadenia. J. Hiorta však v Kremnici doslova očarila stupová metóda drvenia a vyplavovania rúd, a preto sa ju rozhodol zaviesť aj v Kongsbergu. „Uhorské" stupy sa dostali ako technická novinka do Nórska (významný banícky historik J. Vozár nazval tieto stupy „slovenské"). J. Hiort si na zavedenie tejto v tom čase progresívnej technológie zobral odborníka z Kremnice Ferdinanda Tomaschetza, ktorý v Kongsbergu úspešne zaviedol „slovenský stupový postup", bol tu potom zamestnaný ako dozorca stúp. V Štátnom ústrednom banskom archíve v Banskej Štiavnici je o Ferdinandovi Tomaschetzovi zmienka, že žiadal prostredníctvom svojho priateľa prehodnotiť svoje znovuprijatie do práce, no Hlavný komorský úrad žiadosť zamietol s poznámkou, že on vie, prečo je prepustený. Popisu Kremnice venoval J. Hiort 25 strán z 281 stranového denníka.
Prešli len štyri roky a v roku 1769 prichádza na Slovensko ďalší prírodovedec Morten Trane Brűnnich (1737 – 1827), mladý muž, ktorý vyštudoval teológiu a prírodné vedy, prichádza na dobrodružnú cestu, cestuje na vlastnom koni v typickej baníckej uniforme (aj s ošliadovom), nocuje, kde ho zastihne noc. Skutočnosťou je, že skutočne prešiel doslova celou Európou. Cestu začal v Kodani roku 1765. Navštívil Anglicko, Holandsko, Francúzsko, Taliansko, Istriu a po roku cestovania prichádza do Viedne. Bratislavu navštívil 10. marca 1768 ďalej už nasledujú mestá Banská Štiavnica, Žarnovica, Kremnica, Banská Bystrica, Špania Dolina. Nevynechal ani celú východoslovenskú oblasť, ako Spišská Sobota, Gelnica, Prešov, Tokaj a ďalšie. Po návšteve Sedmohradska končí svoje cestovanie v Kodani v decembri 1769.
V Kremnici si všíma najmä ťažbu zlata. Čo je ale zaujímavejšie, že si všimol, že sa tu hovorilo slovenským jazykom a v denníku z cesty je poznámka: „Bolo sa treba oboznámiť aj so slovenským jazykom, čo sa mi dlho nedarilo", a tak na jednej stránke uvádza aj miniatúrny slovník so slovenským pomenovaním čísloviek, jednotlivých dní v týždni, ale napríklad aj s celými praktickými vetami" Ja pojdem do mesta, pekná panenka, dajte mi pišťok."
Významnou etapou vo vývoji hutníctva v Uhorsku bolo oznámenie cisára Jozefa II., ktorý dňa 14. apríla 1785 rozhodol, že spôsob výroby zlata a striebra z rúd pomocou nepriamej amalgamácie sa má zverejniť, a teda sa s touto metódou môžu oboznámiť všetci domáci a zahraniční záujemci. Možno, že jedným z prvých, ktorý prišiel do Sklených Teplíc, bol významný nórsky odborník Olaf Henckel (patril medzi najvýznamnejších bádateľov v baníctve a hutníctve 18. storočia). Tento prišiel do Sklených Teplíc už na jar 1785, aby pozoroval Bornove amalgamačné pokusy, v auguste a septembri pozoroval výstavbu huty a neskôr sa zdržiaval v hute, kde študoval prebiehajúce amalgamačné procesy. Zaujímavé je výsadné privilégium, ktoré bádatelia z Nórska získali. Banská Komora vo Viedni pobyt nórskych bádateľov povolila s poznámkou, že sa tak jedná najmä vzhľadom na to, „že banský radca von Ruprecht bol počas jeho cesty po zahraničných banských závodoch prijatý v Nórsku s veľkou ochotou". Navyše im bola umožnená prehliadka ďalších banských závodov a železiarní, ktoré boli pod správou banskobystrickej komory. Do Sklených Teplíc prišiel začiatkom roka aj jeho brat Georgius. Zdržali sa tu do konca roka 1786, žiaľ ich denníky z cesty sa ešte na Slovensko nedostali, ale podľa publikácií Dr. Bjřrna Ivara Berga z Kongsbergu sú veľmi bohaté na rôzne poznámky, štúdie s popismi, výkresmi a modelmi. Práve v spomínaných publikáciách je zmienka ako videli bratia Henckelovci Kremnicu. V Kremnici sa zúčastnili pri pokusoch čistenia rudy a výťažkov zo stúp pred amalgamáciou. Olaf Henckel bol prekvapený, aké priaznivé ovzdušie bolo vytvorené pre ich štúdium. Podľa neho mu nerobili žiadne ťažkosti pri získavaní informácií. Samozrejme, že boli určité technológie aj utajené, nórski bádatelia neboli pustení do kremnickej mincovne, čo podľa denníka riešil O. Henckel tak, že podplatil pracovníkov mincovne, aby ho vpustili do jej priestorov na 2 hodiny v noci.
