|
|
Púšte, hory a štrkáče
Už pri čítaní Sprievodcu
po Kalifornii som sa najviac tešil na púšte a pustatiny Kalifornie a skutočnosť
ma nesklamala.
Riedko obývané, suché vnútrozemie
Kalifornie ma očarilo. Široké, prázdne asfaltky rovné ako šnúra od obzoru
po obzor. Postaví sa nová diaľnica kilometre od starej asfaltky a čas sa
zastaví. Z tisícového mestečka zostane hŕstka ľudí, ktorí už nemajú kam
odísť. Opustené domy, benzínky, reštaurácie, vznikne akýsi skanzen.
Zastavia sa tam turisti, stačí pre nich zozbierať staré vraky áut, Coca-Cola
automatov a iných, desiatky rokov starých relikvií, ktoré sa všade povaľujú.
V suchej atmosfére púšte, bez zrážok všetko chátra veľmi pomaly. Z benzinára,
či holiča sa stane kustód skanzenu. Na rozdiel od študentov, ktorí by to
mali ako letnú brigádu, vie o okolí a histórii viac, než by sa naučil z
knižiek. On si porozpráva, turisti si u neho niečo kúpia, ba i on sa od
nich niečo dozvie. Erike takýto benzinár-kustód porozprával o štrkáčoch,
že ich bude tento rok veľa, ešte je však skoro.
Takouto klasickou historickou
asfaltkou je Route 66 z Chicaga na západné pobrežie. Je eldorádom pre
motorkárov,
či už na Harley-Davidsonoch, alebo bežných motocykloch. Na
benzínkách-skanzenoch,
kde sa dá kúpiť všeličo okrem benzínu, sme radi listovali v návštevných knihách.
Je tam celý svet a pribudla i Bratislava.
Po prechode pobrežného pohoria
sme sa dostali na púšť. Palm Springs -
slúži dobre situovaným americkým
dôchodcom ako miesto, kam sa utiahnu po odchode z pracovného života. Príjemná
klíma, teplo, ale nie dusno a sparno. Aj mne by sa tu páčilo. Mesto malo
štýl prímorských prázdninových centier. Všade hotely, reštaurácie, obchody
so suvenýrmi. Vonku bolo asi 28°C, páliace slnko a krásne modrá obloha.
Palm Springs sa vyznačuje mnohými golfovými ihriskami, čo je trochu absurdné,
pretože nič nepotrebuje viac vody na zavlažovanie.
V Palm Springs sa ukázalo,
že bez ochrany proti slnku to ďalej nepôjde. Erika si v jednom obchodíku
so suvenýrmi našla jeansový klobúk. Majiteľ obchodu jej ho nechcel predať,
lebo je to vraj detská veľkosť. Našiel jej iný, ktorý jej padol až nad
nos. Dostali sme detský. Bolo horúco a povedali sme si, že využijeme možnosť
ochladiť sa - lanovku na horu San Jacinto.
Za 15 minút nás kabínka vyviezla
z mesta do výšky 2.600 metrov, do slnkom zaliateho borovicového lesa a
topiaceho sa snehu pod nohami. Prešli sme sa po lese, nadýchali sa voňavého
lesného vzduchu. V reštaurácii lanovky sme sa najedli a o piatej sme sa
viezli dolu.
Už v hlbokej tme, v tejto
zemepisnej šírke to bolo o siedmej, sme sa v mestečku
Yucca Valley ubytovali v
moteli. Izba sa pozerala na bazén. Vedľa neho som objavil malý jacuzzi
bazén, s masírujúcou, vírivou, horúcou vodou. Zhasol som osvetlenie bazéna
a nad nami sa objavil koberec miliónov žiarivých hviezd. Ráno sme pri bazéne
mali kávu a koláče.
Toto ako raňajky nestačilo,
v nasledujúcom mestečku sme zaparkovali pri jedálni, "diner", kde bolo
dosť áut za tým istým účelom. To už boli naše druhé "americké raňajky",
takže sme sa mali napozore. Praženica s anglickou slaninkou a párečkami
áno, ale k tomu namiesto chleba, hrubé, sladké palacinky s hrudou masla,
pooblievané javorovým sirupom, to nie! Raz sme sa už nechali nachytať!
Namiesto palaciniek nám k jedlu urobili French toast, u nás známy pod názvom
"bundáš chleba". V "dineri", aký som videl v desiatkach filmov, obsluha,
dve ženy v stredných rokoch a jeden Mexičan, len tak kmitali. Jedna zo
žien nás privítala pri dverách, uviedla k stolu a než sme sa stihli usalašiť,
mali sme pred sebou pohár vody s ľadom a jedálny lístok.
O desiatej sme vošli do Národného parku Joshua Tree.
