|
|
Owens Valley na východ od pohoria Sierra Nevada
kliknutím na obrázok si ho zväčšíte
Typické mestečko Bridgeport
|
Od prvej návštevy USA som chcel vidieť naozajstné Ghost Town a už vtedy som
vedel, ktoré - mestečko Bodie,
vysoko v horách, skoro na hranici s Nevadou, neďaleko hlavnej cesty č. 395.
Cesta č. 395 je hlavnou tepnou 160 kilometrov dlhého Owens údolia na východ
od Sierra Nevady, ktoré sa, okrem letných mesiacov, dá z ostatnej časti
Kalifornie
navštíviť buď zo severu, alebo juhu. Cesta cez Sierra Nevadu je 7-8 mesiacov v
roku
naprechodná kvôli snehu. Pri našej prvej ceste po Kalifornii vyhral Erikin
cieľ San
Francisco, čím sa medzi nás a Owens údolie dostala práve ona neprechodná
Sierra Nevada.
Bodie Ghost Town
|
Tento rok sme do Owens údolia prišli od severu, od jazera Lake Tahoe. Celé
Owens údolie má viac ráz Nevady, než Kalifornie. Jeho významnými atrakciami
sú hora Mount Whitney (4.349 m n.m.), najvyšsia na kontinentálnej USA,
významné lyžiarske stredisko Mammoth Valley,
krasové útvary Mono jazera,
najstaršie stromy na svete Bristlecone Pines
(borovice) a Ghost Town Bodie.
Ghost Town je mestečko, väčšinou úplne opustené, ktoré správa zachováva v
určitom stave rozkladu. Nie je to skanzen, kde sú nazhromaždené zreštaurované
budovy, ktoré sú stále udržované a vylepšované.
Jeden z mnohých barov (saloon)
|
Takže naším cieľom bolo Bodie.
V poslednom mestečku, Bridgeport, sme zastavili
na Rangers Station, aby sme si overili, či je vôbec cesta k nemu otvorená,
lebo v zime je kvôli snehu neprejazdná. "Bodie je otvorené, ale dúfam, že
máte teplé oblečenie", povedal nám ranger. Bočná asfaltová cesta sa vyškriabala
po značku 8.000 Ft. (2.400 m n.m.) a potom skončil asfalt. Ďalej sme stúpali do
nehostinnej kotliny bez stromov, obkolesenej horami, a po zlej ceste prišli do
Bodie.
Kostol v Bodie
|
Po mestečku sme sa túlali snáď 2 hodiny. Erika mala na sebe dve vetrovky,
pás na uši, čiapku, rukavice, asi všetko oblečenie, čo sme mali. Keby nefúkal
ostrý vietor a slnko neblokoval ťažký mrak nad nami, bolo by príjemne. Keď
som menil film, musel som ho z fotoaparátu vytriasť a vysypať, skľavenými
prstami som ho nevedel vybrať. Bodie bolo zlatokopecké mestečko, ktoré jeden
rok malo dokonca 10.000 obyvateľov, kopu krčiem a bordelov. Posledný obyvateľ
zomrel v r. 1968. Vo svahu za cestou bol cintorín.
Darwin Ghost Town - centrum
|
O deň neskôr nás cesta zaviedla do iného Ghost Town - Darwin. Tiež opustené
mestečko, ktoré kedysi žilo z ťažby zlata. Do tohoto mestečka sa v poslednej
dobe začali sťahovať umeleckí remeselníci, sochári, ktorých sem prilákali
už existujúce domy, ktoré po oprave mohli začať používať, lacné (zadarmo)
pozemky i novovznikajúca umelecká komunita. V jednom objekte sme tušili majstra
vyrábajúceho Mobiles (pohyblivé objekty), inde to bol sochár a inde zase
kováč, ktorý vyrábal umelecké zvonce.
Sochy sú vystavené na "ulici" Darwinu
|
Pred desaťročiami podobný proces zachránil iné mestečká, keď sa do nich
sťahovali
z podobných dôvodov hipiesáci, či iné okrajové skupiny.
Neďaleko týchto dvoch miest je aj jazero Mono Lake.
S ním a osudom celého
Owens Valley je spätá história veľkomesta Los Angeles. Owens Valley bolo
kedysi úrodné údolie, kde sa pestovalo obilie. Vodná správa Los Angeles v
dvadsiatych rokoch nenápadne skupovala pozemky v údolí, a neskôr odviedla
toky potokov a riek, ktoré sa im kúpou pozemkov dostali do rúk, do vodného
kanála, ktorý vodu odviedol do 360 kilometrov vzdialeného Los Angeles. Hladina
najväčšieho jazera údolia, Mono
Vápencové minerálne Tufa útvary na jazere Mono
|
Lake, klesla o 12 metrov, polia farmárov
vyschli a Owens Valley je teraz pustatina. Dohodami a súdnymi vyrovnaniami
s Los Angeles sa podarilo dosiahnuť, že hladina jazera opäť stúpa, hoci pôvodnú
úroveň nikdy nedosiahne. Znížená hladina jazera odkryla vápencové minerálne
útvary
Tufy, ktoré vznikali na dne jazera, kde vyvierali minerálne pramene a
kryštalizovali
na až 10 metrov vysoké, fantastické formácie.
pekáreň, obchod a cukráreň Bakkery v mestečku Bishop
|
Nezabudnuteľnou atrakciou zostane pre nás pekáreň, obchod a cukráreň Bakkery
na hlavnej ceste v mestečku Bishop.
Boli sme tam večer na kávu a zákusok
po dobrej pizze, ale aj na sendviče a cukrárske výrobky na lunch. Dlhočizné
rady a skoro nemožnosť zaparkovať hovoria svoje. Stretli sme tam aj rodinku
slovenských emigrantov, ktorí komentovali, že ako rýchlo dorazia domov do
San Diega záleží, ako rýchlo a koľko nakúpi maminka, stojaca v rade na chleba.
Upravené vo septembri 2004
copyright 2000-2010 © Vlado Branko
|