Bratia Henckelovci veľmi dôsledne zhodnotili prínosy metódy nepriamej amalgamácie na základe poznatkov získaných v stredoslovenských hutách.
V druhej polovici 18. storočia vznikol v Európe spor o tom ako vznikla naša Zem, časť vedcov tvrdila, že všetky horniny zemskej kôry vznikli vo vode, usadzovali sa na dne hlbokých morí, boli to tzv. Neptunisti, a na druhej strane iná časť vedcov, tzv. Plutonisti, tvrdili, že horniny vznikli pôsobením ohňa, teda sopečnou činnosťou. Uhorsko, hlavne časť súčasného Slovenska bola už v tom čase dobre geologicky preštudovaná a mnohé práce z tejto oblasti boli publikované. Významne sa o to zaslúžil bratislavský rodák Johan E. Fichtel (1732 – 1795) svojim dielom „Mineralogische Bemerkungen von den Karpaten" (Viedeň 1791). Samozrejme, že vznikli aj ďalšie diela, najmä I. Borna, ktoré si veľmi dobre preštudoval nórsky vedec Jeans Esmark (1763- 1839), zástanca neptunistickej teórie a túto si chcel v Karpatoch potvrdiť. Preto sa vydal roku 1794 na cestu z Viedne po súčasnom Slovensku. Jeho cesta smerovala cez Bratislavu, cez Trnavu, Levice, ďalej do Banskej Štiavnice. Tu opisuje jednotlivé bane, rudné žily, návštevu Banskej akadémie a mnoho ďalších zaujímavostí. Je celkom zaujímavé, že naproti názorov iných autorov označil vrch Kalvárie v Banskej Štiavnici za bazaltový vrch, žiaľ nevyjadril sa, či tento vrchol má pôvod vzniku v plutonistickej alebo neptunistickej teórii. Vo svojej knihe „Krátky opis jednej mineralogickej cesty cez Uhorsko, Sedmohradsko a Banát", ktorá vyšla vo Freibergu roku 1798 opisuje cestu z Banskej Štiavnice cez Sklené Teplice do povodia Hrona, ktoré ho prakticky ničím nezaujalo, spomína sa tu Sv. Kríž nad Hronom, Kremnička, Lehôtka (Bartošova Lehôtka) a Jastrabie. V tejto oblasti nachádzal množstvo limnokvarcitov a so skameneným rákosom. Zaujímavú príhodu má z Jastrabej, kde našiel drevený opál. Po mineralogickej stránke ho najviac zaujalo okolie Kremnice so zlatonosnými žilami. Popísaný je odchod do Banskej Bystrice cez Skalku. J. Esmark nepatril medzi cestovateľov, ktorí študovali v našich banských mestách banícku a hutnícku činnosť, prišiel potvrdiť teóriu vzniku našich hôr z morských usadenín, hoci sa mu to evidentne nepodarilo, vo svojom diele to evidentne nepriznáva, no jeho už skôr uvedené dielo je výborným prínosom pre teóriu o geologickej skladbe vulkanických pohorí na Slovensku a J. Esmark spolu s J. E. Fichtelom a I. Bornom patria medzi najvýznamnejších vedcov z konca 18. storočia, ktorí sa zaslúžili o vedecký výklad geologickej skladby Slovenska.