To už sme boli druhý deň v púšti - Erika
sa zaprisahala, že v púšti nevyjde z auta, alebo ak, tak iba na asfalt
- bála sa číhajúcich štrkáčov a škorpiónov. Prvú polhodinu to aj dodržala,
ale ako sme sa v parku dostávali na krajšie a krajšie miesta, zabudla na
svoje predsavzatie. Za celý ten čas sme videli iba jašteričky.
Joshua Tree park dostal
názov podľa kaktusovitého stromu, ktorý prvým privandrovalcom z východu,
biblickým tvarom a konármi akoby ukazoval v nehostinnej pustatine cestu
na zasľúbený západ.
Táto časť národného parku
leží vo výške 1.100 m n.m. Kvôli chladnejšej klíme nie je až taká vyprahnutá,
a teraz na jar, nás vítala drobnými kvietkami, zelenými kríkmi a trsmi
trávy pod vysokou, modrou oblohou. Park je známy aj velikánskymi fotogenickými
skalami, ideálnymi pre horolezcov. Na najkrajšom mieste sa z parkoviska
dá peši urobiť asi 5 kilometrový okruh. Erika si povedala, štrkáče, neštrkáče,
musí to vidieť. Prekrásna krajina. Medzi hladkými, oblými skalami, chodník,
všade rozličné rastliny, kaktusy i zakrslé stromy. Aj niektoré názvy si
pamätáme: Erika si zamilovala kaktus Bobrí chvost, bol tam Yucca kaktus.
Na jednom mieste sme dokonca videli vlhké koryto malého potôčika.
Autom sme pokračovali k
Cholla Garden. Bol to porast Cholla kaktusov, aj vyšších než Erika, s na
pohladkanie krásnou kožušinou jemných pichliačov. Ale radšej nehladiť!
Na inom mieste sa mi podarilo dotknúť sa koženou topánkou jednej huňatej
guľky (takto sa Cholla rozmnožuje) a prekvapilo ma, ako sa pichliače okamžite
prevŕtali cez kožu topánky. Snažil som sa ich dostať von drhnutím o kameň,
príliš to nešlo.
Vyšli sme z národného parku,
v mestečku Dvadsaťdeväť Paliem sme mali pizzu a bolo skoro päť hodín, keď
sme vyrazili na sever. Niekde o šesťdesiat kilometrov bolo miesto Amboy,
kde by možno mohol byť motel. Ak nie, museli by sme ísť ešte 40-50 kilometrov,
a nájsť niečo pri diaľnici, ktorú by sme križovali. Naším smerom nešlo
žiadne auto, oproti snáď každých 10 minút. Asi po 30-tich kilometroch po
opustenej ceste sme sa v sedle hôr otočili a vrátili sa do bezpečia mestečka,
ktoré sme poznali.
Na druhý deň ma Erika prinútila
natankovať doplna a vyrazili sme po včerajších stopách. Za sedlom sa objavili
ďalšie pusté pláne ohraničené zo všetkých strán horami. Dolu sme narazili
na soľné jazerá. Po vrstve bielej soli sa dalo chodiť, na nej bola
trojcentimetrová
vrstva čistej, teplučkej vody. Na rukách sa nám z nej tvorili krištály
soli.
Tam sa to tým americkým
filmárom natáča! Zriedkavo zamračené, oproti strednej Európe či obrovskému
Los Angeles veľmi čisté ovzdušie. V čistom suchom vzduchu púšte je vidno
oveľa ďalej, než som bol zvyknutý. Dlhá tmavšia čiara v svetlej krajine
sa ukáže byť vlak. Je v skutočnosti tak ďaleko, že normálne by ho už nebolo
vidieť.
Mestečko Amboy číta 20 obyvateľov
a tradičný motel s chatkami a jedálňou. Dali sme si v "Roy's motel" kávu.
Okrem nás tam už boli iba majitelia, otec a syn. Po stenách boli fotografie
hollywoodských westernových hviezd z 60-tych rokov. Pri pozornejšom prezretí
sme videli, že na mnohých fotografiách bol s hercami aj majiteľ jedálne.
Bol tam Yul Brynner, Clint Eastwood, Ford Harrison, Charles Bronson a všetci
z filmu Sedem statočných.
V Amboy majú aj poštu Spojených
štátov amerických. Chceli sme kúpiť známky. Mala byť otvorená, výveska
na dverách hovorila jasne: 09.30 - 13.00. Ale - iba v stredu!
Cez Amboy vedie železnica.
Tam sme sa prvýkrát stretli s nákladným vlakom amerického západu. Väčšinou
4-5 lokomotív ťahalo vyše kilometra dlhý had vagónov. Erika ich raz spočítala
- 120 vagónov..
Mestečko Cima. Zostala z
neho iba schátralá budova uprostred pustatiny porastenej Joshua stromami.
V jednej časti budovy sa nachádza pošta, v druhej tmavý koloniál, kde sme
si kúpili zmrzlinu. Koloniál i poštu spravuje jediná obyvateľka mestečka
Cimy, ktorá v budove aj býva.
Upravené v júni 2001
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
|