Použitá literatúra:
Deichmanske biblioteket, Oslo, Deichmans manuskriptsamling Fol. 34 (Depéon in R. Kafka, Žiar nad Hronom)
Richard Kafka: Mosty na sever (z histórie slovensko-nórskej spolupráce vo vede a technike), Enterprise, s. r. o., 2003

Sedem týždňov exotiky

Darmo je: naše rodné Slovensko je dnes pre mnohých z nás už (aj) exotickou krajinou. Isteže, keď sme tam na návšteve, pociťujeme uspokojenie zo stretnutia s dávno známymi miestami a ľuďmi a teší nás, že sa dohovoríme rodným jazykom. Aj samotný fakt, že skoro všetci okolo nás rozprávajú po slovensky, nás napĺňa uspokojením. Priam pahltne užívame nám blízku stredoeurópsku mentalitu, uvoľnenosť v spoločenských stykoch i bohaté tradície krčmového a kaviarenského života.
Na druhej strane však stále nad mnohým, čoho sme svedkami, krútime hlavou. Dlhodobo odlišný spoločenský vývoj v Nórsku a na Slovensku, ako aj naša trvalá odlúčenosť od slovenského prostredia tu zohrávajú svoje. Začína sa to od celkom každodenných zvykov (napríklad, že príbuzní či známi vpadnú hocikedy neohlásení na návštevu), pokračuje spôsobom komunikácie vo sfére obchodu a služieb a končí postojmi ľudí k verejným záležitostiam (politika, právo, zdravotníctvo a pod.).
Strávil som tohto roku sedem týždňov 25.05-19.07) v Bratislave, takže viem, o čom rozprávam. V prvom rade musím poznamenať, že Bratislava je pre mňa veľmi príjemným mestom na letné dovolenkovanie. Býva tam zväčša v tomto období pekne a teplo, sú tam dobré možnosti na kúpanie, vychádzky do prírody i na posedenia v chodníkových kaviarňach a reštauráciách. Aj ľudia sú zväčša príjemní i pozorní, ako zrakovo postihnutému mi v električkách i na ulici celkom neznáme osoby často bez vyzvania pomôžu. Toto sa, pravda, netýka bratislavských šoférov. Tí patria bezpochyby medzi najbezohľadnejších a najnebezpečnejších v Európe.
V iných oblastiach však veci často fungujú v rozpore s očakávaniami. Slečna v kancelárii, kde sa vybavujú mesačné lístky na električku, sa veľmi namosúrila, keď som ju vyrušil v ničnerobení a slušne si pýtal električenku. Privolaným remeselníkom trvalo celý týždeň, kým mi v byte vymenili dve okná. Keď mi nakoniec nasadili na okná žalúzie, prišli na to, že im ich v dielni zle urobili, keďže jedna bola pridlhá a druhá prikrátka. S novo urobenými žalúziami prišli až o ďalší týždeň – aby zistili, že tie pôvodné boli urobené dobre, ibaže ich majstri namontovali na nesprávne okná. Skrátka Kocúrkovo.
Priam neuveriteľná vec sa mojej žene a mne stala pri odchode zo Slovenska. Išli sme pravidelným autobusom z Bratislavy na Schwechat, ten sa však asi päť kilometrov za slovensko-rakúskou hranicou pokazil a nemohol ďalej pokračovať. Šofér ostal stáť na kraji cesty a pomerne dlho nevravel nič. Až o niekoľko minút cez mikrofón oznámil (samozrejme, iba po slovensky), že už zavolal náhradný autobus, ten by vraj mal prísť behom 20 minút. Vykomandoval nás všetkých von, vraj aby sa nestrácal čas. V 37-stupňovej horúčave sme potom museli čakať jednu a pol hodiny, lebo šofér náhradného autobusu nevedel nájsť cestu! Len-len že sme ešte chytili lietadlo.
Poučenie: V podobných prípadoch treba mať vždy primeranú časovú rezervu, lebo človek nikdy nevie, čo sa môže prihodiť. A ešte je vari na mieste položiť si otázku, ktorú pri komentovaní zahraničných udalostí neraz počujeme od nórskych novinárov: Mohlo by sa niečo podobné stať v Nórsku?
Zvláštnou kapitolou je postoj Slovákov k veciam verejným. Formálne funguje v krajine demokracia a nikto nemôže poprieť, že ľudské práva sa naozaj dodržujú. Ľudia ich aj patrične využívajú, vcelku však nie sú schopní rozmýšľať o nich principiálne. Demokracia znamená pre nich ich vlastné práva, kým práva ostatných už nie sú také zaujímavé. Ak vyhrá voľby ich obľúbená strana, je to demokracia, ak sa však k moci rovnako legálne dostane niekto iný, už kričia o „novej totalite". Ešte aj dnes, takmer 18 rokov po páde diktatúry, si mnohí mýlia demokraciu s kapitalizmom a slobodu s materiálnym bohatstvom. Veľká časť obyvateľstva je priam posadnutá peniazmi. Niekedy sa mi až hlava zakrúti, keď sa započúvam do rozprávania dnešných Bratislavčanov. Ak niekomu v električke zazvoní mobil (a to sa deje prinajmenšom tak často ako v Osle), hádam štyri z piatich rozhovorov sa týkajú podnikania, investícií, bankových kont, či zárobkov. Spomínam si, ako sa mi uľavilo, keď som počul jednu dievčinu do mobilu povedať: „Dobre, doneste so sebou víno, nech sa aj s profesormi dobre ožerieme." Reku, pomyslel som si, predsa tu ešte žijú aj normálni ľudia.
Politici nie sú na Slovensku služobníci obyvateľstva, ale mediálne hviezdy, ktoré možno iba obdivovať alebo nenávidieť. Objektívne kritické hodnotenie je, a  to aj v hlavných masmédiách, zriedkavosťou. Nestretol som napríklad nikoho, kto by pripustil, že súčasná slovenská vláda má aj pozitívne aj negatívne stránky, počul som iba nekritickú chválu alebo paušálne odsudzovanie. Je ináč zrejmé, že v tejto veci ide hlavná deliaca čiara medzi Bratislavou a ostatným Slovenskom. Takmer každý Bratislavčan, s ktorým som sa rozprával, bol voči Ficovej vláde neľútostne kritický, čo sa odráža aj vo všetkých bratislavských masmédiách. Počul som napríklad v slovenskom štátnom rozhlase „diskusiu", ktorej sa zúčastnili štyria novinári (teda nijaký politik, ani vedecký pracovník). Rozprávalo sa o troch rozličných oblastiach slovenskej politiky, pričom všetci štyria vo všetkom navzájom súhlasili a zhodli sa, že terajšia vláda robí všetko zle. A moderátor niežeby im (ako skutočný profesionál) oponoval, ale naopak, nahrával im na smeč a nezakryto ich výrokom tlieskal. Veru aj vtedy som sa musel v duchu spýtať: Mohlo by sa niečo podobné stať v Nórsku?
Výskumy verejnej mienky však ukazujú, že vláda má stále u ľudí 60-percentnú podporu, čo asi znamená, že väčšine mimobratislavského obyvateľstva jej politika vyhovuje. Keď som v rozhovore s Bratislavčanmi naznačil, že to bude asi tým, že predošlé vlády boli priveľmi bratislavo-centrické, moji spolubesedníci zvyčajne nechápali, o čom rozprávam. Reku, nevieš, že napríklad na východnom Slovensku je už dlhé roky najvyššia nezamestnanosť? – Jaj, odpovedali mi niektorí, keď východniari sú leniví a nechce sa im podnikať...
Podnikať, podnikať, podnikať. To je premnohých na dnešnom Slovensku mantra a všeliek. Niektorým ľuďom u nás stále nedošlo, že každý nemôže byť podnikateľom. Jednak by to bolo spoločensky neúnosné a jednak nie každý má na podnikanie chuť, či bunky. A sú aj takí, pre ktorých je súkromné podnikanie čímsi nevkusným alebo nemorálnym, preto sa mu zo zásady vyhýbajú. Bolo by spravodlivé, keby ich zato spoločnosť nechala trieť biedu? Kam až môže viesť zle chápaná podnikateľská mánia, ukazuje urbanistický vývoj Bratislavy v posledných rokoch. Ako huby po daždi rastú na všetkých možných i nemožných miestach výškové budovy, neraz nielen mrzké na pohľad, ale tiež zatieňujúce blízke architektonické pamiatky. Každý vie, že mnohé z týchto budov sa stavajú nelegálne, alebo že staviteľ získal povolenie podplatením niektorého skorumpovaného politika. Ukazuje sa, že postkomunistickí zbohatlíci sú neraz ešte väčší barbari ako bývali komunistickí papaláši, ktorí dokázali zničiť veľa pekných slovenských miest. Nikomu sa tento vývoj nepáči, málokto sa však proti nemu ozýva. A ešte raz: Mohlo by sa niečo podobné diať v Nórsku?
Nový pánboh Trh, spolu so svojou nerozlučnou družkou pani Korupciou, nepekne poznačili aj slovenskú žurnalistiku, ktorá sa čoraz výraznejšie amerikanizuje.
Zo záhadných dôvodov zanikol populárny a dlhé roky seriózny bratislavský Večerník, a zdanlivo to nikoho netrápi, lebo trh je trh. Hlavné mesto bez večerných novín – to je jednoducho hanba. Vychádza síce veľmi slušný a obsažný týždenník Bratislavské noviny, z ktorého sa dá dozvedieť veľa zaujímavého o Bratislave, ten je však skôr komentárovým ako spravodajským časopisom, preto nemôže starý Večerník plnohodnotne nahradiť. Zato bulvárnych denníkov i  týždenníkov sa v posledných rokoch urodilo ako húseníc. Drvivá väčšina z nich má taký trápny vzhľad i obsah, že nórske periodiká ako VG alebo Se og hřr môžu blednúť závisťou. Najsmutnejšie však je, že aj mnohí vzdelaní Slováci a Slovenky takéto úbohosti kupujú a čítajú. Zrejme si myslia, že to v „demokracii" tak má byť. Kvôli objektivite treba však tiež pripomenúť, že denníky Sme a Pravda si stále udržujú solídnu úroveň a to isté sa vcelku týka aj Slovenského rozhlasu. O televíznych kanáloch, či už štátnych alebo súkromných, radšej pomlčím.
Nuž ale vari dosť bolo žalovania. Musím tiež povedať, že ma potešila kultúrna ponuka Bratislavy i Slovenska. Konečne sa dala do užívania nová budova Slovenského národného divadla, a hoci niektorí kritizujú vedenie tejto inštitúcie pre jej macošský postoj voči slovenskej dráme a slovenskej opere, myslím si, že je ešte privčas na konečné súdy. Slovenskej dráme sa naplno venuje Slovenský rozhlas, ktorý tohto leta začal vysielať sériu vrcholov modernej slovenskej dramatickej spisby. Za svojho pobytu som si stihol vypočuť tri z nich, z čoho jednou bol Tanec nad plačom od Petra Zvona vo vynikajúcej inscenácii z r. 1957, s vtedajšími hviezdami slovenského divadla Viliamom Záborským, Gustávom Valachom, Martinom Gregorom, Františkom Dibarborom, Oľgou Sýkorovou, Hanou Meličkovou a i. Splnil sa mi tiež sen, zvyškami svojho zraku vidieť súbornú výstavu vynikajúceho, stále nedoceneného košického maliara Antona Jasuscha (1882-1965). Letná Bratislava ponúkala aj množstvo kvalitných hudobných koncertov, ja som mal však najväčšie potešenie z najnovšieho CD-čka súčasného slovenského skladateľa Vladimíra Godára Mater. Je to cyklus nádherných piesní, ktoré Godár zložil pre jedinečnú českú speváčku Ivu Bittovú. S uspokojením som tiež konštatoval, že sa žánrovo obohacuje súčasná slovenská literatúra, keď sa k tradičným knihám básní a poviedok pridávajú aj odvážne romány a  eseje, s kritickým pohľadom na (nielen slovenskú) súčasnosť. Pre fajnšmekerov odporúčam romány Eskorta od Michala Hvoreckého a Zbytočný život od Máriusa Kopcsaya, ako aj knižku filozofických úvah Revoltujúci Sizyfos od Romana Micheľka. Veľmi zaujímavé sú aj rozhovory básnika Jána Štrassera s humoristom Tomášom Janovicom, ktoré vyšli pod názvom Humor ho. Pre milovníkov detektívky dávam do pozornosti román Cela číslo 17, ktorého autorom je Dominik Dán. V Bratislave sa najlepšie nakupujú knihy v kníhkupectve Artfórum na Kozej ulici, kde majú takmer všetko, čo vychádza a kde Vás navyše profesionálne obslúžia.
Pokiaľ ide o tzv. ľahkú múzu, so záujmom som si pozrel niekoľko televíznych pokračovaní súťaže o najlepší slovenský hit 20. storočia. Do záverečných kôl sa dostala aj dávna klasika ako „Dedinka v údolí" (z r. 1939) či „Môj manžel" (1960), nakoniec však - podľa mňa zaslúžene - vyhrala pieseň „Vyznanie" (hudba J. Lehotský, slová K. Peteraj, spev v pôvodnom znení M. Gombitová). Plne súhlasím so slovami jednej komentátorky, že keby táto pieseň bola vznikla v Amerike, spieval by si ju dnes celý svet.
Krátko po návrate do Nórska som sa dozvedel, že tunajšia princezná Märtha Louise objavila v sebe jasnovidecké schopnosti a že otvára súkromnú školu, v ktorej bude učiť ľudí, ako sa môžu dostať do kontaktu s anjelmi. Čo myslíte: Mohlo by sa niečo podobné stať na Slovensku?

Z Piešťan

Ahoj,

Musím aspoň jeden deň popísať, aby som ilustroval, že je mi tu fajn, vyžívam a užívam si Slovenska. Hoci sa nedá povedať Slovenska, lebo to je kapitola pre psychiatrov, ale kúpeľná časť Piešťan je pre mňa balzam na dušu i telo.
V byte táborím - a dalo by sa povedať, že som toho zatiaľ urobil málo. Ale objednané je okno, ktoré je síce z viacerých dielov, ale veľkosť cca. 4,15 x 2,10 metra, nové vchodové dvere aj so zárubňou, murár, ktorý mi má vybúrať časť priečky medzi kuchyňou a izbou, a ďalší majster, ktorý mi privedie vodu na terasu. Zároveň rozmýšľam o estetickom a technickom riešení terasy, ktorá je a bude pýchou celého bytu. Drevený plot skryje a zamaskuje pomerne škaredý múrik zábradlia a kovovej rúry nad ním. Dĺžka plotu, len pozdĺž zábradlia, - 19 metrov. Potom ešte iný, zrejme tiež drevený, plot, ktorý bude deliť moju terasu od susedkinej. Teraz je tam modrý vlnitý plech a nejaké dosky v štýle slumu v Manile.
Zobudil som sa o pol siedmej a v kresle som si počkal, než sa vyhuplo slnko nad kopce, ktoré mám pred sebou. To bolo o 07.10. Potom som robil na počítači do deviatej a pil som čaj. Na terase už mám od včera biely malý stolík a k nemu mám skladacie príjemné stoličky z IKEA. Sadol som si na slnko len v tričku a čítal som Aftenposten z 29. augusta. Hlavne kvôli jazyku - aby som nezabudol. Čas mi merali zvony dvoch kostolov, ktoré sú v blízkosti. Je to zaujímavé, vnímať beh času cez kostolné zvonenie. Keď prvýkrát udrie zvon, človek prestane robiť to, čo robí a počíta odbíjanie. Štyri údery a potom desať v inej tónine je 10.00 alebo Ten Hundred Hours. Už dvakrát ma večer na terase na siedmom poschodí navštívila veverička, ale to len večer. Aj dnes, keď som vyrážal na prechádzku, sa vydala po stene bloku nahor.
O pol jednej som išiel do reštaurácie Radnička, ktorá je asi 250 metrov odo mňa. To je úžasná inštitúcia - nikde tak dobre nevaria, chodím tam každý deň. Je tam vždy plno. Na stole leží vytlačený jedálny lístok iba s dennou ponukou. Majú 8 rozličných menu, teda hlavné jedlo a polievku a nič iné. Väčšina menu stojí 85 a 89 korún a majú aj bezmäsité jedlo za nejakých 55 korún. Neviem, kedy treba prísť, aby mali všetky jedlá. Už dnes o 12.40 mali len jedničku, trojku a osmičku. Väčšina ľudí si dáva čapovanú kofolu, alebo pivo. Polievku donesú na stôl v polievkovej mise, a človek si naberie, koľko chce. Ja milujem polievky a oni tak dobre varia! Platí sa pri bare. A to jedlo - keď som cez víkend v Bratislave, spomínam na Radničku, ako by som si pochutil!
Vrátil som sa domov a zobral veci na plávanie. Plaváreň Eva je v neočakávane hroznom stave, vládne tam starý dobrý duch komunizmu, teda, že zariadenie existuje, aby plno ľudí malo zamestnanie a návštevníci sú tam trpené zlo. Aj napriek tomu tam chodím, lebo majú malilinký termálny bazén vraj s 36 stupňovou vodou, kde je báječné ležať a zabudnúť na okolitý svet. Tam som si dal 2x 20 minút a veru skoro hodinu som potom ležal a pospával na slnku na lehátku, a ešte som stihol 20 dĺžok v bazéne, než zatvárali. Taký omámený horúcou vodou a spánkom na slnku som prešiel k budove, kde tečie Trajánov prameň na pitie. Voda má 60 stupňov, pohárik mám v ruksaku. Vypil som jeden pohár tam a s ďalším som si sadol na lavičku pred Thermia hotel a kúpele Napoleon. Prešiel som cez kúpeľný most, v neďalekom zelovoci som si kúpil dve jablká a dva banány. Na pešej zóne som v cukrárni mal Café Machiato a krémeš. Je to príjemný pocit, sedieť vonku v strede mesta a vidieť okno a stenu bytu. Jednu takú cukráreň mám rovno v bloku, ale na pešej zóne je viac ľudí.
Doma som si sadol na terasu, pozeral na zapadajúce slnko za chladiacimi vežami atómovej elektrárne. O pol siedmej som vyrazil na prechádzku po hrádzi. Vybral som sa smerom k Sĺňave a jej priehrade. Chcel som to celé obísť, ale samotná priehrada bola "vstup zakázaný", a o tej ôsmej už bola tma na to, aby som hľadal, kade sa to dá obísť. Tak som sa do Piešťan vrátil tou istou cestou. Spolu asi 13,5 kilometrov. Na hrádzi je príjemne rušno, bicykluje sa tam, chodí sa peši, alebo korčuľuje na kolieskových korčuliach, alebo sa venčia psy. Veľmi relaxová pohoda. Pri Váhu je jednak výletná reštaurácia Lodenica, ďalej je ešte celkom malebný bufet a skoro až pri priehrade je pomerne luxusná reštaurácia a hotel - Rybársky dvor. Bol som sa pozrieť.
Včera večer som zbehol do miestneho kina Fontána - z terasy to mám 120 metrov, ale keďže vchod do domu je zozadu, je to asi 200 metrov. V programe filmového diváka som videl USA westernfilm Pat Garret a Billy the Kid z roku 1971. Kino je moderné, veľké, na slušnej úrovni a bolo nás tam asi päťdesiat. Sem budem chodiť!